Triglav: najťažšou cestou na majestátny vrchol Slovinska za jediný deň

Triglav je viac než len najvyšší vrchol Slovinska – je symbol, hora opradená legendami a cieľ tisícok turistov. My sme sa mu rozhodli postaviť čelom tou technicky najťažšou trasou, Bambergovou potou cez Plemenice, a to všetko v rámci jediného dňa. Čakalo nás približne 20 kilometrov, 2 000 výškových metrov, hmla, vietor a exponované pasáže, no odmenou bol pohľad na moria oblakov pod nohami a skalné steny, ktorých rozmery nemajú obdoby – atmosféra, ktorú sa dá len ťažko opísať.

 

Lokalita: Triglav

Pohorie: Julské Alpy

Oblasť: Slovinsko, Alpské Slovinsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 466 km (5:10 hod)

Parkovanie: parkovisko pri Aljaževovom dome (súradnice), 20 EUR/deň

Obdobie: august 2025

 

Trasa: parkovisko – Aljaževov dom – sedlo Luknja – Bambergova pot – Plemenice – Triglavska škrbina – Triglav – Mali Triglav – Kredarica – Prag – Aljaževov dom - parkovisko

Vzdialenosť: 20 km

Celkové prevýšenie: cca 1900 m.

Najvyšší bod: 2 864 m. n. m.

Náročnosť: veľmi náročná

Čas: 15 hod. (vrátane dlhších prestávok)

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Zatiaľ čo v prvý deň našej dovolenky v Slovinsku sme si zvolil len krátky výlet v podobe zastávky na ferrate hradnej zrúcaniny (Ruine Rabenstein) ešte počas cesty cez Rakúsko, na náš druhý deň sme mali veľkolepý plán, zdolať najvyššiu slovinskú horu – Triglav (2 864 m.n.m.).

Pre tých, čo slovinské hory a ich turistické trasy veľmi nepoznajú je potrebné povedať, že tieto vedia byť poriadne náročné, a Triglav nie je výnimkou.

Snáď najčastejším východiskovým bodom na zdolanie Triglavu je výstup z doliny Vrata, odkiaľ je možné využiť buď Tominškovu pot (B), cestu cez Prag, alebo Bambergovu pot (C/D) tiež označovanú ako cesta cez Plemenice. Okrem toho je možný aj výstup z doliny Krma, či niekoľkodňový trek dolinou Triglavských jazier.

Častou voľbou turistov sú práve prvé dve varianty (Tominškova pot a Prag), alebo ich kombinácia spolu s prespaním na chate, čo robí z výstupu dvojdňovú vysokohorskú turistiku.

My sme sa rozhodli využiť tú najťažšiu výstupovú trasu cez Bambergovu pot, a aby toho nebolo málo vyhradili sme si na to len jeden deň – to znamená zdolanie približne 20 kilometrov dĺžkových a 2 000 metrov výškových v jednom dni. Celkom slušná výzva.

Budík nastavujeme na skorú rannú hodinu, aby sme už o 5-tej ešte za tmy parkovali na parkovisku pri Aljaževovom dome. Na naše veľké prekvapenie je už o tomto čase parkovisko pomerne plné a rušné, darmo, výstup na Triglav je snáď jednou z najvyhľadávanejších túr v Julských Alpách.

Po novom sa už na parkovisko neplatí tradičné parkovné, ale prešlo sa na mýtny systém, s ktorým sa často stretávame v Rakúsku. Pri vstupe na horskú cestu je brána a v závislosti od času pobytu v zóne sa platí poplatok – celodenné parkovanie vyjde na 20 eur a platí sa pri výjazde; alternatívne sa možno nechať vyviezť niekým hore, keďže prvú hodinu je prejazd bezplatný alebo nechať auto v dedine a využiť bezplatný shuttle bus. Keďže však volíme komfort a nechceme byť obmedzovaný jazdnými časmi autobusu, vyvezieme sa až hore s následnou úhradou celodenného parkovného. Suma nie je síce nízka, ale v porovnaní s takým Dachsteinom je to vlastne štandard.

Vyrážame z parkoviska a už po pár minútach sa nachádzame na veľkej planine pri Šlajmerjevovom a Aljaževovom dome. Svetlo začína pomaly pribúdať, avšak vrcholky hôr sú zahalené v hmle, bez výhľadov.

Pokračujeme teda ďalej dolinou Vrata nechávajúc za sebou odbočku na Tominškovu pot aj Prag, smerujúc do sedla Luknja.

Spoločnosť nám začne robiť zurčiaci horský potok Triglavska Bistrica, v ktorom tečie úplne priezračná voda. S bielymi kameňmi na dne koryta takmer ani nemožno rozpoznať, kde je hladina vody.

Pomaly začína vychádzať slnko a my sledujeme nebeské divadlo, ktoré sa nám odohráva za chrbtom, keď sa prvé slnečné lúče snažia prebiť cez husté mraky nad dolinou.

Dolina začína postupne naberať prudšie stúpanie a vo vysokej vlhkosti pri tejto námahe z nás doslova tečie, v záverečnej fáze výstupu do sedla sa terén mení na suťovisko.

Prichádzame k skalnej stene a pozdĺž nej pokračujeme do sedla. Hmla v tomto momente začína byť taká hustá, že vidno ledva na pár krokov, napriek tomu, že hlásili na dnes pekné počasie sa pomaly začíname zmierovať so scenárom výstupu na Triglav bez výhľadov.

Dorazili sme do sedla, v ktorom si robíme krátku prestávku. Vyberáme všetky vrstvy oblečenia, ktoré máme a ľutujeme, že sme si nepribalili aj ďalšie. Celí mokrí klepúc sa od zimy, ktorú znásobuje nepríjemný vietor, sa navliekame do úväzkov a nastupujeme na Bambergovu pot. K trase je potrebné povedať, že nejde úplne o ferratu, ale skôr tradičnú slovinskú vysokohorskú cestu s niekoľkými istenými miestami, ale aj voľným lezením. Na internete sa možno stretnúť s viacerými hodnoteniami obťažnosti od B/C až po C/D. Osobne sa prikláňame k tomu, že istené úseky nebudú viac ako za C, a tie neistené môžu dosahovať obťažnosť I+ pár miest až II-.

Po skalných policiach a strmých svahoch pomaly postupujeme stále vyššie, nevidiac nič naokolo.

Ako postupujeme vyššie postupne vystúpime až nad oblaky, hmla sa rozostúpila a nám sa otvorili výhľady na okolie.

Prichádzame na hranu skalného masívu. Nakoniec sa toto spočiatku zlé počasie vyplatilo a odmena prišla vo forme výhľadov s inverziou, hory vyrastajúce akoby z mora oblakov.

Prichádza ďalšie stúpanie a asi najnáročnejší úsek celého výstupu, kde bolo potrebné pretraverzovať skalný blok na rukách v záklone.

Prichádzame na skalnú plošinu pod Plemenicami (2 372 m. n. m.) a opäť obdivujeme scenérie, ktoré vytvára inverzia.

Čaká nás výraznejší lezecký úsek, pred nami sú Plemenice.

Zozačiatku lezieme po obrovských skalných blokoch, ktoré neskôr vystrieda záverečná časť s oceľovým lanom cez skalnú štrbinu.

Prekonaním Plemeníc sa dostávame akoby na okraj obrovskej náhornej plošiny, kde sme ho prvýkrát konečne uvideli. Majestátny Triglav (jeho západná skalná stena) vyrastajúca z plató a mohutné severné, takmer kolmé steny, vyrastajúce len z oblakov. Atmosféra, ktorá sa dá len ťažko opísať, nič také obrovské sme predtým nevideli. Severná stena Triglavu je totiž jednou z najväčších vo Východných Alpách.

Keď sme sa vynadívali na túto až neskutočnú scenériu skalných stien a oblakov zaliatu slnkom vydávame sa na ďalšiu cestu. Cez nekonečnú kamennú púšť postupujeme bližšie k Triglavu.

V tomto bode sme už v štádiu, kedy by sa taký bežný výstup na vysokotatranský vrchol končil, čo sa týka vzdialenosti a prevýšenia. My však máme ešte dlhú cestu pred sebou a začíname pociťovať únavu, ktorú mi navyše začínajú spríjemňovať aj tráviace problémy.

Prichádzame k miestu Triglavska škrbina, ide o exponovaný terén, kedy sa nastupuje na stenu do záverečného výstupu na vrchol.

Po dosiahnutí sedla sa nám otvoril výhľad na druhú stranu, kde vidíme v hlboko v oblakoch Dom Planika.

Vrchol je však stále v nedohľadne, trasa pokračuje extrémnym stúpaním, ktoré si často vyžaduje zapájať aj ruky. Napriek tomu, že na mape to nevyzeralo na dlho, k vrcholu sa približujeme len veľmi pomaly.

Nohy odmietajú urobiť ďalší krok, a tak s veľkou nevôľou, a netradične, neostáva iné len kapitulovať. Prerušujeme výstup a sadáme si vyčerpaní na zem. Po niekoľko minútovej prestávke a doplnení rýchlych cukrov sa odhodlávame z posledných síl na ďalšiu cestu. Pomaly takmer plaziac sa napredujeme, keď v diaľke konečne zazrieme vrchol.

Dali sme to, sme na vrchole, sme najvyššie ako sme kedy boli – 2 864 m.n.m., čím sme prekonali náš predchádzajúci rekord o neskutočný meter (výstup na Großer Koppenkarstein s výškou 2 863 m. n. m.).

Vrchol si však veľmi neužívame, pre únavu okolie nevnímame a po niekoľkých minútach sme usúdili, že bude lepšie zostúpiť na chatu a tam sa dať dohromady, aby sme zvládli zostup. Viac ako kedykoľvek inokedy si uvedomujeme, že výstup je len polovica cesty.

Samozrejme nemôžeme vynechať vrcholovú fotku s ikonou Triglavu - Aljaževov stolp.

Zostup dole nebude tak úplne len zostup. Je potrebné si zliezť a znova vyliezť po hrebeni na Mali Triglav (2 739 m. n. m.), čo nám veľkú radosť nerobí. Cesta je tu pomerne dobre zaistená oceľovým lanom v porovnaní s Bambergovou potou. Na konci hrebeňa za Malim Triglavom je potrebné dôsledne zvážiť ďalší postup, možno zostúpiť na ľavú aj pravú stranu, podľa toho kam sa treba vrátiť k autu a nesprávna strana môže znamenať neželaný opätovný výstup.

Konečne sme sa doplazili na Triglavsky dom na Kredarici, kde započíname proces hlbokej regenerácie. Po viac ako hodinovom oddychu a vyriešení tráviacich ťažkostí sa dávame s posilnenou morálkou na zostup. Čaká nás ešte stále dlhý kus cesty k autu.

Prechádzame opäť cez plató a jeho kamennú púšť, obchádzajúc kamenné priepaste a trhliny, s horskou scenériou pred nami.

Cestou stretávame aj kamzíkov: malých, veľkých aj tých najmenších. Medzi skalami sa rozlieha kvílenie malého kamzíčatka, ktoré sa stratilo. Nakoniec však úspešne našlo rodičov.

Na križovatke sa musíme rozhodnúť pre variantu zostupu, Tominškova pot alebo Prag. Keďže sme už celkom unavení, volíme ľahší variant cez Prag, stále však ide o pomerne náročnú cestu s niekoľkými lezeckejšími úsekmi po kramliach a tyčiach.

Prichádzame na hranu plató, dolina je stovky metrov až kilometre hlboko a nám je jasné, že zostup bude ešte dlhý a nekonečný.

Keď už sa nám zdá, že dno doliny je celkom blízko kontrolujeme čas. Zdá sa, že ak si pohneme stihneme ešte aj sprchu v kempe (má totiž otváracie hodiny). Pridávame teda rázne do kroku.

Zbiehame posledné metre Pragu a sme v doline pri potoku Triglavska Bistrica, kde je voda neuveriteľne priezračne čistá a na okolo sa pasú zvláštne biele kravy, nezdá sa, že by sme ich príliš vyrušovali.

Čaká nás už len záverečný úsek, prechod dolinou bez výrazného prevýšenie, resp. klesania, a po takmer 15 hodinách prichádzame konečne k autu.

Triglav bol naozaj výnimočný a nezabudnuteľný výlet. Hoci nám dal riadne zabrať a siahli sme na dno svojich síl, už po pár minútach cesty autom rozmýšľame, kedy si dáme niečo podobne šialené.