Postalmklamm: tiesňava s adrenalínovou ferratou plnou výziev pre odvážnych

Síce nie sme fanúšikmi ferrat vedúcich cez tiesňavy a preferujeme skôr vrcholové výstupy, táto nás naozaj dostala. Rozhojdané mosty, preskoky na hrane možností cez hlbokú roklinu, vysoké vodopády, či skalné steny s extrémnym lezením až do obťažnosti F  - toto všetko ponúka Postalmklamm – údolie, v ktorom zábava a adrenalín rozhodne nechýba a mali by ste ho zažiť na vlastnej koži.

Lokalita: Postalmklamm

Pohorie: Salzkammergut – hory Solnej komory

Oblasť: Rakúsko, Salzburgsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 370 km (04:10)

Parkovanie: spoplatnené mýtom 17€/auto, súradnice

Obdobie: august 2024

 

Trasa: parkovisko – úžľabina Postalmklamm – Badewanne – Gamsleckenwand – parkovisko

Vzdialenosť: 14,5 km

Prevýšenie: 500 m

Najvyšší bod: 1 189 m. n. m.

Náročnosť: náročná

Čas: 6,5 hod

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Na parkovisko pri via ferrate prichádzame po horskej ceste stráženej mýtnou závorou. Poplatok za prejazd údolím sa vyberá pri vjazde a stojí 17€. Dá sa to však aj inak, prichádzame skoro ráno v čase, kedy je mýtna búdka ešte opustená a rampy otvorené, hoci sme tu zastavili a preskúmali možnosti platby, nakoniec sme usúdili, že je prejazd je voľný a pokračujeme v jazde (pri výjazde vozidlá, ktoré odchádzajú nekontroluje nikto, takže vyraziť skoro ráno sa oplatilo).

Zastavíme na parkovisku pri informačnej tabuly, ktorú sme si samozrejme neprečítali a preto ani len netušíme, čo nás čaká na ferrate. Po pár minútach chôdze lesom zarozprávaní o predchádzajúcich zážitkoch a budúcich plánoch sa pred nami objavuje začiatok ferraty.

Značka nás upozorňuje na pripnutie k oceľovému lanu. Pripíname sa na oceľové lano a pokračujeme via ferratou.

Prvý úsek nás rozhodne nešetrí. Lanové mosty sme už síce prechádzali aj na iných ferratach, ale tento... tento bol iný. Pred nami sa rozprestiera dlhý most, ktorý sa kýva v každom smere. Oceľové lano po ľavej strane a nad hlavou je našou jedinou istotou, no vo chvíli ako pripnem obe karabíny a oboma nohami sa postavím na visutý most telo mi stuhne. Karabíny zacvaknuté, no most sa pohupuje pod nohami a každým krokom mám pocit, že strácam rovnováhu. S každým krokom si opakujem „nádych-výdych, nie je nič dôležitejšie ako zostať pokojná“. Spočiatku sa snažím pridržiavať aj lana po ľavej strane aj toho nad hlavou, no rýchlo zisťujem, že mi to vôbec nepomáha. Pohyb je neprirodzený a udržiavanie rovnováhy čoraz ťažšie. Prehmatnem obe ruky nad hlavu a začínam postupovať istejšie. Zvuky prírody okolo mňa sa vytrácajú, sústredím sa len na svoje kroky, na každý jeden pohyb. Po niekoľkých minútach sa konečne dostávam na pevnú pôdu pod nohami a cítim úľavu.

Pozorne sledujem ako sa darí Dankovi, jeho kroky sú podobne neisté. Sledujem čas, prechod mostom trval dlhšie, ako by sme si mysleli – viac ako päť minút. Nekonečných päť minút, počas ktorých nám napätie ani na chvíľu nepoľavilo. Ďalej pokračujeme traverzovaním ponad skalnatý žľab. Pod nami tečie horský potok, no naša pozornosť sa upiera na skalnú stenu, po ktorej prechádzame.

Obklopuje nás krásna príroda, skaly sú obrastené trávou a ich horizontálne vráskavenie dodáva miestu jedinečnosť. Pred nami sa nachádza ďalší úsek: na holej stene bez prírodných úchytov prechádzame po krátkych železných tyčiach, ktoré nám slúžia ako jediné „schody“ na holej stene. Silne zovierame oceľové lano a každý krok je kontrolovaný. Cesta nás vedie hlbšie do údolia, v ktorom sme sami, zatiaľ sme nestretli nikoho ďalšieho. A práve v tejto samote nás čaká ďalšie prekvapenie, ďalší prechod cez žľab vysoko nad horským potokom.

Tentokrát pred sebou vidíme vertikálne tkané laná naspodu ukončené uzlom. Prejde nám mráz po chrbte „ To snáď nie... fakt sa na tom máme hojdať a chytať ako orangutany?“ Premýšľame, ako to zvládneme a približujeme sa k začiatku úseku s obavou, pripravení na to najhoršie. Keď prídeme bližšie s miernou úľavou zistíme, že laná nie sú na húpanie, ale skôr ako kulisa. Popri nich sa tiahne lano, po ktorom sa prechádza. Ide len o  prechod po tenkom (tenšom ako zvyčajne) oceľovom lane s istiacim lanom po jednej strane popri týchto čudesných tkaných lanách, ktoré nám príliš nepomáhali. Tento úsek prechádzame bez väčších problémov, ale napätie stále stúpa, netušíme, čo nás čaká ďalej, preto len s očakávaním traverzujeme ďalej a prechádzame úsekom, kde sa priamo cez našu istenú cestu prelieva voda, ktorá síce príjemne osvieži, len keby to po mokrej skale toľko nekĺzalo.

Ak sme si doteraz mysleli, že táto ferrata nám už ukázala svoje vrcholy a definitívne prekonala naše limity, mýlili sme sa. To najlepšie ešte len prichádza. Žiadny obyčajný visutý most, ale niečo, čo sme nečakali, teda vedeli sme, že sa tu niečo také nachádza, ale nie že to bude až také zlé – prehup z jednej strany úžľabiny na druhú.

Na prvý pohľad to nevyzeralo tak zle, no keď sa priblížime k prechodu pohľad naň sa zmenil. Stena, na ktorú sa máme dostať je oveľa ďalej ako sme si pôvodne mysleli. Sme 10-20 metrov nad horským potokom a jediná pomoc je oceľové lano natiahnuté nad hlavou. Chvíľu sa len pozerám a pýtam sa samej seba ako to zvládnem. Napriek rozsahu, vďaka ktorému spravím za ideálnych podmienok aj šnúru, spočiatku na druhú stranu vôbec nedočiahnem. Moja myseľ sa snaží nájsť spôsob ako sa dostať na druhú stranu, ale pri pohľade na dĺžku lana si pomyslím, že ak nespravím jediný zhyb na tyči ako môžem preručkovať ponad roklinu?

Skúsim to niekoľkokrát – posunúť ruky po lane, natiahnuť nohu na druhú stranu, no stále sa zdá, že je to príliš ďaleko. Potom si poviem: „teraz alebo nikdy“. Sústredím sa, posúvam ruky po lane, až sa vrchnou časťou tela dostanem takmer do polovice rokliny, už nie je cesty späť, natiahnem nohu, čo najviac dokážem. A... je to tam! Druhá noha dosiahne na železnú kramľu a ja rýchlo prehmatávam rukami, aby som sa čo najrýchlejšie dostala na stenu na druhej strane rokliny.

Keď sa ocitnem v bezpečí, zaplaví ma vlna adrenalínu a úľavy. Endorfíny mi prúdia celým telom a pocit, že som to dokázala, je neopísateľný. Táto skúsenosť je nie len fyzickým, ale aj mentálnym víťazstvom.

Dankov rozsah v nohách je povedzme si, biedny. Ako chlap sa teda do toho púšťa po hlave – silou. Zavesí sa na lano a rúčkuje na druhú stranu, tiež je to riešenie.

Pokračujeme ďalej, po stene vysoko nad horským potokom, v diaľke už počujeme aj ďalšie hlasy. Zvedaví ako sa im podarí prejsť týmto úsekom sa zastavíme a sledujeme ich. Ide o trojčlennú skupinku, kde prvý je zrejme skúsený turista a napriek tomu, že sa mu nedarí dočiahnuť rozkročením, prehupnutie z jednej strany na druhú mu nerobí problém. Ostatní dvaja však zápasia. Jeden sa niekoľkokrát pokúša dočiahnuť a pridať nohu na kramľu, no neúspešne. Sledujeme, ako sa snažia nájsť správnu techniku, a po niekoľkých minútach sa im to konečne podarí.

Nasleduje ešte jeden visutý most a ďalší preskok zo steny na stenu. Ani jedno z toho sa však nedá porovnať s prvým prehupom, ktorý bol skutočným vrcholom a prelomením limitov. S pocitom, že najhoršie máme za sebou, pokračujeme ďalej.

Na záver nás čaká dlhé lezenie po skale, ktoré nás vedie stále vyššie. Náhle zbadám niečo, čo mi preruší sústredenie – pavúk s dlhými tenkými nohami sa pokojne prechádza po skale na mieste kadiaľ prechádzame. Nemám odvahu ísť cez neho, preto čakám, kým sa vyberie opačným smerom. 

Oceľové lano nás vedie až k vodopádu. Chladná voda padá zo skaly a vytvára osviežujúcu oázu po namáhavom výstupe. Odopíname sa z ferraty a zrazu ho uvidím – jeden z tých pavúkov si zo mňa spravil spolulezca! Sedí mi priamo na hrudi a zdá sa byť celkom spokojný so svojou pozíciou. Trvá mi asi sekundu, kým zamávam rukami a striasam ho zo seba. Pri vodopáde si doprajeme zaslúženú pauzu pred tým ako pokračujeme ďalej.

Miesto pri vodopáde sa nazýva „Badewanne“, doslova. Skupina českých chalanov, ktorá dorazila chvíľu po nás neváhala a využili príležitosť osviežiť sa. Neskôr sme sa príjemne porozprávali, je fajn nájsť si takýchto „situačných známych“.

Čaká nás posledný úsek ferraty, kde sú dve možnosti variant F a variant D. Po asi dvoch hodinách lezenie, už pomerne vyčerpaní zvolíme variant D, a teda musíme uznať, že je to kvalitné D-éčko. Lezie sa v previse a napriek množstvu železných kramlí rozhodne dá zabrať. Pre tých, ktorý sú už po pár hodinách lezenia vyčerpaný, je možnosť tento úsek aj úplne obísť pešo.

Po záverečnom výstupe posedíme na vrchole v rozhovore s ďalšími turistami, ktorí si prišli užiť toto výnimočné miesto a adrenalínovú ferratu plnú výziev súčasne s nami.