Großer Hafner: najbližšia alpská 3-tisícovka, ideál pre pokorenie svojich výškových rekordov

Ak si ešte nikdy nevystúpil na vrchol vo výške 3-tisíc metrov, práve Hafner môže byť tou ideálnou voľbou. Ide o najvýchodnejší vrchol Aĺp presahujúci túto hranicu, čím je najbližšou možnosťou v smere zo Slovenska. Zároveň výstup naň nie je obzvlášť náročný, na jeho pokorenie ti postačí prekonať len niečo cez 1 300 metrov, čo vzhľadom k jeho výške vôbec nie je veľa. Okrem toho si užiješ výhľady na ľadovce, či obrovskú vodnú priehradu uprostred hôr, a ak budeš dostatočne rýchly stihneš večer aj nejaké ferraty alebo kúpačku v jazere. Tak načo ešte čakáš?

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Großer Hafner
Pohorie:	Vysoké Taury
Krajina a oblasť	Rakúsko, Korutánsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	486 km, 05:20 h
Možnosti parkovania:	parkovisko pri priehrade Kölnbreinsperre (súradnice); spoplatnené mýtom 25eur/deň
Obdobie našej návštevy:	jún 2026
Druh aktivity:	turistika
Trasa:	priehrada Kölnbreinsperre – chata Kattowitzer Hütte – Großer Hafner – a späť
Vzdialenosť:	cca 16,80 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 480 m
Najvyšší bod:	3 076 m. n. m.
Trvanie:	10,5 h
Náročnosť:	náročná turistika (stupeň 3/5)
Terén:	alpské lúky, skalnaté pasáže

 

Úspešný víkend môže vyzerať napríklad aj takto, najprv netrafíme správne na diaľničné odpočívadlo, na ktorom sme si chceli odpočinúť, pretože bolo uzatvorené kvôli prebiehajúcim prácam na ceste, a potom zistíme, že horská cesta, ktorou sa chystáme vyviesť na parkovisko je nielenže za mýtny poplatok v hodnote 25 € (historické maximum, ktoré sme zatiaľ platili za horský priechod), ale má aj otváracie hodiny, a to v čase až od 7:00 do 18:00. Samozrejme, tomu všetkému by sa dalo vyhnúť lepším plánovaním, no na druhú stranu, plány v hrubých črtoch môžu byť dostatočnými a prinášať situácie, v ktorých si trénujeme schopnosti hľadať riešenia.

Tento víkend sme sa vybrali na Großer Hafner, najvýchodnejšiu alpskú 3-tisícovku, tzn. tá najbližšia k slovenským hraniciam. Okrem ľahko zapamätateľného názvu (v porovnaní s mnohými inými alpskými vrcholčekmi) lákavé na ňom je to, že napriek tomu, že má  3 076 m. n. m. prevýšenie smerom hore má podľa rôznych zdrojov len niečo cez 1 300 m, čo z neho robí ľahšie dostupnejší cieľ. Podľa nášho záznamu celkové prevýšenie bolo o trochu vyššie, a to 1 480 m na 16,8 km.

K mýtnemu prechodu, ktorý vedie na parkovisko prichádzame krátko po 6:00 a keďže podľa informácií z internetu sa mýtnica otvára až o 7:00 vypíname motor a čakáme. Podľa brožúrky, ktorú sme dostali od personálu sa dá denný lístok zakúpiť aj online tu. Dobre vedieť, keby to vieme, vedeli by sme začať túru už podstatne skôr.

Parkovisko je vo výške cca 1 900 m. n. m. v nádhernom prostredí pri obrovskej vodnej priehrade Kölnbreinsperre. Kúsok od parkoviska sa nachádzajú aj viaceré krátke via ferraty obťažností od B až po D, kde sa dá zastaviť po návrate z Großer Hafnera.

Už pri aute aplikujeme opaľovací krém, pobalíme všetko potrebné a zamierime k chodníku smerom na chatu Kattowitzer Hütte. Chodník najprv vyjde nad parkovisko a hotel a potom lemuje cestu, ktorou sme sa doviezli. Na naše prekvapenie striedajú sa úseky, kde chodník pomerne významne klesá a potom opäť mierne stúpa, čo znamená jediné, smerom k autu budeme namiesto zostupovania šliapať do kopca.

Za chrbtom máme priehradu a niekde pred nami za kopcom chatu pod Großer Hafnerom. Tento traverz by sa mohol zdať nekonečným, keby cestu netrávime rozhovormi o  témach, na ktoré zvyčajne nie je čas. Žiadne prudké stúpanie, kde by sme nestačili s dychom pri rozhovore, ale panoramatické výhľady a chodník traverzujúci kosodrevinou, trávnatými ale aj skalnými úsekmi.

Je zvláštne, aká vlhkosť sa drží v celej tejto časti Álp, čo potvrdzuje aj množstvo vodopádov na každom rohu.

Prechádzame úsekom, ktorý pri pohľade s odstupom a z väčšej výšky pripomína močiar.

Po prechode močariskom nasleduje výraznejšie stúpanie skalnou stenou. Prehupneme sa na druhú stranu kopca a čaká nás traverz ku chate Kattowitzer Hütte.

Na chvíľu sa zastavujeme pri chate a rozhliadame na okolité vrcholky. Z dverí kráča chatárka s dvoma pollitrovými pohármi pre poľských turistov, ktorí si zjavne tiež robia krátku pauzu. Len čo im položí poháre na stôl zamieri k nám aj keď nemáme v pláne si v tejto chvíli čokoľvek objednať, s veselým úsmevom prehodí s nami pár viet a s nadšením nám ukazuje, kde sa nachádza Großer Hafner, a že priamo odtiaľto vidieť vrcholový kríž. Má pre nás aj dobrú správu, na vrchu nečakajú žiadne snehové polia, takže by mal byť výstup bezpečný. Popraje nám veľa šťastia a my pomaly pokračujeme k dnešnému cieľu.

Na chate sme boli cca za 2:40 hod, tzn. sedí nám čas s rázcestníkom pri parkovisku (3 hod.). Ak je chata vo výške 2 300 m, čaká nás ešte poriadne prudké stúpanie. Podľa tabule pri chate by to na vrchol malo byť 2 hodiny. Vzhľadom k skúsenostiam, ktoré máme by som to ale tak optimisticky nevidela. Tieto prudké stúpania dajú zabrať a zvyčajne nám trvajú podstatne dlhšie ako uvádzajú rázcestníky. Priznávam, že je to spôsobené najmä mojím pomalým tempom, ale dôležité je, že napriek pár hodinovým omeškaniam je vrchol nakoniec vylezený.

Vyrážame smerom hore, v ústrety vrcholu, ktorý nie je Hafner, ale Karschneideck (2 972 m. n. m.), tvarovo však treba uznať vyzerá zaujímavejšie.

Ako kráčame chodníkom prechádzame popri stáde kráv a v diaľke počuť aj ovce. Ich „méé“ nás sprevádza aj naďalej pri výstupe aj zostupe. Párkrát križujeme potôčik s osviežujúco chladnou vodou, až kým neprídeme bližšie pod skalný masív Großer Hafnera. Tu sa začína prudké stúpanie kamenným morom.

Naproti nám pozorujeme zaľadnenené vrcholy Hochalmspitze (3 360 m. n. m.) a Ankogel (3 249 m.n.m.).

Z týchto miest už vidno celkom zreteľne aj náš dnešný cieľ a jeho vrcholový kríž.

Vo výške 2 768 m. n. m. prichádzame do horského sedla, za ktorým nasleduje hrebeň, ktorý je na mape označený ako via ferrata obťažnosti A. Na túto via ferratu je však zbytočné niesť si ferratový set. Zaistených úsekov (netradične lanom, ktoré nie je oceľové) je len pár metrov, zvyšok je skalnatý terén, ktorý sa bez väčších ťažkostí dá prejsť, prípadne preliezť. Vzhľadom k tomu, že sa vystupuje akoby po hrebeni, nehrozí ani tak výrazne nebezpečenstvo pádu kameňov ako pri iných výstupoch. Prilby sme si síce zobrali no zostávajú v batohu bez použitia rovnako ako retiazkové mačky.

Ako vystupujeme, po ľavej strane sa nám ukáže aj ľadovec Wastlkarkees. Pekný zachovalý kúsok. Keďže ide o severnú stranu predpokladám, že ešte pár rokov vydrží.

Popritom ako vystupujeme stretávame dvoch mladíkov z Českej republiky, ktorý nás ešte pred chatou obiehali, zjavne majú o niečo lepšie tempo ako my a smerujú už naspäť ku chate. „Stojí to za to, však áno?“ pýtam sa ich lapajúc po dychu. „Keby ti povieme, že nie, tak to tu otočíš?“ opätuje mi otázku a dodá, že vrcholové výhľady sú fakt nádherné.

Variant, že by sme to otočili prichádzal do úvahy iba za predpokladu, že by ten mrak, ktorý sme mali nad hlavami mal záujem spôsobiť smrteľne nebezpečnú búrku. Keďže ani inteligentné hodinky nezaznamenali prudký pokles barometrického tlaku (o 4 hPa alebo viac), ktorý zvyčajne znamená, že sa blíži búrka, vyzerá to bezpečne.

Keď sme si dohľadávali informácie o výstupe na Großer Hafner zaujal nás netradičný úsek na hrebeni, kde stoja ostré skaly kolmo na hrebeň. Ani teraz, keď stojíme medzi tými skalami si nie sme istí, či ide o niečo čo sa stalo prirodzene alebo skôr ľudskou rukou. Jedno je však isté, na svojich miestach stoja veľmi veľmi pevne. Pri troche predstavivosti to tu vyzerá ako obrovský cintorín s nespočetným množstvom vztýčených náhrobných kameňov, zrejme najvyššie položený v Rakúsku. 

Ide o jeden zo záverečných úsekov, kríž už nie je tak ďaleko a po prekonaní ďalších pár výškových metrov ho vidíme zreteľne pred sebou.

Na druhej strane, zdá sa, je tiež priehrada, táto je však menšia.

Vrchol je na dosah, treba sa už len vyškriabať na skalnú pyramídu, na ktorej je vrcholový kríž.

Po pár hodinách šliapania sme konečne na vrchole najvýchodnejšej alpskej 3-tisícovky a výhľady sú tu naozaj nádherné. Najviac nás zaujme ľadovec v okolí Ankogel, široko – ďaleko je na prvý pohľad tým najväčším ľadovcom.

Sme v polovici dnešnej cesty, čaká nás ešte nekonečné kráčanie k autu s deficitom tekutín, ktorý si zatiaľ ešte neuvedomujeme. Štyri fľaše vody po 800 ml, ktoré nám zvyčajne postačujú na celodennú turistiku sú na spaľujúcom slnku a takto vysokých teplotách stále málo tekutín. Darmo, v Bratislave aktuálne padajú teplotné rekordy cez 40 stupňov, a tak nás pred horúčavami úplne nezachraňujú ani tieto veľhory. Zhodnotili sme, že dnes si zaslúžime aj zastávka na chate a limonádu, či skôr sirupovú vodu s troma príchuťami na výber (cena 4,50€/0,5l),  predsa je to ešte veľký kus cesty k parkovisku.

Keď prídeme po 10,5 hod turistikovania konečne na parkovisko, chvíľu zregenerujeme ležiac vedľa auta dopĺňajúci akútny nedostatok tekutín. 

Po chvíli sa začíname cítiť o niečo použiteľnejšie, no na ferraty to nevidíme. Sety teda ostávajú v aute a vyberieme sa len na krátku prechádzku po priehrade. Na okraji priehrady sa nachádza aj vzdušná plošina s nádhernými výhľadmi.

Okrem poriadnej hĺbky pod sebou vidíme aj na menšiu spodnú priehradu, kde po ľavej strane vidíme aj skalnú stenu a vežičku, kde majú byť via ferraty.

Dnešné dobrodružstvo ešte nekončí, rozhodli sme sa osviežiť vo vode, a tak si robíme cestou domov zastávku na jazere Millstätter See. 

Našli sme si pláž, či skôr miesto, kde sa dá vojsť kúpať do vody (súradnice). Nachádza sa tu aj parkovisko, avšak je potrebné mať parkovacie hodiny, ktoré nemáme a tak nechávame auto odstavené iba pri ceste, kde je tiež zopár voľných miest.

Ide o jedno z najhlbších jazier v Rakúsku s hĺbkou až 141 metrov, avšak napriek tomu teplotou vody dosahujúcou až 26 stupňov a naozaj bola prekvapivo teplá.

 

Slnko zapadlo a čoskoro sa zotmie. Osviežený sa teda poberáme na cestu domov.

 

Autor: Zuzka