Grintovec: pravá alpská divočina a bivak v 2000 metroch v objatí vysokohorských štítov

Slovinsko nie je len o známych Julských Alpách. Ak dôslednejšie hľadáme, na severe krajiny môžeme nájsť menej známu a rovnako nádhernú časť alpského pohoria – Kamnicko-Savinjské Alpy, ktorých najvyšším vrcholom je Grintovec (2 558 m. n. m.). Práve ten sa stal naším cieľom na 2-dňovom výlete s 50-litrovými ruksakmi na chrbtoch. Po náročnom výstupe k bivaku Pavla Kemperla sme si za odmenu užili západ slnka, či zaspávanie a prebúdzanie v objatí vysokohorskej alpskej prírody. A čo je zvláštne, turistické chodníky boli tiché a takmer prázdne, zväčša sme tu stretli len domácich.

Lokalita: Grintovec

Pohorie: Kamnicko-Savinjské Alpy

Oblasť: Slovinsko (Alpské Slovinsko)

Vzdialenosť od Bratislavy: 440 km (04:40 rakúskou + slovinskou diaľnicou)

Parkovanie: zadarmo; súradnice

Obdobie: jún 2024

 

Trasa: Žagana peč – Kojzova koča – bivak Pavla Kemperla – Grintovec – Kojzova koča – Žagana peč

Vzdialenosť: 17,50 km

Prevýšenie: 1 710 m

Najvyšší bod: 2 558 m. n. m.

Náročnosť: náročná

Čas: 15,00 hod (2 dni, naľahko bez ťažkých ruksakov aj ako jednodňová turistika)

Pri plánovaní cesty, ako sa dostať do Kamnicko-Savinjských Álp máme dve možnosti, buď zakúpiť diaľničnú známku aj do Slovinska (rakúska 2-mesačná nám zatiaľ ešte stále platí) a ušetriť tým hodinu cesty, alebo zvoliť časovo dlhšiu cestu mimo diaľnic a riskovať, že nás prekvapia viaceré nepríjemné horské priechody plné ostrých zákrut. Zvolili sme radšej prvú možnosť a priamo na ceste ešte na rakúskych diaľniciach sme si zakúpili e-známku, týždenná slovinská diaľničná známka nás vyšla 16 €.

Navigáciu sme nastavili na Kamnišku Bistricu a odtiaľ sa podľa mapy vyvezieme lesnou cestou ešte vyššie. Popri ceste kontrolujeme, či v tomto úseku nie je už zákaz vjazdu, ale keďže vjazd zakázaný nie je, pokračujeme stále vyššie až nad miesto, ktoré sa nazýva Žagana peč. Tu pri ceste zaparkujeme pri ďalších autách.

Je čas zbaliť všetko potrebné na prespávačku v horách a môžeme vyraziť na cestu. Ide o našu prvú viacdennú turistiku, kedy si výbavu na viac dní nesieme na chrbte, a to vrátane všetkej vody, čo cítiť už pri naložení ruksaku na chrbát.

Od auta pokračujeme ešte kúsok po lesnej ceste a pri smerovníku pri technickej lanovke (slúži vývozu materiálu na chatu) odbočujeme smerom doľava strmo hore, kde sa postupne začínajú pomedzi les ukazovať prvé vrcholy.

Čaká nás prevýšenie takmer 900 výškových metrov na relatívne krátkom úseku. Kojzova koča by mala byť vzdialená 2:30 hod, avšak s nákladom (bezmála 20 kg), ktorý nesieme, to bude nekonečná cesta. Z času na čas kontrolujeme svoju polohu na mape, ale akoby z cesty vôbec neubúdalo. Až po niekoľkých hodinách pomalého postupovania vyčerpaní úspešne prichádzame ku Kojzovej koči. Tu sa unavení vyvalíme na lavičky.

Po chvíli sa pozviechame na ďalšiu cestu. Z Kojzovej koče sú to podľa smerovníka len 2:00 hod na vrchol Grintovec (2 558 m. n. m.). Výstup na vrchol sa v svižnejšom tempe s ľahkým ruksakom dá zjavne stihnúť bez problémov aj ako jednodňová turistika. My máme ale v pláne prenocovať v bivaku Pavla Kemperla vo výške približne 2 100 m. n. m., zatiaľ najvyššie ako sme kedy prespávali. Vrchol Grintovec (2 558 m. n. m.) si necháme na zajtra, dnes sa presunieme k bivaku a doprajeme si oddych v objatí alpskej prírody.

Od Kojzovej koči pokračujeme po značenej ceste ku križovatke, kde je možnosť vľavo pokračovať na Grintovec a vpravo k vrcholu Skuta (2 532 m. n. m.), ktorý je druhým najvyšším vrcholom Kamnicko-Savinjských Álp. Cesta na Skutu je označená výkričnom, ktorý upozorňuje na prechod technicky náročným terénom. Keďže bivak sa nachádza smerom na Skutu nasledujeme červené turistické značenie po pravej strane.

Stúpaním serpentínami napredujeme ďalej, prechádzame cez skalnú štrbinu a následne po vrstevnici obchádzame kopec. Niektoré miesta sú strmšie, ale stále veľmi dobre priechodné, a tiež výborne značené. Skaly sú tu miestami zvláštne rovné, pripomínajúce betónové bloky panelovej cesty.

V diaľke sa nám ukázal už aj bivak, ktorý sa stane naším útočiskom na najbližšiu noc. Obaja veľmi dúfame, že vo vnútri nikoho nestretneme a budeme si môcť nerušene vychutnať pokoj.

Je čas na krátku pauzu, vyberieme ďalekohľad, ktorý sa stal už našou pravidelnou výbavou a rozhliadame sa po okolí. Zjeme ešte niečo sladké a po krátkej pauze pokračujeme ďalej. Spoza kopca sa blížia čoraz tmavšie a hustejšie oblaky, ešte že nás čaká už len záverečný výstup k bivaku.

Máme šťastie, do ľudoprázdneho bivaku prichádzame len pár minút pred tým ako začne búrka. Napriek tomu, že podľa predpovede počasia búrka, a ani len vyššia pravdepodobnosť zrážok v pláne nebola, presvedčili sme sa, že počasie vo vysokých horách je nepredvídateľné.

V bivaku sme sa rýchlo udomácnili. Počas búrky sme zabezpečili pretekajúce okno. Oblepili sme ho tým jediným, čo sme mali k dispozícii – leukoplast v kombinácii s rozstrihnutým igelitovým sáčkom. Provizórne tesnenie účel splnilo a po pár minútach je po všetkom, búrka skončila rovnako rýchlo ako prišla a vymenil ju svieži vzduch.

Doprajeme si skorú večeru a teplý čaj, vychutnávajúc si zapadajúce slnko a postupne ubúdajúce svetlo.

 

V druhý deň sa prebúdzame skoro ráno s východom slnka, ktorý sa však nekoná, aspoň nie hneď. Viditeľnosť je nízka a len pomaly sa všetko prebúdza. Keď hmla konečne ustúpila vychutnávame si kávu s pohľadom na scenérie už z poza kopcov vychádzajúceho slnka. Po raňajkách a rannej hygiene sa môžeme pobaliť a opäť naložiť ruksaky na chrbát. Tentokrát sú už o niečo ľahšie, keďže z nich odbudlo niekoľko litrov vody. Čaká nás Grintovec (2 558 m. n. m.) najvyšší bod turistiky. Podľa predpovede má byť počasie pekné až na vyššiu pravdepodobnosť zrážok v poobedných hodinách.

Z bivaku vyrážame na značený turistický chodník a pri križovatke pod bivakom pokračujeme rovno resp. hore zatiaľ rovnakým smerom ako vedie chodník na Skutu (2 532 m. n. m.). Prvým záchytným bodom je Mlinarsko sedlo, odkiaľ budeme pokračovať po hrebeni cez Mali Jezerski Grintovec (2 447 m. n. m.). Keďže ide o náročnejší terén nasadíme si na hlavu prilbu a prezujeme do pevnejšej obuvi (volíme nástupovú obuv, ktorá je špeciálne určená na via ferraty a technicky náročnejšie úseky). Mlinarsko sedlo je zároveň križovatkou, odkiaľ je možné vyraziť aj ferratou Prečenje Dolgega hrbta na Skutu alebo opačným smerom, kadiaľ ideme aj my – na Grintovec. 

Hrebeňom prechádzame cez exponované úseky z času na čas istené oceľovým lanom. Počas prechodu máme z hrebeňa pohľad z jednej strany na už dôverne známe okolie bivaku a na druhej strane môžeme v diaľke vidieť pohorie na rakúsko-slovinskej hranici – Karavanky, obľúbené najmä v zimnom období skialpinistami.

Po pár hodinách stúpania a traverzovania po hrebeni prichádzame na vrchol. Tesne pod ním nájdeme aj úkryt pred vetrom vytvorený zo skál v tvare kruhu, kde si zložíme ruksaky a uvaríme obed, samozrejme nesmie chýbať ani čerstvá káva. Okolo dvanástej začíname zostupovať ku Kojzovej koči, netrvá dlho a pocítime prvé dažďové kvapky. To ešte netušíme aká búrka sa o pár minút, či skôr sekúnd strhne nad nami, snáď v tom najhoršom mieste, priamo na zostupe úbočím hrebeňa.

Oblečení v pršiplášťoch sa rútime dole kopcom s predstavou, že Kojzova koča nemôže byť ďaleko. Bola však omnoho ďalej ako sme predpokladali. A tak sprevádzaní hrmením, padajúcimi krúpami a v diaľke udierajúcimi bleskami sa nezastavujeme a bežíme turistickým chodníkom, ktorý sa zmenil na korytá vody – hlavne čím skôr preč z hrebeňa (na fotky naozaj nebol čas).

Búrka sa skončí skôr ako dobehneme na Kojzovu koču. Keď konečne dorazíme k nej, vyžmýkame premočené oblečenie a vymeníme za suché. Opäť skontrolujeme predpoveď počasia, ktorá sa razantne zmenila. Keďže hlásia lokálne búrky až do približne 16-tej, zájdeme si sadnúť do vnútorných priestorov na radler. Na dnes nám jedna búrka úplne stačila. Neskôr, keď sa počasie vylepší sledujeme z terasy chaty miesta kadiaľ sme predtým schádzali.

Strmým terénom popod technickú lanovku smerom k autu vyrazíme za lepšej predpovede. Počas zostupovania z Kojzovej koče sme stretli viacerých turistov, ktorí mierili v týchto neskorších poobedných hodinách na vrchol. Poslední ľudia, ktorých sme počas zostupu stretli sa však pri nás zastavili s otázkou, či sme zo Slovenska a akú máme ŠPZ-ku auta. Toto rozhodne nie je dobré znamenie, sme zo Slovenska a ŠPZ-ka, ktorú uviedli, je naša. Dozvedeli sme sa, že k autu prišli krátko po tom, čo sa nám do neho niekto vlámal.

Zrýchlili sme chôdzu, a keď sme prišli k autu, našli sme ho s rozbitým vodičovým oknom a pootváranými priehradkami, aj takými, o ktorých sme ani nevedeli, že v aute vôbec sú. Samozrejme veci odložené v kufri zmizli, a nielen nám. Okrem nás vybielili aj ďalšie štyri autá. Čakala nás niekoľko hodinová komunikácia so slovinskou, ale aj rakúskou políciou, a tiež poisťovňou. Následná nočná cesta slovinskými a rakúskymi diaľnicami bez vodičovho okna bola nekonečná, doma sme od vyčerpania padli rovno do postele. Vybaľovanie (aspoň tých zvyšných vecí) počká.

Napriek nepríjemným zážitkom s búrkou a vykradnutému autu išlo o úžasné zážitky na horách. Do budúcna však už vieme, že si balíme len nevyhnutné veci, aby v aute neostávalo nič nadbytočné.