Vysoká: za západom slnka na malokarpatský vrchol

Napriek tomu, že Malé Karpaty nemožno označovať za nijaké veľhory, aj toto nižšie pohorie vie prekvapiť malebnými scenériami. Malá nadmorská výška so sebou prináša aj niektoré výhody, najmä rýchlu dostupnosť, a tým pádom možnosť vychutnať si východy, či západy slnka bez dlhých nástupov a zostupov. Presne túto prednosť sme sa rozhodli využiť aj my.

Lokalita: Vysoká

Pohorie: Malé Karpaty

Oblasť: Slovensko, Záhorie

Vzdialenosť od Bratislavy: 42 km (00:40)

Parkovanie: bezplatné, súradnice

Obdobie: august 2024

 

Trasa: hranica CHKO Malé Karpaty – Vývrat – Vysoká – a späť

Vzdialenosť: 11,5 km (cesta tam a späť)

Prevýšenie: 510 m

Najvyšší bod: 754 m. n. m.

Náročnosť: nenáročná; v závere strmšie stúpanie

Čas:  2,5 hod (plus čakanie na západ slnka)

Hoci v tento víkend sme si chceli, po niekoľkotýždňovej reťazi vysokohorských výstupov oddýchnuť, nedalo nám úplne zostať iba doma. Rozhodli sme sa teda vybehnúť aspoň do Malých Karpát vychutnať si západ slnka, na čo sme si zvolili Vysokú (754 m. n. m.), druhý najvyšší kopec tohto pohoria. Vybrali sme si čo najkratšiu výstupovú trasu, beztak sa budeme vracať až za tmy.

Od našej poslednej návštevy pred dvoma rokmi sa dostupnosť parkovania zhoršila, asi tak v polovici cesty na Vývrat nás zastavila tabuľa zákazu státia, s doplnkovou tabuľou, ktorá upozorňuje na zákaz vjazdu do chráneného územia bez povolenia. Parkujeme teda vedľa cesty so stádom kráv po pravej strane a v ceste pokračujeme rozhorúčeným asfaltom pešo.

Čoskoro prichádzame na Vývrat a miesto, kde sa predtým dalo parkovať je zablokované veľkými balvanmi. Nuž, čo sa dá robiť. Pokračujeme teda popri stavbách, ktoré vyzerajú pomerne luxusne, ďalej už po modrej značke. Po pár metroch z asfaltovej cesty odbočujeme do lesa.

Cesta vedie pomerne pohodlným a širokým chodníkom, neskôr je však potrebné odbočiť strmším stúpaním smerom hore, ktoré človek ľahko prehliadne (naposledy sme túto odbočku minuli). Odtiaľ pokračuje cesta smerom hore serpentínovým stúpaním, pričom chodník miestami lemujú korene stromov, o ktoré pri troche nepozornosti človek ľahko zakopne.

Po prechode lesom prichádzame na úpätie hrebeňa, odkiaľ sa ide strmším stúpaním smerom nahor. Pred nami sa nachádza prvá plošinka, ktorá vyzerá byť svojou polohou ideálna na sledovanie západu slnka, to je však ešte vysoko a preto pokračuje smerom nahor k vrcholovému krížu.

Pri kríži sú viacerí ľudia, a preto sa nezastavujeme a prechádzame súvisle ďalej až ku hrdzavej konštrukcii starého vysielača. Posledné slnečné lúče predierajúce sa pomedzi stromy vytvárajú príjemnú atmosféru.

Keď vidíme, že slnko je už pomerne nízko, zostupujeme opäť naspäť na plošinku odkiaľ pohodlne vidno na západ slnka, ktorý si vychutnávame zo skalného hrebeňa Vysokej (754 m. n. m.).

Po pár minútach je po svetelnom predstavení a zo slnečných zlatistých lúčov ostala len červená guľa. So západom slnka sa pomerne ochladilo, a tak vyťahujeme druhú vrstvu a varíme teplý čaj.

Keď dopijeme čaj, pobalíme si veci a za svetla čelovky sa vydávame na zostup. Následne nás čaká ešte cesta autom oblasťou plnej lesnej a poľnej zvery, kde treba byť ostražitý pred samovražednými skokanmi.