Hochkönig: keď dostať sa hore nestačí

Königsjodler patrí medzi jednu z najobľúbenejších rakúskych via ferrat. Radí sa sem síce právom, ale má to viaceré “ale”. Samotná via ferrata je naozaj pekne vedenou náročnou hrebeňovkou no, čo je ešte náročnejšie je nájsť bezpečný spôsob ako po výstupe zostúpiť, osobitne v prípade, ak má ísť len o jednodňovú túru. Presne toto skomplikovalo výlet aj nám. Tým ďalším „ale“, je pomerne veľký počet návštevníkov, ktorí jednoducho patria k tak obľúbeným miestam ako je toto.

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Hochkönig
Pohorie:	Berchtesgadenské Alpy
Krajina a oblasť	Rakúsko, Salzburgsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	399 km, 4:35 h
Možnosti parkovania:	Dienten Parkplatz Erichhütte (súradnice); bezplatné
Obdobie našej návštevy:	júl 2026
Druh aktivity:	via ferrata
Trasa:	Dienten Parkplatz Erichhütte – Erichhütte – Hohe Scharte – Königsjodler – Hoher Kopf – Hochkönig/Matras Haus – Mitterfeldalm – Arthurhaus – Mühlbach am Hochkönig – Dienten Parkplatz Erichhütte
Vzdialenosť:	32 km (z toho približne 8 km stopom)
Celkové prevýšenie:	cca 2300 m
Najvyšší bod:	2 941 m. n. m.
Trvanie:	16,5 h
Náročnosť:	extrémne náročná turistika (stupeň 5/5) + ferrata D
Terén:	alpské lúky, skaly, suť

 

Máme pred sebou ďalší letný víkend, tentokrát s perfektnou predpoveďou počasia v lokalite, kam sme už dlhší čas plánovali zájsť. Plán je vyliezť si via ferratu Königsjodler na Hochkönig. Na Hochkönig vedú viaceré trasy z rôznych smerov a via ferrata Königsjodler je len jednou z viacerých možností. Pre každú z nich platí okrem toho, že majú veľké  prevýšenie buď to, že je veľmi dlhá (jednosmerne 20 km, prípadne 14 km) alebo že je technicky náročná (neudržiavaná alpinistická zostupovka Birgkar). 

Deň pred plánovaným výletom ešte prebehne diskusia o tom, či nejde o príliš ambíciózny plán vzhľadom k tomu, že trasa ktorá je odporúčaná na zostup cez Arthurhaus má 20 km (spolu tak ide podľa pôvodného plánu o 27 km túru s prevýšením vyše 1900 m, ktorý sa trochu zmenil).

V našej dvojčlennej partičke som bola prehlasovaná, a tak ráno krátko po 5:00 vyrážame na Hochkönig. Kompromisom je, že berieme jeden ruksak a ja si ponesiem len maličký ruksak na odloženie prilby pripadne iných drobností.

Na parkovisku Dienten Parkplatz Erichhütte stoja okrem nás ešte 3 ďalšie autá, inak je prázdne. Pred odchodom skontrolujeme, či sa niekde nenachádza oznam o parkovnom, no zjavne ide o bezplatné parkovisko, akurát je zakázané na ňom kempovať.

Priamo z parkoviska vedie červenoznačený turistický chodník ku chate Erichhütte. Cesta sa dá skrátiť skratkami, ktoré pretínajú pohodlný štrkový chodník. 

 

Ku chate prichádzame s vychádzajúcim slnkom. Prezeráme si okolie, je tu náučná tabuľa o historických udalostiach a prameň. Je tu ticho, nikde nikoho. Od chaty pokračujeme ďalej, alebo skôr vyššie, turistickým chodníkom po červenej značke.

Pred nami je skalný hrebeň. Vľavo sa pomerne separátne nachádza vrchol Taghaube (2 159 m.n.m.) a oproti cez trávnaté sedlo zubatý Grandlspitz (2 307 m.n.m.). Je tu možnosť kratšej ferraty, nás však zaujíma až ďalšia séria skalných zubov tvoriaca stúpajúci hrebeň, kde vedie podstate dlhšia via ferrata Königsjodler.

Skalný masív prifarbený prvými rannými slnečnými lúčmi vyzerá naozaj majestátne a v oblakoch sa odohráva farebné divadlo.

Pri rázcestniku sa nachádza aj oznam o tom, že skôr ako sa vyberieme na via ferratu Königsjodler, treba si skontrolovať, či je otvorená.  Na webovej stránke nenachádzame oznam o uzávere a tak pokračujeme ku via ferrate. 

Ako som písala, že toto miesto je síce právom jednou z najobľúbenejších via ferrat, má to viaceré “ale”.

Jedným z nich je, že napriek piatkovému skorému rannému štartu, sme stretli viac ferratistov ako obvykle, nehovoriac o množstve turistov, ktorých ešte len stretneme na náhornej plošine prichádzať z ostatných výstupových ciest. Je vidieť, že ide o naozaj veľmi vyhľadávané miesto.

Smerom hore predbiehame viacerých ferratistov, ktorí sa rovnako tak chystajú na Königsjodler.

Trávnatý svah postupne strieda preliezanie cez skaly a suť. Na dvoch miestach nástupovej trasy sa nachádzajú rebríky (zdá sa, že ide o hliníkové rebríky, ktoré nahradili dovtedajšie drevené).

Po 2 hodinách prichádzame do sedla, kde si oblečieme ferratovú výbavu a ďalšiu vrstvu oblečenia. Mrazivý vzduch a vietor je tak silný, že po chvíli máme skrehnuté prsty na rukách a stuhnuté nohy. Je druhá polovica júla, no na Hochkönigu majú byť podľa predpovede len 4 stupne (v noci boli -2). Najhoršie je to v tých častiach, kde sa drží hmla a fúka vietor.

Užívame si krásne výhľady a začíname liezť via ferratu. Prvý úsek nás nešetrí, kolmá stena a C/D úsek už hneď v úvode po jeho zdolaní odmení pohľadom na hrebeň o kúsok vyššie. Po hrebeni schádzame a opäť vystupujeme exponovanými úsekmi. 

Jedno z miest sa v topo nazýva ako Jungfrauensprung (voľným prekladom “panenský skok”) až teraz skutočne vidím, čo je tým myslené. Ide o strmý skalný útvar s malou úzkou priepasťou uprostred. Na to, aby sme sa dostali na druhú stranu musíme nazbierať odvahu poriadne si vykročiť. Rukami zovierame lano a z jednej strany sa prehupneme na druhú stranu.

Čaká nás skalná vežička obťažnosti C a za ňou krátky lanový most. Keďže ide o hrebeňovku, trasa neustále stúpa a klesá za lanovým mostom je prudké klesanie obťažnosti C/D a potom pešie úseky svahom bez istenia. 

Za peším úsekom stúpame ďalšou vežičkou, a keď vykuknem, uvidím po prvýkrát niečo magické. Otočím sa za Dankom “Videl si už niekedy vidmo?” pýtam sa ho. “Prosím?” Hľadím na ten zvláštny prírodný jav ako sa okolo môjho tieňa vytvorila žiara a hovorím “Vidmo, či si videl niekedy vidmo.” „Hmm, nie.” “Tak poď, ukážem ti.” Kým prichádza na okraj žiara pomaličky bledne, no niečo z nej predsalen zostane, kým to tiež zahliadne.

Ďalší úsek je veľmi hlboké klesanie a potom opäť stúpanie obťažnosti C/D, celkom určite ide o miesto, kde sa kedysi nachádzal flying fox, po istení síce nevidieť žiadne stopy no hodnotíme toto miesto ako stvorené na flying fox. Od roku 2023 po tom čo bolo pretrhnuté lano sa už neobnovil.

Čakajú nás 3 skalné vežičky, niektoré ostré ako britva. Za nimi dlhší neistený úsek kamennou suťou pod skalnú stenu Kumatstein (2 772 m.n.m.). Po stene vedie časť ferraty,  ktorá sa nazýva Franzl’s Fantastica - obťažnosť C/D, ale vzhľadom k dĺžke je označovaná aj ako čisté D.

Sme pod stenou, doteraz sme viedli, no púšťame pár rýchlejších ferratistov, ktorí nás dobehli a až za nimi začneme liezť.  Prudké stúpanie kolmo hore stenou je naozaj nekonečným.  

Na vrchole Kumatsteinu sme chvíľu zahalení v úplnej hmle, tá sa však čoskoro rozostúpila a nám sa ukazuje Matras Haus na vrchole Hochkönigu. 

Psychicky som sa pripravovala na to, že toto bolo tým najťažším úsekom, no zároveň posledným náročným. Omyl. Aj úseky za ním ešte dali zabrať, demotivujúcim bol hlavne pohľad na to ako hrozne ďaleko je to k vrcholovému krížu od konca via ferraty, ktorý je vysoko nad nami. 

Po 5 hodinách lezenia sme na náhornej plošine Hochkönig. Doprajeme si oddych. Na chate bude určite rušno, preto si chceme vychutnať chvíľku ticha aspoň tu.

Najviac nás zaujali zvyšky ľadovca, snehové polia a jazerá, ktoré sa tvoria z topiaceho sa ľadu a snehu. Veľa z obrovského ľadovca, ktorý tu v minulosti existoval už nezostalo.

Padol mi zrak na moje topánky. Ajaj, máme problém, začala sa odliepať podrážka od zvyšku topánky. Keďže nás čaká ešte viac ako 20 km, musíme improvizovať. Dokola po topánke prelepíme vo dvoch vrstvách leukoplast. Uvidíme, koľko to vydrží. 

Po takmer hodinke oddychu smerujeme k vrcholovému krížu, alebo skôr chate, ktorá sa dosť neobvykle nachádza na úplnom vrchole Hochkönigu.

Fotka s vrcholovým krížom nemôže chýbať a nevynechávame ani pohľady na okolie. Zatiaľ, čo na južnej strane trčia biele vrcholky Vysokých Táur, na severnej strane sa nám ponúkajú pohľady až do Nemecka a jeho národný park s alpskými velikánmi ako Watzmann (2 713 m.n.m.), či Hochkalter (2 608 m.n.m.).

Vidno aj na hrebeň, ktorým sme ešte len nedávno vyliezli sem hore. Je až ťažko predstaviteľné, že niekde popri ňom vedie neistená zostupová trasa Birgkar, to by vysvetľovalo jej nebezpečnosť.

Na chate si dáme obed v podobe polievky z ponuky lokálnych jedál. Ide o vývar s veľmi čudesnou guľatou knedľou.

Keďže sa chceme vyhnúť nebezpečnému Birgkaru, na zostup použijeme trasu cez Arthurhaus, čo znamená že nás čaká extrémne dlhý zostup najprv na koniec náhornej plošiny nekonečnou mesačnou krajinou a potom dole údolím. 

Až teraz si naplno uvedomujeme, že zďaleka nie sme ani v polovici túry. Za 7 km sme vyšľapali takmer 1 700 výškových metrov hrebeňom, ktorých obťažnosť sa musela niekde odraziť. Zatiaľ necítime ten intenzívny pocit vyčerpania, ktorý príde neskôr, keď budeme prekonávať 10 kilometrov vysokohorským terénom ku chate Arthurhaus, odkiaľ je to ešte vyše ďalších 10 km k parkovisku. Celý zostup vychádza na viac ako 7 hodín. Jeho náročnosť je teda daná skôr dĺžkou ako terénom.

Každý pohľad na polohu v navigácii je smutným pohľadom. Možno nejde ani tak o to, že by sme sa hýbali pomaly, ale vzdialenosť, ktorú prekonávame je obrovská.

Mať viac síl aj by sme si vychutnali to všetko, čo táto trasa ponúka, nekonečnú mesačnú krajinu s vytŕčajúcimi kopcami a neskôr nádherné zelené údolie.

Našim hlavným cieľom je doplaziť sa ku chate Arthurhaus a potom uvidíme, či nájdeme spôsob, ako sa rýchlo dostať k autu. Pokračovať môžeme po turistických trasách, čo je o niečo kratšie ako po normálnej ceste. To však neplatí, ak si zoženieme odvoz.

Autobus tu síce chodí, no posledný sme samozrejme zmeškali. Celodenní turisti zjavne nie sú cieľová kategória týchto turistických služieb a posledný odchádzal niečo po 18-tej. Napriek skorému rannému štartu už o 5-tej sme nemali veľké šance ho stihnúť.

Podarilo sa nám však natrafiť na nemeckého turistu, ktorý tiež trávil piatok na horách. Má to namierené dole do obce a potom domov, žiaľ opačným smerom ako je naše parkovisko. 

Zvezieme sa s ním teda aspoň dole do dediny. Vďaka odvozu sme síce stratili pár sto výškových metrov, avšak ostáva už len 7,5 km po asfaltovej ceste.

Žiaľ napriek snahe sa nám nepodarilo stopnúť nijaké ďalšie auto. Rakúsko zjavne nebude vhodná destinácia na tento druh cestovania.

Po pár prejdených kilometroch meníme taktiku, všetky veci skladáme na odstavnom mieste pri ceste a ja ostávam tu. Danko sa značne odľahčený od všetkého nákladu vydáva rýchlo zdolať posledné kilometre k parkovisku, aby ma tu neskôr vyzdvihol.

Po nekonečnom dni sa konečne dostávame do auta, na konto si pripisujeme neskutočných 16 a pol hodiny turistiky, vystúpaných takmer 2300 metrov a vzdialenosť 32 kilometrov, z ktorých sme sa našťastie nejakých 8 mohli zviezť autom.

 

Autor: Zuzka