Preiner Wand: najbližší vysokohorský ferratový výstup z Bratislavy

Horské skupiny Rax a Schneeberg netreba Bratislavčanom, ktorí obľubujú vysokohorskú turistiku predstavovať. Pre tých, čo lokalitu nepoznajú, jedná sa pre turistov vyrážajúcich zo Slovenska o najbližšie pohorie v Rakúsku s vrcholmi cez 2 000 výškových metrov. Preiner Wand síce nie je jedným z týchto vrcholov (má len necelých 1 800 m. n. m.), avšak má inú výsadu – možnosť zdolať ho ferratou, a to nie jednou, ale hneď troma.

Lokalita: Preiner Wand

Pohorie: Rax-Schneeberg

Oblasť: Rakúsko, Dolné Rakúsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 170 km (02:00)

Parkovanie: v usadlosti Großau bezplatne (pozorne čítaj článok k pokynom); súradnice

Obdobie: september 2024

 

Trasa: usadlosť Großau – Bachingerbründl – Hans von Haidsteig – Königschusswandsteig – Preiner Wand – Ottohaus – Kronich-Eisenweg – Törlweg – usadlosť Großau

Vzdialenosť: 17 km

Prevýšenie: 1 100 m

Najvyšší bod: 1 794 m. n. m.

Náročnosť: náročná

Čas: 9,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

  

Prvý septembrový víkend sme sa rozhodli vrátiť k našim ferratovým začiatkom. Tohto roku sa oteplilo naozaj skoro, už v apríli boli príjemné teploty a my sme si povedali, že ferraty, ktorým sme sa dovtedy vyhýbali, musíme vyskúšať. Aby sa nám táto investícia vyplatila, rozhodli sme sa ísť do toho naozaj naplno. Leto sa už blíži ku koncu a človeku sa ani nechce veriť, že sme ferraty začali liezť len tento rok. Zažili sme toho naozaj veľa a väčšinu našich ciest sa nám podarilo zdokumentovať aj tu na blogu.

Našou úplne prvou ferratou bola ferrata Hans von Haidsteig (D) vedúca na vrchol Preiner Wand (1 783 m. n. m.) v horskej skupine Rax. Asi ju nemôžme odporučiť ako štartovací ferratový výstup pre všetkých, nakoľko nie je úplne najľahšou trasou. My sme už nejaký čas chodili na indoorové lezecké steny a zhodnotili sme, že takto zúročíme naše skúsenosti.

Rozhodli sme sa sem po niekoľkých mesiacoch vrátiť opäť. Nastavíme teda budík na skoré ranné hodiny, aby sme pred siedmou hodinou parkovali na mieste. Naša trasa nie je úplne tradičná, máme naplánované zopakovať okružnú trasu, ktorá nemá turisticky známy začiatok – v Großau.

Link na presnú lokalitu môžete nájsť ako vždy v úvodných informáciách, je k nemu potrebné však niekoľko doplňujúcich informácií. Bežná navigácia (napr. Google) vás sem totiž doviesť nedokáže. Pri našom prvom pokuse sme skončili na neprejazdnej lesnej ceste. V závere trasy je preto potrebné spoľahnúť sa na vlastné orientačné schopnosti. Navigácia vás pošle zospodu cez dedinku Prein, kadiaľ však cesta nevedie (teda aspoň nie zjazdná bežným autom). Je potrebné ignorovať pokyn navigácie a odbočiť už za dedinou Edlach an der Rax, dorazíte tak do Großau zvrchu.

Parkujeme v hospodárskej usadlosti Großau, len tak popri ceste na zákrute. Parkovanie je teda bez poplatkov. Dôležité je však parkovať ohľaduplne, aby sme neobmedzili domácich. Rozhodne treba počítať s tým, že sa tu pohybujú traktory a iné veľké mechanizmy, ktoré musia mať dostatočné množstvo priestoru na prejazd.

Ďalej pokračujeme pešo po ceste vyjazdenej ťažkými mechanizmami (tu je však už pre autá zákaz vjazdu). Čoskoro sa nám otvárajú výhľady na náhornú plošinu.

Prichádzame k malému potôčiku, ktorý je možné buď preskočiť, alebo obísť mostíkom. Môžu vás tam však napadnúť muchy a konáre.

Vchádzame postupne do lesa cez trávou zarastenú cestu, je vidno, že táto časť turistickej cesty nie je navštevovaná príliš často. Nikoho sme tu nestretli ani teraz, ani na jar.

Cesta lesom je značená, miestami so strmším stúpaním. Spoločnosť nám robí potôčik Großaubach, ktorý striedavo strácame a zas nachádzame.

Miestami vychádzame z lesa na lesnú cestu, ktorá serpentínovo prechádza smerom hore. Na jednom mieste, kde sme takto vyšli z lesa von sa nachádza zvláštna oblasť s drevenými kolíkmi, vyzerá to ako výsadba mladých stromov. Odtiaľto nás už čaká len posledný prechod lesom.

Prichádzame k prameňu Bachingerbründl, kde sa ovlažíme chladnou vodou (netušíme, či je pitná, radšej neskúšame šťastie). Nachádzajú sa tu lavičky vyrobené z kmeňov stromov, preto využívame príležitosť, ktorá sa naskytá na oddych v tieni a malé občerstvenie.

Z tohto miesta to už pod skalné steny Preiner Wandu nie je ďaleko, dostať sa naň dá tromi ferratami – Preinerwandsteig (A/B), Hans von Haidsteig (D), Königschusswandsteig (D/E).

Na Preinerwandsteig je potrebné od prameňa odbočiť smerom hore. My však máme v pláne ťažšie ferraty, a tak pokračujeme ďalej rovno. Po pár metroch vychádzame z lesa a ocitáme sa na suťovisku pod náhornou plošinou.

Prichádza tá najnáročnejšia časť – nájsť začiatok ferraty. Blúdili sme pri poslednej návšteve a blúdime aj teraz, ale trošku menej. Ferrata Hans von Haidsteig má dva nástupy, tzv. Alter a Neuer Haidsteig, ktoré sa neskôr spoja do jednej cesty (topo).

Alter Haidsteig je ľahší variant nástupu obťažnosti (B), istenie sa tu nenachádza, avšak terén nie je podľa nášho názoru príliš exponovaný, vyskúšali sme si ho na jar. Tentokrát sme sa vybrali variantom Neuer Haidsteig, ktorý je náročnejší.

Potom čo sme sa vyškriabali rozsýpajúcimi sa skalami náš čakal prvý rebrík. Po rebríku nasleduje pomerne ľahký úsek, na závere ktorého vás čaká výhľadová plošinka (tu sa spájajú aj oba varianty).

Nasleduje dlhší úsek s rebríkmi, za ktorým sa nachádza najťažší úsek ferraty cez škáru, kde je pomerne vyšmýkaná skala. Za ním nasleduje plošina so sochou Čiernej Madony. Pokračovanie je už pomerne jednoduchá cesta s výhľadmi na ferratu Königschusswandsteig.

Na vrchole nás čakajú pekné výhľady po náhornej plošine. Zaujímavý je najmä kostol (alebo kaplnka) postavený na jej hrane. Čo sa týka ferraty Hans von Haidsteig, obťažnosť D nám príde mierne nadhodnotená. Ďalším faktorom je aj skutočnosť, že takmer celá trasa vedie cez uzatvorené úseky pomedzi skalu, takže tu úplne nefunguje psychická stránka – strach z exponovaných úsekov.

Po krátkej pauze sa vydávam (už sám) na ďalšiu a ťažšia ferratu – Königschusswandsteig (topo). Zostup k nej je pomerne náročný, vedie cez suťovisko, ktoré je naozaj nepríjemné. Skaly sú rozpadnuté takmer na prach a bez pridŕžania sa väčších kusov ide človek šmykom dole aj pri jemnom našľapovaní. Nájsť začiatok nebolo vôbec ľahké.

Tesne pred začiatkom ferraty som začul zosuv skál. Táto oblasť rozhodne nie je úplne bezpečná. Našťastie sa skaly zastavili niekde na pol ceste a ja som mohol pokračovať ďalej.

Konečne sa mi podarilo dobojovať cez suť k začiatku ferraty. Pripínam sa a začínam liezť, úvodný úsek ma rozhodne nešetrí, ďalej to už nie je také zlé.

Približne v polovici cesty sa lezenie znova začína komplikovať, vchádza sa tu do úzkej štrbiny, či jaskyne. Vstup do nej je najťažším úsekom ferraty, a prechod cez ňu nie je tiež zrovna príjemný, ak je veterné počasie.

Po tom čo sa mi úspešne podarilo vyliezť znova zo skaly von, ma čakalo už len jednoduchšie lezenie. Ferrata je síce kratšia, ale podľa môjho názoru zaujímavejšia ako Hans von Haidsteig.

Vraciam sa naspäť k Zuzke a pokračujeme smerom k vrcholu Preiner Wandu, na ktorom sa nachádza veľký železný kríž.

Pokračujeme smerom k chate Ottohaus. Keďže ma začínajú bolieť kolená, malú zachádzku na Jakobskogel (1 737 m. n. m.) tentokrát vynechávame.

Cestou sa však nachádza pekné výhľadové miesto na fotky, a tak si ich zopár spravíme.

Prichádzame k Ottohausu, kde je už plno ľudí, vyviezť sa sem totiž dá aj lanovkou. Cestou sme stretli pomerne veľa Slovákov, je cítiť, že ide o časť alpského masívu, ktorá nie je až tak ďaleko od hraníc.

Dlho sa tu nezdržíme a pokračujeme tzv. alpskou záhradou k skalnému oknu.

Za skalným oknom nás už čaká ďalšia ferrata Kronich-Eisenweg (C), ktorá je len takou krátkou zábavkou (topo) vedúcou na skalný výčnelok Torlkopf (1 607 m. n. m.).

Keďže mne na dnes lezenia stačilo (a Kronich-Eisenweg som si dal už na jar), čakám v pohodlnom turistickom kresle. Zvedavosť Zuzke nedala a musela si ho ísť vyskúšať tiež.

Čaká nás už len dlhý zostup naspäť k autu, pokračujeme serpentínovo cez Törlweg.

Onedlho vchádzame znova do lesa, kde sa červené značenie mení na zelenú. Tu si uvedomujeme, že ide o pomerne neobvyklú vec. Zatiaľ čo u nás doma sme zvyknutí na červenú/modrú/žltú/zelenú, v Rakúsku sa zväčša človek stretne len s červenou značkou podobajúcej sa ich národnej zástave.

Cestou stretávame odpadnutú turistickú značku. Táto tu bola už na jar, zjavne ju nemal medzičasom kto opraviť.

V závere znova prechádzame hustým porastom, dostávame sa do menej navštevovanej oblasti.

Cieľová rovinka je vo forme zelenej lúky s výhľadmi na náhornú plošinu Raxalpe.

Vraciame sa do hospodárskej usadlosti Großau. Využijeme ešte potok, ktorý tadiaľto preteká na osvieženie a nasadáme do auta, čaká nás pár desiatok kilometrov cesty naspäť domov.