TAC-Spitze: ľahko dosiahnuteľný, ale napriek tomu až neuveriteľne epický

Keď som ho prvý krát uvidel na fotke povedal som si, že sem musíme raz ísť. Po troche prieskumu na internete som zistil, že sa nachádza v nám známej oblasti a tak bolo jasné, že sa sem skôr či neskôr dostaneme. Na naše prekvapenie, napriek drsnému vzhľadu nie je vôbec tak odľahlý a nedostupný. V skutočnosti je výstup naň zvládnuteľný za pol dňa (vrátane zostupu), a tak môže byť ideálnym tipom na tvoje prvé rande s Alpami.

Lokalita: TAC-Spitze

Pohorie: Hochschwab

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 232 km (2:43 hod)]

Parkovanie: priamo na turistickej trase Erzwanderweg (súradnice), bezplatné

Obdobie: september 2025

 

Trasa: parkovisko na Erzwanderweg – sedlo Lamingsattel – križovatka na Hirscheggsattel – TAC Spitze – križovatka na Hirscheggsattel – Leobner Hütte – parkovisko na Erzwanderweg

Vzdialenosť: 10,5 km

Celkové prevýšenie: cca 870 m.

Najvyšší bod: 2 019 m. n. m. 

Náročnosť: mierne náročná

Čas: 5,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Vrchol TAC-Spitze (2 019 m. n. m.) je jeden z tých epických vrcholov, ktoré keď človek uvidí na obrázku povie si, že toto musí zažiť na vlastné oči. 

Pozitívnou správou je, že na rozdiel od iných podobne tvarovo zaujímavých vrcholov (napr. Kleiner Buchstein) je pomerne rýchlo dostupný. Celú túru totiž dokážeš otočiť za pol dňa, resp. s cestou autom na otočku skôr za deň.

Vyrazili sme teda na výlet do už nám známej oblasti Präbichl. Parkujeme auto a už tieto výhľady naznačujú, že nás čaká deň plný úžasných scenérii.

Vyrážame červenou značkou, avšak trasu nám trochu skomplikovala výstavba, obchádzame ju teda vedľajšou cestou.

Po pár metroch asfaltovej cesty prichádzame na lúku a v pozadí na kopcoch trčia zubaté skalné útvary. Táto oblasť je nimi príznačná a pripomína Dolomity, len v menšom.

Lúku strieda les a my stretávame jedny z prvých živých tvorov v dnešnom dni, alpské kravy.

Ďalšie kroky musíme starostlivo vážiť. Trasa totiž na naše prekvapenie vedie priamo cez potok. Našťastie je hladina dostatočne nízka na to, aby sa dalo prejsť suchou nohou po skalách bez väčšej námahy. 

Vchádzame do hustejšieho lesa a začína nám byť pomerne chladno, výškové metre sa však starajú, aby to tak neostalo príliš dlho.

Dostávame sa na čistinku pri hospodárskych budovách, kde sa nám otvárajú výhľady na krajinu. V pozadí sú výrazné ostré vrcholy, ktorých zelená farba však svedčí tomu, že skôr ako skalnaté budú trávnaté. Najvýraznejším z nich je Eisenerzen Reichenstein  (2 165 m. n. m.).

Dlho sa nezdržujeme a pokračujeme ďalej. Tu v tieni je pomerne zima, a keď človek pridlho postojí mokré oblečenie mu to dá hneď pocítiť.

Pomedzi stromy vidíme náš dnešný cieľ, ktorý je žiaľ pod oblakmi. Snáď sa to zlepší, kým sa tam dostaneme.

Na okolí je však jasná obloha. Polster (1 910 m. n. m.), ktorý je hneď naproti  aktuálne vyzerá o dosť prívetivejšie. Dúfame, že kým dorazíme na miesto oblaky sa rozplynú.

 

Prichádzame na križovatku v sedle Lamingsattel. Fúka tu neznesiteľný vietor, a ak sa tu zdržíme ešte o pár sekúnd dlhšie, takmer určite zamrzneme. Vydávame sa teda smerom vľavo, náš cieľ je stále v oblakoch.

V momente ako sa dostaneme do závetria kopca a zasvieti na nás slnko je svet hneď krajší a výlet začína byť alpská idylka.

Okolo nás pobehujú alpské kamzíky a zjavne si slnkom vyhriaty svah užívajú rovnako ako my.

Traverzom sme prešli až do sedla Hirscheggsattel, kde je umiestený aj veľký elektrický stožiar. Pred sebou vidíme skalnú púšť, ktorá čoskoro vystrieda trávnaté svahy.

Postupujeme stúpaním skalným chodníkom, z tohto miesta máme výhľady na ďalšie zaujímavé vrcholy. Pfaffenstein (1 871 m. n. m.), ktorý ponúka ferratové výstupy a úplne v pozadí Großer Buchstein (2 224 m. n. m.) pripomínajúci kráter sopky, ktorý sme toto leto mali možnosť navštíviť.

 

Dostávame sa hlbšie do tejto skalnej púšte obklopení obrovskými skalnými stenami, v porovnaní s ktorými sme úplne maličkí.

Pred nami začína vyčnievať výrazný vrchol TAC-Spitze (2 019 m. n. m.). Obloha sa nám znova zatiahla a miestami sa vrchol skrýva v hornej časti v hmle.

Vystupujeme stále bližšie k vrcholu, až sa ocitáme pred jeho strmými stenami. Z tohto miesta by človek ani nepovedal, že je turisticky prístupný.

Medzi skalami je však sutinové miesto, cez ktoré sa dá dostať k jeho bočným stenám, ktoré sú menej strmé a s pomocou oceľového lana zvládnuteľné bez väčších komplikácií.

Oficiálne ide o kratučkú ferratu, avšak len obťažnosti A/B, čím sa veľmi nelíši od tatranských ciest doistených železnými reťazami.

Lano nechávame za sebou a čaká nás posledných pár metrov, vrcholový kríž je na dosah.

Medzičasom sa opäť ukázalo slnko a za chrbtom sledujeme susedný Vordernberger Griesmauer (2 015 m. n. m.), s ktorým sa dá tento výstup perfektne skombinovať. My ho však dnes vynechávame a tak sa pozrieme aspoň z diaľky.

Dostali sme sa na vrchol. Kríž je celkom masívny, avšak miesta tu veľa nie je. Schádzame preto na plošinku kúsok nižšie, kde sa nachádza aj box s vrcholovou knihou.

Za chrbtom máme masív Griesmauerkogel (2 034 m. n. m.) a síce na jeho vrchole vidíme kríž, na mapách sem nijaká cesta nevedie.

Čas dať si obedovú prestávku a vychutnať si výhľady na okolie, počasie sa nakoniec vyvinulo tým správnym smerom. Čoskoro sa dávame sa na cestu nazad a vraciame sa do sedla Hirscheggsattel.

Odtiaľto však pokračujeme inou trasou ako ráno, schádzame k chate Leobnerhütte. V diaľke pozorujeme ďalšie okolité vrcholy, ktoré lákajú na návštevu, Leobner Mauer (1 870 m. n. m.) a Hochturm (2 081 m. n. m.).

Ďalej pokračujeme strmo nadol. Cestou sme narazili na zaujímavú jaskyňu.

Odvahu preskúmať ju však nemáme, a tak sme do nej nazreli len z kraja. Vyzerá čiastočne zatopená.

Najstrmší zostup máme za sebou, k autu je to už viac-menej po rovinke s miernym klesaním. Obzeráme sa späť na skalné steny, kde sme ešte pred chvíľou boli. Tu dole je to opäť alpská idylka, trávnaté lúčky zaliate slnkom.