Osobitá: v tichu opustenej doliny Západných Tatier k skrytému klenotu, ktorý sa pýši najvyšším stupňom ochrany

Pod Západnými Tatrami sa mnohým turistom okamžite vybaví hrebeň Roháče, ktorý láka svojimi strmými vrcholmi a dychberúcimi výhľadmi. Len málokto sa vyberie pod úpätia týchto majestátnych štítov na cestičky, kde sa príroda predstavuje v celej svojej kráse, či už v podobe tichých zákutí lemovaných papraďami alebo belasých plies, na ktorých sa plavia zvedavé kačice.

 

Lokalita: Osobitá

Pohorie: Západné Tatry

Oblasť: Slovensko, Orava

Vzdialenosť od Bratislavy: 315 km (3:40)

Parkovanie: platené za 8€/deň (súradnice)

Obdobie: jún 2024

 

Trasa: Pod Spálenou – Zverovka – Teplý žľab – Sedlo pod Osobitou – Lúčna – Rákoň – Sedlo Zábrať – Ťatliakova chata – Roháčske plesá – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Pod Spálenou

Vzdialenosť: 24,00 km (cesta tam a späť)

Prevýšenie: 880 m

Najvyšší bod: 1 879 m. n. m.

Náročnosť: mierna (najmä s ohľadom na dĺžku trasy)

Čas: 10,5 hod

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Naša túra začína na veľkom platenom parkovisku pod Spálenou. Parkovné (8 €/deň, r. 2024) je možné zaplatiť buď kartou alebo v hotovosti v automate pri toaletách (biela budova na fotke vpravo), platí sa až pri odchode. Z parkoviska vyrážame smerom ku chate Zverovka, odkiaľ budeme pokračovať málo navštevovaným Teplým žľabom zelenou turistickou značkou, krátky úsek súbežne vedúci po náučnom chodníku.

 

S ruksakmi pripravenými na celodennú turistiku teda vyrážame z parkoviska neznačenou turistickou trasou po asfaltovom chodníku. Prechádzame ponad Studený potok a pripájame sa k červenej značenej ceste, ďalej pokračujeme popri hoteli Šindľovec. Letmý pohľad na ponuku jedál nám hovorí, že je nad čím uvažovať, keď sa budeme podvečer vracať so škvŕkaním v bruchu, teraz sa však zbytočne nezdržiavame a kráčame ďalej k rázcestiu Zverovka. Na rázcestí odbočíme vpravo a po asfaltovej ceste prídeme ku chate. Čaká nás krátky úsek náučným chodníkom sprevádzaný zelenou turistickou značkou. Po ľavej strane si vychutnávame pohľad na hladinu vody Plesa pod Zverovkou a pokračujeme až k najsevernejšiemu miestu náučného chodníka. Od náučného chodníka sa síce odpájame, ale aj naďalej nás sprevádza zelená turistická značka. Prechádzame najprv po lúke a pomaly sa blížime k lesu resp. do údolia, ktoré sa nazýva Teplý žľab. V týchto ranných hodinách nám rosa rýchlo premočila topánky, ktovie ako dlho potrvá kým opäť preschnú.

 

S každým krokom sa vzďaľujeme od civilizácie a prechádzame opustenou dolinou, kde sa cítime ako jediní návštevníci v nekonečnom kráľovstve ticha. V údolí sa výborne darí papradi, ktorá lemuje turistický chodník a vytvára krásne prostredie, až je zvláštne ako nedotknuto tu príroda vyzerá. Chodník je stále strmší a náš cieľ je jasný: vystúpiť pod vrch Osobitá (1 687 m. n. m.) pýšiaci sa vysokým stupňom ochrany.

 

Po približne hodine stúpania prichádzame na lúku, kde sa po ľavej strane týči Osobitá. Tento vrchol, hoci prístupný len očami, láka svojou divokosťou a nedotknutou prírodou. Skalnaté útvary vyzerajú ako neidentifikovateľné miniatúry a celý kopec je zahalený pod rúškom tajomstva, ktoré umocňuje závora a tabuľa s informáciou o zrušení turistického chodníku, ku ktorému došlo v roku 1974.

Okrem pohľadu na Osobitú je možné vychutnať si aj výhľady na tatranské vrcholy z nie úplne tradičného uhla na poľskom území.

Keďže je nám tu príjemne na chvíľu sa posadíme do trávy a zjeme si jedlo, ktoré sme si na výlet pripravili. Kým sedíme v tráve z diaľky počujeme hlasy prichádzajúcej skupinky chalanov. Sú to prví a zároveň poslední ľudia, ktorých sme na chodníku pri Osobitej stretli. Po krátkej pauze je čas odísť z tohto príjemného miesta a pokračovať v ceste ďalej.

Už nás nečaká žiadne prudké stúpanie, pretože turistický chodník pokračuje po hrebeni a z času na čas nám stromy uvoľnia pohľad na hlavný hrebeň Západných Tatier.

 

Chodník nás vedie až na vrch Lúčna (1 653 m. n. m.), kde nás namiesto pokojného výhľadu zaskočí vysoký počet turistov. Nebola to veľmi dobrá zmena, oproti doobediu strávenému v tichu opustenej doliny a hrebeňa v blízkosti Osobitej.

Niekedy je plánovanie túr v horách ako písanie príbehu, človek má predstavu čo všetko chce prejsť a zažiť, ale príroda a okolnosti si píšu vlastný scenár a tak to bolo aj v našom prípade. Z pôvodného plánu – vyjsť na vrch Rákoň (1 879 m. n. m.) a pokračovať po hrebeni Západných Tatier na Volovec (2 063 m. n. m.), Ostrý Roháč (2 087 m. n. m.) a Plačlivé (2 125 m. n. m.) sme museli upustiť. Odtlak na nohe začal byť neznesiteľný a tak sme museli improvizovať.

Z Lúčnej sme sa síce ešte vyšplhali po modrej turistickej značke na vrchol Rákoň, no tam sme sa rozhodli pre alternatívnu trasu. Namiesto pokračovania na hrebeň sme zamierili smerom dole k Náučnému chodníku Roháčske plesá.

Cestou na Rákoň sme pohľadmi zablúdili ešte späť k Osobitej, ktorá takto z diaľky naozaj vyzerá byť osobitou – samostatným vrchom bez blízkych susedov.

Po dlhšej pauze na Rákoni, ktorý ponúka pekné výhľady na okolie, sme sa rozhodli pokračovať ďalej v našej ceste na zostupe.

Z Rákoňa do Sedla Zábrať nás viedla žltá turistická značka. Od Sedla Zábrať pokračujeme popri studničke a prameni k Ťatliakovej chate, kde je veľmi rušno.

Našim druhým náučným chodníkom, ktorý sme na ceste objavili je už skôr spomenutý Náučný chodník Roháčske plesá, ktorý nás zaviedol k malebným jazierkam pod štítmi vysokých hôr. Ešte predtým ako dorazíme k Roháčskym plesám míňame Ťatliakovo jazero.

Roháčske plesá sú celkovo štyri a cesta k ním od Ťatliakovej chaty je dlhšia ako sme čakali. Našťastie nemusíme zdolávať veľké prevýšenia, chodník je prevažne rovný, vďaka čomu je vhodný aj na poznávací výlet pre rodiny s menšími deťmi.

Prvým plesom, ku ktorému prichádzame je Veľké Roháčske pleso. Keď podídeme po chodníku ešte vyššie zistíme, že pohľad zvrchu je ešte krajší. Pomaly prechádzame k druhému, tretiemu a aj štvrtému plesu. Najviac sa nám páči práve Štvrté Roháčske pleso, kde nás pri krátkej pauze a posedávaní na brehu plesa príde navštíviť aj odvážna divoká kačica.

Od posledného Roháčskeho plesa pokračujeme ďalej po modrej turistickej značke. Po pravej strane chodníka míňame azúrovo modré až zelené jazierko, ktoré sa zjavne nie nadarmo nazýva Zelené pliesko.

Máme pred sebou už iba zostup naspäť k parkovisku cez miesto, ktoré sa nazýva Adamcuľa. Cestou však narazíme na turistickú tabuľu so šípkou smerom k Roháčskemu vodopádu. A aj keď sme po celom dni vyčerpaní a odtlak neprestáva bolieť, nenecháme si ujsť možnosť ísť sa naň pozrieť.

Teraz už len nekonečné klesanie po žltej turistickej značke k Adamcule a následne ďalšie nekonečné kráčanie po asfaltovej ceste až k parkovisku odkiaľ sme vyrážali.

V cieľovej rovinke nás už víta tabuľa Roháčov, odkiaľ je to už len kúsok krížom cez les na parkovisko.

Vrcholom dnešného dňa sa určite stalo sedlo nad tichým opusteným údolím pod Osobitou, a aj keď náš pôvodný plán, prejsť časť hrebeňa známych štítov Západných Tatier nevyšiel, v nohách máme prejdených 24 kilometrov a krásne spomienky na Západné Tatry.