Scheichenspitze: do výšky Gerlachu a ešte vyššie, ferratou v pohorí Dachsteinu

Podľa nášho plánu na základe informácii z internetu malo ísť o celodennú, avšak len približne 7 hodinovú turistiku v pohorí Dachstein, známym celoročným ľadovcom najbližšie k Slovensku. Celou hrebeňovkou viedla ferrata Ramsauer Klettersteig, ktorá nás zaujala zo všetkého najviac. Predstavovala totiž správnu kombináciu trasy vedúcej po hrebeni doplnenej o dlhé lezenie po istených stenách. Oproti pôvodnému časovému plánu sme sa odchýlili viac ako by sme mohli predpokladať, ale zažili sme nezabudnuteľné zážitky pri prechode extrémnym sutinovým chodníkom a ferratou cez vrcholy exponovaných štítov prevyšujúcich masív najvyššieho bodu Slovenska – Gerlachovského štítu.

Lokalita: Scheichenspitze

Pohorie: Dachstein

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 370 km (4:15)

Parkovanie: pri Türlwandhütte pod lanovkou spoplatnené mýtom 20€ (súradnice) alebo bezplatné na odpočívadle (súradnice)

Obdobie: jún 2024

 

Trasa: Berghotel Türlwand – Edelgrießhöhe – Hohe Gamsfeldspitze – Scheichenspitze – a späť

Vzdialenosť: 12,5 km (cesta tam a späť)

Prevýšenie: 980 m

Najvyšší bod: 2 667 m. n. m.

Náročnosť: náročná (skúsenosti a výbava sú nevyhnutné)

Čas: 11 hod (čas na ferrate: 4 hod)

Večer pred tým ako vyrážame si ešte kupujeme rakúsku diaľničnú známku cez webstránku rakúskej diaľničnej spoločnosti www.asfinag.at. Keďže rakúske diaľnice plánujeme využívať aj v nasledujúcich týždňoch vybrali sme možnosť známky s dvojmesačnou platnosťou za 28,90€. Kto preferuje kratšiu platnosť môže si kúpiť 10-dňovú za 11,50€ alebo 1-dňovú za 8,60€. Aby sa diaľničná známka stala platná už v nasledujúci deň (začiatok platnosti si možno nastaviť podľa potreby) zaklikávame možnosť podnikateľ, totiž ak by sme kupovali diaľničnú známku pod voľbou spotrebiteľ, platná by mohla byť najskôr po 14 dňoch.

Cestou k pohoriu Dachstein na diaľnici A9 tesne míňame dva úseky, na ktorých sa platí mýto za prejazd (diaľničná známka nezahŕňa prejazd 6-timi mýtnymi tunelmi). Dávame pozor, aby sme omylom nevošli na nesprávny výjazd (Spital/Pyrhn a Ardning – tunel Bosruck, St. Michael a Übelbach – tunel Gleinalm); pre tieto účely je výborná navigácia Waze, kde je možné nastaviť si, ktoré diaľničné známky máte zakúpené, a tiež možnosť vyhnúť sa mýtnym poplatkom.

Približne o 8:00 prichádzame na parkovisko pri lanovke pod masívom Dachsteinu. Parkovisko síce spoplatnené nie je, ale prístupová cesta k parkovisku je spoplatnená mýtom v hodnote 20,00€ za prejazd. Na začiatku cesty sa nachádzajú závory, pri ktorých sme si vyzdvihli lístok a cestou naspäť sme pri závorách našli automat, kde sme mýto vyplatili (aj možnosť platiť kartou). Najprv nás poplatok zaskočil a uvažovali sme, či hore nevyjdeme pešo, podľa mapy by sme si však cestu predĺžili o dobrých 8 kilometrov a teda pár hodín. Nekonečná asfaltová cesta pri návrate z náročných turistických chodníkov rozhodne nie je lákavá voľba a volíme mýto.

Dorážame na parkovisko, ešte krátka zastávka pri hoteli Berghotel Türlwand na toaletu a pohľad ďalekohľadom k cieľovej stanici lanovky na Hunerkogel (2 687 m. n. m.) v pohorí Dachstein a môžeme vyraziť po zelenom turistickom chodníku.

Zelenou značkou (v skutočnosti sú všetky značky červené, len na mape majú rozličné farby – používame mapy.cz, ktoré považujeme za najlepšie bezplatné outdoorové mapy do zahraničia) krátky čas klesáme a v diaľke pozorujeme pasúce sa kravy a kone. Ešte stále nás vždy zaskočí ako je v Alpách bežné, že turistické trasy vedú cez ohrady pre kravy pasúce sa na lúkach popri turistoch, ktorých do ich územia zavedie turistická značka.

Pri turistickom smerovníku odbočujeme smerom vľavo na červenú turistickú značku č. 672 a pokračujeme ďalej príjemným lesíkom s jemným stúpaním smerom hore k nášmu prvému bodu hrebeňovky – sedlu Edelgrießhöhe (2 500 m. n. m.).

Na mieste, kde prichádzame k skale s názvami ciest, lesný chodník nahrádza suťovisko. Pri tejto križovatke sa držíme názvu na skale označenej ako Edelgrießhöhe smerom vpravo, keď sa však po pár minútach pozrieme na mapu zistíme, že mierime opačným smerom ako je naša cesta na vrchol. Nevadí, stále sa to dá zachrániť chodníkom, ktorý vidíme vyšliapaný v kameňoch suťoviska.

Cesta, po ktorej ideme je neznačeným chodníkom (aspoň v našej mape značený nebol) spája sa pod skalnou stenou s našou pôvodnou cestou na vrchol. Turisti, ktorí kráčali spolu s nami lesíkom práve stoja pri križovatke a hľadajú, ktorou cestou ísť, snažíme sa im naznačiť, že cesta ktorou ideme nie je správna, ale napriek tomu, že nevyzerali, že by nám porozumeli vybrali sa správnou cestou. My pokračujeme ďalej neznačeným chodníkom, aby sme sa pripojili. Ako ich v diaľke sledujeme pomaly stúpať kolmým suťoviskom, vlastne ani neľutujeme, že sme sa vybrali inou cestou a musíme uznať, že bola schodnejšia vďaka tomu, že sa na nej nachádzal stabilnejší kľukatý chodník.

Čím vyššie sa dostávame tým je sutinový chodník nepríjemnejší a pohľad smerom k uvoľňujúcim sa kamienkom pod našimi nohami stresujúcejší. Po nestabilnom chodníku stúpame stále vyššie a postupne nenachádzame pevnú zem pod nohami. V diaľke vidíme pobehovať niekoľko kamzíkov, ktorým šmýkajúce sa skaly zjavne nerobia nijaké starosti.

Čoskoro prichádzame k ďalšiemu rázcestiu označenému skalou, kde odbočujeme na cestu č. 673.

Snažíme sa nájsť čo najviac veľkých pevných skál, po ktorých sa dá bezpečne posunúť vpred, no tých je stále menej a menej a tak sa musíme spoliehať len na všetky malé poodlamované skaly, a držať sa čo najbližšie k zemi naklonený rovnobežne k nej. Ako vychádzame smerom hore pár metrov pod sebou zazrieme turistickú značku a lano, ktoré slúži na istenie pri výstupe a zostupe. Niekde sme museli zísť z chodníka alebo lepšie povedané vyjsť nadeň. Aj týchto pár metrov, ktoré potrebujeme zísť k lanu sa zdá byť nekonečných, zosúvajú sa pod nami kamene, ktoré sa ďalej kotúľajú dole. Po vynaložení úsilia zísť si k lanu a ďalej pokračovať s pevným povrazom v ruke, sa zdá, že jeden z nás si ďalej odnáša veľmi intenzívny pocit úzkosti z tejto oblasti, ktorý dovtedy nepoznal. Veľká vďaka tomu, kto zabezpečil sutinový chodník lanom a postaral sa o bezpečnejší výstup. O chvíľu nás dobieha trojčlenná skupinka turistov, ktorí rovnako zišli z chodníka, resp. nad chodník.

Úsek zabezpečený lanom nahrádza krátka ferrata obťažnosti A a za ňou konečne prichádzame do sedla Edelgrießhöhe (2 500 m. n. m.), zatiaľ najvyššie ako sme kedy boli, a ešte dnes plánujeme ísť ešte vyššie.

V sedle Edelgrießhöhe sa nám otvoril panoramatický pohľad na údolie na druhej strane pohoria. Žiadne prudké zrazy, ale skôr skalnatá náhorná plošina pod vrcholom pohoria pripomínajúca mesačnú krajinu, ktorá pokračuje v diaľke do stratena. Na viacerých miestach sa nachádzajú väčšie či menšie snehové polia, avšak veľké ľadovcové územia sú naďalej skryté za vrcholmi hlavného masívu Dachsteinu, ktorý máme za chrbtom.

Ani po zvyšok dňa sa nedostaneme tak vysoko, aby sme zazreli rozsiahle plochy ľadovca Schladminger Gletscher alebo Hallstätter Gletscher, budeme si musieť vystačiť s malinkým Edelgrieß Gletscher, ktorý pripomína skôr snehové pole.

Pokračujeme ešte niekoľko výškových metrov hore, kde sa začína ferrata Ramsauer Klettersteig (topo), na miesto ideálne pre občerstvenie po výstupe náročnou prístupovou cestou. My sa však nezastavujeme a pripíname sa na istiace oceľové laná. Nasledujúce úseky ferraty sú prevažne zaistené, miestami až obťažnosti B/C, a na niektorých krátkych miestach bez istenia. Z jednej strany skaly, po ktorej lezieme sa nám otvára prudký zraz a v diaľke môžeme zahliadnuť obec, ktorou sme prichádzali a z druhej strany skalnatú „mesačnú krajinu“ so snehovými poliami.

Prvým štítom našej hrebeňovky je Hohe Gamsfeldspitze s nadmorskou výškou 2 665 m. n. m., čo znamená, že sme práve vyšli vyššie ako je Gerlachovský štít (2 655 m. n. m.). Dávame si malú pauzu na jedlo, ktoré uspokojí nielen žalúdok, ale aj upokojí až má človek pocit, že strach ktorý cítil vyvolal okrem silných zážitkov vo vysokohorských oblastiach aj nedostatok výživy a jedla. Po prestávke na jedlo a krátkom uvoľnení z istenia na skalách sú už aj nasledujúce kroky na ferrate istejšie a sebavedomejšie. 

Počas pauzy na vrchole zisťujeme ako sme ďaleko, nielen zo silami, ale aj na mape v rámci plánovanej trasy. Vyzerá to tak, že sme v ¼ ferraty a možno ani to nie. Je nám jasné, že celú trasu neprejdeme. Skreslené vnímanie vzdialeností je zrejme aj preto, že ferratou prekonávame výškové metre cikcakovito smerom hore a dole a len pomaly sa hýbeme vpred z vrcholu na vrchol. V diaľke vidíme ostrý vrchol Schmiedstock (2 650 m. n. m.), ktorý podľa mapy budeme obchádzať zo strany. Za ním sa nachádza prvá polovica ferraty Ramsauer a tiež možnosť „úniku“. My sme sa však rozhodli pokračovať až na najvyšší bod ferraty na vrchol Scheichenstpitze (2 667 m. n. m.).

Opäť lezieme po úsekoch s obťažnosťou C a prechádzame popri ostrej skale vrchu Schmiedstock. Na niektorých miestach nám pomáhajú železné kramle inde si hľadáme úchyty na stene, kým prídeme do miesta odkiaľ je možné ferratu opustiť a vrátiť sa na Edelgrießhöhe pohodovým chodníkom cez snehové polia.

Na toto miesto sa vrátime neskôr, my sme sa rozhodli ešte pokračovať a mierime na najvyšší bod nielen tejto našej expedície a ferraty, ale na najvyšší vrchol, kde sme kedy boli – do výšky 2 667 m. n. m. na Scheichenspitze.

Nasledujúci úsek ferraty si užívame menej náročné lezenie, keďže aj podľa mapy zvyšok ferraty je už len obťažnosti A a B. V porovnaní s predchádzajúcimi C úsekmi je to príjemná zmena. Na vrchole sme najprv úplne sami až neskôr prichádzajú dvaja turisti. Je prekvapivé ako málo ľudí sme za celý deň stretli, žiadne húfy turistov len z času na čas sme sa s niekým obchádzali.

Vraciame sa späť ku križovatke a pokračujeme naspäť cestou č. 68 a 618. Teraz nás čaká tá jednoduchšia časť, cesta naspäť cez náhornú plošinu so snehovými poliami, následne však cesta smerom dole odporným suťoviskom.

Na väčšie snehové úseky vyťahujeme mačky. Sneh našťastie nie je zľadovatený, čiže sa na ňom až tak výrazne nešmýka a chôdza po ňom nerobí výrazné problémy.

Za krátky čas sme opäť na Edelgrießhöhe (2 500 m. n. m.) a odtiaľto sa vraciame cez nekonečné suťovisko až k parkovisku pri lanovke.

Keď dorazíme k autu celí vysmädnutí hľadáme v kufri auta chladiaci box. Nesklamal, radler je stále vychladený – neoceniteľná odmena po takom výkone.

Zdroj mapového podkladu: mapy.cz