Mangart: majestátny vrchol na hranici Slovinska a Talianska a túra naň z najvyššie položenej slovinskej alpskej cesty
Výstup na jeden z najimpozantnejších vrchov Julských Álp bol na našom zozname štítov, ktoré sme chceli vyliezť už dlhší čas. Zapísal sa doň už odkedy sme Slovinsko navštívili po prvýkrát, vtedy sme však nemali potrebnú výbavu na prechod via ferratou. Tentokrát sme sa pripravili a do batohov pribalili všetko potrebné na vzrušujúci turistický zážitok pri výstupe a zostupe na Mangart (2 679 m. n. m.). Ešte pred tým ako sme vyrazili na cestu s ruksakmi na chrbtoch, čakala nás v aute úzka kľukatá horská cesta s tunelmi vysekanými do skál, bez umelého osvetlenia a s nádhernými výhľadmi s pribúdajúcou výškou.
Lokalita: Mangart
Pohorie: Julské Alpy
Oblasť: Slovinsko, Alpské Slovinsko
Vzdialenosť od Bratislavy: 480 km (05:30)
Parkovanie: parkovisko pod Mangartom spoplatnené mýtom 10 €, súradnice
Obdobie: júl 2024
Trasa: Mangartské sedlo – chata na Mangartskom sedle – via ferrata Slovenska pot – Mangart - via normale Monte Mangart – Mangartské sedlo
Vzdialenosť: 12,5 km (cesta tam a späť)
Prevýšenie: 775 m
Najvyšší bod: 2 679 m. n. m.
Náročnosť: mierne náročná (skúsenosti a prilba sú nevyhnutné; ferratový set odporúčaný)
Čas: 6,5 hod
Na parkovisko pod Mangartom sme dorazili po dlhej horskej ceste, ktorá končí vo výške približne 2 055 m. n. m. Aktuálne je posledný úsek cesty (približne 980 m) uzatvorený, pravdepodobne z dôvodu častého zosuvu pôdy, o čom nás informovali aj na začiatku cesty pri platení mýta za prejazd (v júli 2024 je poplatok 10 €). Mangartská cestá nám ušetrila niekoľko kilometrov strmého šliapania smerom hore a pri návrate zase smerom dole. Kľukatou cestou prechádzame cez viaceré tunely, ktoré vyzerajú skôr ako jaskyňa než ako tunel.
Na parkovisku sme si pobalili veci do batohov, pribalili via ferrata set a prilbu a môžeme vyraziť. Celý výstup na Mangart sa dá absolvovať buď po ceste označenej ako ferrata obťažnosti B/C zo slovinskej strany alebo ferratou obťažnosti C/D z talianskej strany. Možnosťou je aj menej náročná turistická cesta na niekoľkých miestach zaistená oceľovými lanami, ale bez potreby použitia ferratovej výbavy. My pôjdeme smerom hore po ferrate zo slovinskej strany a vrátime sa práve touto menej náročnou turistickou cestou. Z miesta, kde parkujeme vyjdeme asfaltovou cestou vyššie cez úsek cesty, ktorý je momentálne uzatvorený (zrejme z dôvodu zosuvu skál ako môžeme vidieť).
Urobili sme si menšiu zachádzku a z asfaltovej cesty mierime smerom dole ku chate na Mangartskom sedle. Ako zisťujeme, služby tu zjavne fungujú inak ako na Slovensku v Tatrách. Síce sme na internete čítali o výbornom jedle, či káve, ktoré je tu možné dostať, ku káve (ani toalete) sme sa nedostali. Podľa otváracích hodín otvárajú o 8:00, keď sme prišli ku chate bolo približne 7:30 hod, počkali sme teda do 8:00. Do chaty však postupne vchádzali viacerí muži v montérkach a vyzeralo to akoby mali práve pracovnú poradu. Pochopili sme, že žiadna káva na chate v týchto, ranných hodinách nebude a zamierili sme naspäť po červenej turistickej značke smerom k vrcholu.
Obloha sa nám zatiahla a výhľad na okolie prekryla hustá hmla, videli sme sotva pár metrov pred seba. Vyzerá to tak, že sa nám opäť nepodarilo trafiť ideálne počasie na výstup, možno sa nám počas dňa ešte vyjasní a užijeme si aj panoramatické výhľady, ktoré sú z Mangartu vraj naozaj nádherné.
Z parkoviska a ani z chaty na Mangartskom sedle to k ferrate nie je až tak ďaleko, za približne 45 min už sedíme pod slovinskou ferratou (topo) a obliekame si ferratovú výbavu. Celkom nás zaskočilo ako je dnes chladno a vietor, ktorý sa o nás opiera tomu vôbec nepomáha. Pred tým ako sa pripneme na oceľové lano sa ešte posilníme sladkou tyčinkou a môžeme vyraziť.
Spôsob, akým je istená ferrata nám nepríde úplne najbezpečnejším. Krátke úseky s častým prepínaním karabín, ktoré sa končia bez toho, že by na ne nadväzovalo nasledujúce oceľové lano. Medzi lanami je väčšinou tak veľký priestor, že vždy keď prechádzame z jedného k druhému musíme sa úplne odpojiť a opätovne pripojiť až ďalej. Nedá sa ani povedať, že práve najnáročnejšie úseky sú dobre zabezpečené oceľovými lanami a kramľami, čo by umožňovalo bezpečný a plynulý postup, skôr naopak. Pomaly postupujeme stále vyššie a vyššie, prechádzame okolo malých snehových polí a cítime ako sa do nás zo strán opiera vietor. Ani neviem, či je výhodou alebo nevýhodou, že kvôli hustej hmle nevidíme okolie vrátane strmých skál pod nami. Isté však je, že touto cestou by sme rozhodne neradi išli smerom dole. Istená cesta nás vedie popri vrchu Na Drni (2 528 m. n. m.), za ktorým nás čaká posledný úsek pred samotným vrcholom.
Pre nádhernú 360 stupňovú panorámu Julských Álp si musíme však prísť niekedy inokedy, dnes tu nevidieť ani na krok.
Kým si na vrchu sadneme na krátku prestávku na jedlo zo smeru odkiaľ sme prišli prichádzajú ďalší ľudia, viacerí turisti prichádzajú z ferraty na vrchol bez ferratovej výstroje. Ferrata by sa určite dala zvládnuť aj bez ferratového setu, na viacerých miestach bolo istenie veľmi nelogické, ale prilbu jednoznačne odporúčame v každom prípade, ak pre nič iné, tak pre prípadné malé padajúce skaly.
Zostup z vrcholu vedie cez trasu nazvanú via normale Monte Mangart, ktorá je menej náročná v porovnaní s výstupovou ferratou, dôležité však je vedieť ju najprv nájsť v tomto počasí.
Skupinka slovinských turistov vyrazila smerom z vrcholu, pomaly si tiež pobalíme veci a ideme za nimi, po pár metroch sa ocitnú priamo pred nami a pýtajú sa, či poznáme cestu smerom dole. Vracajú sa naspäť na vrchol, pretože dole nie je žiadne značenie a strácajú sa v hmle, podľa ich slov jediná možnosť je vrátiť sa ferratou ako sme prišli. Až v tejto chvíli vyberieme telefón a pozrieme sa na mapu, zistíme, že sa práve síce nachádzame na turistickom chodníku, avšak tento sa na mape nenachádza a nie je ani úplne jasné kam vedie. Vrátime sa na vrchol, a keď sa rozhliadneme uvidíme červenú značku opačným smerom ako sme išli. Červená značka klesá a prichádza na miesto kde sa nachádza obrovské snehové pole na veľmi strmom svahu. Chvíľu váhame, či skúsiť ísť cez neho, ale vyzerá to tak, že nemáme inú možnosť. Vyberieme turistické palice, aby sme sa s nimi na snehovom poli mohli istiť a pomaly stúpame na klzký sneh, kde už sú stopy po predchádzajúcich turistoch, ktorí to tadiaľto skúšali. Kvôli hmle ďaleko nevidíme a smerom dole to vyzerá na pomerne dlhý zamrznutý kus snehu. Keď sa nám konečne podarí prísť na koniec snehového poľa nenachádzame tu turistický chodník a ani v okolí nevidíme žiadnu značku. Stopy síce v snehu boli, ale neviedli k chodníku, ten pokračuje o niekoľko metrov nižšie, kam sa tak ľahko nedostaneme cez strmé skaly a sneh. Musíme sa znovu vrátiť snehovým poľom naspäť a skúsiť to o niekoľko metrov nižšie, tentokrát už radšej vyťahujeme mačky.
Cestou sme našťastie stretli ďalších turistov, ktorí mieria z vrcholu a na rozdiel od nás touto cestou išli aj hore , čo znamená, že vedia kadiaľ sa dá dole zísť. Stačilo zísť o niekoľko metrov nižšie a cez menšie a bezpečnejšie snehové pole prejsť na druhú stranu, kde sa už opäť napájame na červenú značku. Cestou prechádzame ešte cez pár snehových miest, a tiež klzké miesta istené oceľovým lanom, ale tieto nám už nerobia výrazné problémy. Červená značka nás dovedie naspäť na miesto, kde začína slovinská ferrata.
Dole vládne úplne iné počasie, vidno až na neďaleké vrcholy v Rakúsku.
Trochu sa rozhliadneme po okolí a vyrážame späť k parkovisku, kde končí naša dobrodružná túra. Tu si slnko užíva už množstvo turistov, vrchol Mangartu však naďalej ostáva zahalený v hmle.
Nabudúce nám to snáď už vyjde aj s výhľadmi.
Komentáre