Veľký Peterklín: najadrenalínovejšia rozhľadňa v Malých Karpatoch len na skok z Bratislavy

Rozhľadne sú vďačné stavby, ktoré vedia priniesť výhľady aj na inak bezvýhľadový vrchol porastený stromami. V pohorí Malé Karpaty sa nachádza rozhľadní hneď niekoľko, tá na Veľkom Peterklíne však ponúka niečo extra – adrenalínový zážitok, ktorý na žiadnej inej nenájdeš. Pokiaľ ju chceš zažiť nemusíš si kvôli tomu vyhradiť celý deň, ide o rýchly výlet, avšak výhľad si musíš zaslúžiť.

Lokalita: Veľký Peterklín

Pohorie: Malé Karpaty

Oblasť: Slovensko, Záhorie

Vzdialenosť od Bratislavy: 55 km (0:45 hod)

Parkovanie: bezplatné v časti Potoky (súradnice), alebo Sološníckej doline (súradnice)

Obdobie: apríl 2025

 

Trasa: Potoky – Sološnícka dolina – Veľký Peterklín – a späť

Vzdialenosť: 7,00 km

Prevýšenie (približné): 340 m

Najvyšší bod: 587 m. n. m. 

Náročnosť: ľahká až mierna

Čas: 2 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Počasie cez víkend bolo pekné, keďže sme však vyčerpaní z akcie predchádzajúceho dňa spali sme až do neskorého rána, vyraziť na už tradičný výlet do rakúskych Álp neostávalo dosť času. Rozhodli sme sa preto navštíviť aspoň neďaleké Malé Karpaty. Ako sa ukázalo bola to dobrá voľba, ktorá prevýšila naše očakávania.

Pohorie Malých Karpát je nižšej nadmorskej výšky a výhľadových vrcholov ponúka pomenej. Na niektorých vrcholoch je však tento nedostatok kompenzovaný rozhľadňami, ktorých sme už navštívili niekoľko.

V zozname našich výletov sme už dlhšie mali zaradenú aj tú na Veľkom Peterklíne (587 m.n.m.). Ide o menej známy kopec, ktorý sa nachádza neďaleko Vápennej (747 m.n.m.), ktorá je dobre známym výhľadovým vrcholom (a to s rozhľadňou, či bez nej, ponúka však oboje).

To, že rozhľadňa je najadrenalínovejšou v Malých Karpatoch nám bolo jasné, avšak to, že výstup na ňu „zadarmo“ nebude bolo tak trochu (ne)milým prekvapením, veď čítaj ďalej.

Ako východiskový bod sme zvolili dedinu Sološnica. Keďže sa nachádza na Záhorí, na opačnej strane Malých Karpát ako Bratislava, ponúkajú sa dve možnosti cesty. Jednou možnosťou je trasa cez Malacky a vojenský obvod cez čarovné borovicové lesy alebo šoférsky zaujímavejšia trasa cez horský priechod Pezinská Baba, časovo sú obe možnosti približne rovnaké.

Keďže máme radi atmosféru lesov na Záhorí a ide o šoférsky pohodlnú cestu, za nás bola voľba jasná. Prichádzame do časti Potoky, asfaltová cesta začína byť stále rozbitejšia a tak hneď za koncom zástavby rodinných domov parkujeme pri ceste a pokračujeme ďalej pešo asfaltovou cestou po žltej značke.

Po pár krokoch nám bolo hneď jasné, odkiaľ táto časť prišla k svojmu menu. Z oboch strán cesty totiž tečie Sološnický potok.

V tomto jarnom čase sú Malé Karpaty rajom medvedieho cesnaku a naše čuchové bunky to len potvrdzujú, bohaté porasty sú všade navôkol nás.

Prechádzame popri pár domoch, ktoré sú tu na samote a čochvíľa prichádzame ku križovatke Sološnícka dolina – horáreň, odkiaľ nám už robí spoločnosť aj červená trasa SNP.

Pri ďalšej križovatke stretávame odparkovaných niekoľko áut. Kto si chce skrátiť kráčanie, môže sa doviezť až sem, avšak musí počítať s miestami horšou zjazdnosťou cesty.

Tu už opúšťame žltú trasu, vzápätí aj červenú a odpájame sa z pohodlnej asfaltovej cesty modrou značkou smerom do lesa.

Počiatočné metre lesnej cesty sú pohodlnou prechádzkou, situácia sa však razom mení a ocitáme sa v kopci s výrazným stúpaním, príznačným pre Malé Karpaty. So zvýšenou tepovou frekvenciou a občasnými prestávkami na vydýchanie pokračujeme stále vyššie po modrej, míňajúc hranicu chráneného územia druhého stupňa.

Cestou možno nájsť niekoľko zaujímavých stromov a na niektoré si dokonca možno vyliezť.

Zdá sa, že najhoršie stúpanie máme za sebou a terén začína byť miernejší.

Novou prekážkou na trase sa stávajú popadané stromy a konáre.

Približne v polovici výstupu križuje turistický chodník lesná cesta, z ktorej si treba opäť pomerne prudko vyliezť na pokračovanie modrej značky.

Prvá odmena za všetku námahu prichádza vo forme výhľadov na Malú Vápennú (574 m. n. m) a Vápennú (747 m. n. m.).

V ďalšej časti výstupu sa striedajú prechody trávnatými hrebeňovými úsekmi a miernejšími stúpaniami.

Neďaleko vrcholu míňame pomerne mohutný strom (oproti ostatným v okolí).

Prichádzame k rozhľadni o obdivujeme aká je vysoká, samotná plošina, na ktorú sa lezie sa však nachádza približne v jej polovici.

Nie je viac na čo čakať a lezieme nahor. Rebrík vedúci hore má železnú obrubu, ktorá značne sťažuje cestu s ruksakom. Dovolím si tvrdiť, že takáto cesta by v susednom Rakúsku bola ľahko hodnotená ako ferrata obťažnosti B (obdobná cesta rebríkom je napr. Frauenluckensteig na neďalekom Hohe Wande).

Pod rozhľadňou sa nachádza ohnisko aj s roštom a dva kmene slúžiace ako lavička. Ideálne miesto na víkendové piknikovanie.

Vyliezame na plošinu, ktorá je celkom úzka. Nevyzerá, že by sa sem zmestili viac ako 4 ľudia súčasne. Vo vetre cítiť pohyby rozhľadne, hoci veľmi nefúka. Za zlého počasia môže byť pobyt na rozhľadni pomerne nepríjemný.

Vyberáme ďalekohľad a obzeráme si okolie. Body, ktoré upútajú pozornosť sú najmä kameňolom, Vápenná a Plavecký hrad.

Keď sme si poobzerali okolie, je čas opäť sa vrátiť dolu. Zliezame teda rebríkom a zbiehame naspäť ku autu.

Cesta nadol bola rýchla a zabrala len pár minút, oproti nekonečnému stúpaniu nahor sa to zdalo ako na skok. Celý výlet nám zabral len 2 hodiny, nevyžaduje si teda osobitné plánovanie a zvládnuť sa dá aj s trochou voľného času. Vyliezť na samotnú rozhľadňu si však bude vyžadovať trochu odvahy – aj Malé Karpaty vedia ponúknuť výlet, ktorý môže byt výzvou.