Hohe Wand (západ): namixuj si vlastnú dávku adrenalínu, skvelých výhľadov, či pohodovej turistiky

Hohe Wand je skutočný klenot pre všetkých. Len necelé dve hodiny cesty od Bratislavy, sa nachádza prírodný park, ktorý prekvapí, nadchne a úplne pohltí.  Hohe Wand je miesto, kde si človek môže vybrať medzi odvážnym alpínskym výstupom, adrenalínovou via ferratou, alebo si jednoducho len vychutnať tichú prechádzku po lesných chodníkoch, či výhľady na okolie.  A po dobrodružstvách na skalách sa ponúka možnosť zastaviť sa občerstviť v jednej z viacerých chát, ktoré sa na náhornej plošine nachádzajú.

Lokalita: Hohe Wand – západná časť

Pohorie: Gutensteinské Alpy

Oblasť: Rakúsko, Dolné Rakúsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 126 km (1:45 hod)

Parkovanie: medzi stromami bezplatne (súradnice), alebo pri penzióne Seiser Toni za 2 €/4 hodiny a každá ďalšia hodina 0,50 € (súradnice)

Obdobie: apríl 2025

 

Trasa: Seiser Toni – Gebirgsvereinssteig – Hubertushaus - Wildenauersteig – Hubertushaus – Steirerspur – Fluchtsaugraben – Frauenluckensteig – Matthias Prinner Klettersteig – Hubertushaus – Seiser Toni

Vzdialenosť: 20,00 km

Prevýšenie (celkové): 1 800 m.

Najvyšší bod: 980 m. n. m. 

Náročnosť:  náročná (v závislosti od vybraných chodníkov)

Čas: 11,00 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Pomaly začína po zimnom oddychu prichádzať jar, v nižších nadmorských výškach začínajú kvitnúť stromy a tráva sa zelenieť, zatiaľ čo v tých vyšších ešte stále prevláda zimné počasie so zvyšným snehom.

Keďže posledné dni sa začalo výrazne otepľovať a slnečné počasie nám prialo, podnikli sme ďalší výlet. Tentokrát sme mali chuť si konečne zaliezť na ferratach, veď naposledy sme takú možnosť mali minulý rok.

Voľba bola teda vzhľadom ku všetkým okolnostiam jasná – prírodný park Hohe Wand. Pre tých, ktorý Hohe Wand nepoznajú, dovolíme si ho krátko predstaviť. Ide o náhornú plošinu (a zároveň prírodný park), ktorá sa nachádza na východnom okraji Álp, vo veľmi dobrej dostupnosti od Viedne, ale aj Bratislavy, či Brna.

Náhorná plošina je dlhá približne 8 km a jej najvyšší bod predstavuje vrchol Plackles (1 132 m.n.m.). Na svoje si tu príde naozaj každý, milovníci lezenia si vychutnajú jej južné steny a pre všetkých ostatných sú tu prechádzky lesom, návštevy horských chát, rozhľadne, či farmy so zvieratkami.

Nás samozrejme zaujíma najmä lezecká časť, nastavujeme teda budík a skoro ráno vyrážame ku kolmým južným stenám náhornej plošiny. Tieto vidno už počas jazdy z diaľnice a je jasné, odkiaľ si prišla náhorná plošina na svoje meno.

Nachádza sa tu množstvo alpínskych výstupových ciest do obťažnosti až II+ (rôzne steigy), ferrat rôznej náročnosti, ale aj riadnych lezeckých ciest.

Príroda tu zaujme aj takto skoro na jar, a to napriek tomu, že listnatým stromom ešte chýba bohatá pestrofarebná koruna – krásne skalné útvary a chladný aprílový vzduch nám ukázali svoju jedinečnú krásu.

Stenu Hohe Wandu si pre účely našich článkov rozdelíme na 3 časti, a to západnú, strednú a východnú.

Tentokrát sme si zamierili zliezť ferraty v západnej časti (a trochu nazreli aj na strednú časť). Nie je to naša prvá návšteva tohto miesta a preto ideme na istotu, bez väčších orientačných problémov.

Ako východiskový bod volíme penzión s názvom Seiser Toni. 

Keďže sme už znalí lokality, tesne pred tým ako prídeme na plošinu, kde sa začína spoplatnené parkovisko patriace penziónu, zapichneme auto na malé miesto medzi stromami vhodné pre jedno, s ťažkosťami možno pre dve menšie autá.

Miesto sa nachádza pred strmším stúpaním (kde už začína parkovisko Seiser Toni) a hneď oproti nemu je odbočka k domom. Je pomerne výrazné a zjavne tu zvyknú parkovať autá, takže by nemal byť problém ho nájsť, či prehliadnuť. Keďže je voľné, dnes parkujeme zadarmo my, super.

Vyberieme z kufra ruksaky, obujeme si nástupovú obuv a pokračujeme po asfaltovej ceste po vlastných. Po pár metroch už vidíme štrkové plochy parkoviska patriaceho k Seiser Toni, ide o pomerne dlhý úsek popri ceste a všade sa nachádzajú značky upozorňujúce na zákaz parkovania bez úhrady parkovného.

V pozadí vidíme už skalnú stenu a vrcholový kríž vrcholu Große Kanzel, ktorý zalievajú prvé slnečné lúče tohto dňa. Zhlboka dýchame chladný ranný vzduch lesa, úžasné.

Po chvíli prichádzame k penziónu, parkovací automat sa nachádza až tu. Má pomerne nepraktické platobné pravidlá: 4 hodiny parkovania stoja 2 eurá a každá ďalšia hodina 50 centov. Problém môže však byť v tom, že človek dopredu nikdy nevie koľko sa zdrží.

 

Ferrata Gebirgsvereinssteig – obťažnosť D

Pokračujeme medzi budovami smerom do lesa. Náš prvý dnešný ciel je ferrata Gebirgsvereinssteig. K jej začiatku to nie je od penziónu ďaleko. 

Naše kroky vedú po širokej lesnej ceste po žlto-modro-zelenej značke bez výrazného stúpania. Po krátkej chvíli prichádzame k rázcestiu, poobzeráme sa okolo, medzi stromami je nižší posed. Nás však zaujíma ďalší smer cesty. Po pohľade na mapu zistíme, že musíme pokračovať ešte kúsok ďalej.

Pri veľkom balvane odbočujeme na úzku cestu, ktorá začína pomaly stúpať.

Ako kráčame vyššie, pomedzi stromy sa nám otvárajú výhľady jednak dole do doliny, ale už aj na skalné steny, na ktoré budeme čoskoro liezť.

Prichádzame ku skalám, začiatok ferraty je už blízko. Ešte pár krokov v strmom teréne a vidíme tabuľu na skale, sme tu. Skladáme ruksaky a vyberáme ferratovú výstroj.

Ferrata sa skladá z niekoľkých úsekov, je pomerne dlhá a  hneď na začiatku je potrebné preliezť väčšiu skalu, z nej sa už otvoria krásne výhľady do doliny.

Pokračovanie ferraty je v tomto úseku menej strmé, skôr len kráčanie po skale a pridŕžanie sa lana.

Terén sa čoskoro mení a prichádzame k najnáročnejšej časti ferraty, ktorá je veľmi exponovaná, keďže sa lezie kolmou stenou. Keď sme tu boli prvýkrát, táto časť v nás vyvolávala strach. S odstupom roku a po množstve vylezených ferrrat nám už nerobila väčšie problémy a popri lezení nám zostával aj priestor na fotky. Je však cítiť, že po zime šla kondícia dole, treba na tom opäť popracovať.

Po vylezení skalnej steny nasleduje jednoduchý hrebeňový úsek, z ktorého sa otvárajú výhľady smerom na ešte zasnežený Schneeberg. Ďalšou výzvou na ceste je lanový (alebo skôr rebríkový) most. Po jeho zdolaní sú na výber niekoľké alternatívy trasy: buď pokračovať ferratou, alebo odbočiť na nezaistený Kamerlingsteig, ktorý traverzuje smerom k ferrate Wildenauersteig, či na Holzknechtsteig. Obe možnosti sú však nezaistené ľahké lezecké cesty.

My pokračujeme hore ferratou. Na stenu sa nalieza rebríkom a nasleduje krátky úsek po skalnej stene, po zdolaní ktorej nás čaká skalná plošina, kde si možno trochu odpočinúť. Vyberáme teda vodu, aby sme sa osviežili a rozhliadame sa po okolí.

Je odtiaľto vidno lezcov na susednej ferrate Wildenauersteig, a tiež skalnú ihlu Baumgartnerturm, o tých dnes ešte bude reč.

Posledné úseky lezenia sú znova ťažšie skalné steny, tentokrát však menej exponované. 

Celá ferrata nám trvala necelé dve hodiny.

Ferrata Wildenauersteig – obťažnosť D

Po zdolaní prvej dnešnej ferraty máme v pláne vyliezť hneď susednú ferratu Wildenauersteig, na ktorej sme ešte pred malou chvíľou sledovali lezcov z diaľky. Ďalším krokom bude teda dostať sa opäť dole pod skalné steny.

Podľa mapy sa ako vhodná voľba zdala cesta Turmsteig, avšak na mieste sa ukázalo, že zliezať lezeckú cestu II+ smerom dole nebude najlepší nápad. Pokračovali sme teda ďalej pešo po okraji náhornej plošiny až ku chate Hubertushaus.

Cestou sa nachádza jedno pekné výhľadové miesto aj s lavičkou, a tak sme sa na chvíľu zastavili poobzerať strmé steny náhornej plošiny so Schneebergom v pozadí.

Prichádzame k Hubertushausu, ani sa nezastavujeme a rovno odbočujeme smerom dole po ceste Springlessteig. Je potrebné byť pozorný, nakoľko odbočka na ňu, najmä zo smeru z ktorého prichádzame, sa ľahko prehliadne.

V skutočnosti ide o ferratu obťažnosti A, avšak jej náročnosť je taká nízka, že úväzok nie je vôbec potrebný. Popravde, nie sme si istí, či sme tu niekoho s úväzkom vôbec videli, a táto jednoduchá ferratka je bežne používaná ako zostupová cesta. Nenachádzajú sa tu nijaké lezecké úseky a ide len o chôdzu po trochu strmšom teréne.

Rýchlo zbiehame smerom dole, pridŕžajúc sa miestami oceľového lana, míňame odbočku na ferraty Steirerspur, kam sa dnes ešte vrátime neskôr. Teraz máme cieľ jasný, ferrata Wildenauersteig.

Zo Springlessteigu sa odpájame na chodník Hochfallweg, ktorý prechádza popod vysoké kolmé steny. Človek si pri chôdzi popod ne uvedomuje aký je maličký.

Podľa mapy sme už blízko, sledujeme teda steny a hľadáme začiatok ferraty.

Pod ferratou sme sa úplnou náhodou stretli s Jarom z @leziem.istim. Prehodili sme pár slov a zistili sme, že má nemierené s parťákom na skalnú ihlu Baumgartnerturm, kam vedie lezecká cesta.

Rozlúčili sme sa a každý pokračujeme svojou cestou. Úspešne sme našli začiatok ferraty Wildenauersteig a môžeme vyraziť nahor. Táto ferrata je však niečím výnimočná, nie je totiž odistená oceľovým lanom, celá vedie po kovových kramliach a istiť sa dá len o kramle... aj to nie vždy.

Nastupujeme na ferratu, prvé metre lezieme tzv. solo. Po pár kramliach sme už boli príliš vysoko, a tak sa začíname pripínať, z jednej na druhú. Miestami je však ferratová brzda príliš krátka a tak neostáva nič iné len sa pevne držať.

Ďalšou netradičnou vecou na tejto ferrate je to, že pokračuje cez skalný tunel, tento je pomerne úzky a lezenie s väčším ruksakom je náročné. To však v tej chvíli ešte nevieme, že bude horšie.

Na konci skalného tunela je totiž obrovská skala a ostáva len úzka štrbina, cez ktorú sa treba prevliecť. Skladám teda ruksak a pripínam ho karabínou o kramľu. Preliezam štrbinu, na rade sú ruksaky. Spoločnými silami ich dostaneme von, ja ťahám z vrchu, Zuzka podáva zospodu.

Vonku zo skalnej jaskyne nás už čaká opäť slnko a posledný úsek skalnej steny. Vyliezame navrch a sledujeme, že Jaro práve vylieza na vrchol skalnej ihly. Z diaľky si zamávame a pokračujeme opäť smerom k Hubertushausu.

Wildenauersteig bola naozaj výživná a výnimočná ferrata, na ktorú však treba rozhodne skúsenosti a odvahu.

 

Ferrata Steirerspur – obťažnosť C

Keďže sa už blíži čas obeda a my začíname pociťovať hlad, cestou k Hubertushausu sme sa opäť zastavili pri lavičke s výhľadom a zjedli bagety. Nezdržali sme sa dlho, máme ešte plány a tak rýchlo smerujeme k Hubertushausu zbiehame krátky kúsok cez Springlessteig a odpájame sa na Steirerspur.

Ide o jednoduchšiu ferratu, vhodnú aj pre začiatočníkov, ktorá má niekoľko variant. Jej začiatok smerom od Springlessteig prechádza najprv pomedzi stromy skôr chodeckým terénom, niektoré miesta sú však exponované na skale a ponúkajú príležitosť na fotky.

Ďalšiu cestu nám skrížil strom, ktorý je potrebné podliezť, keďže priestor medzi skalou a ním je príliš úzky.

Ferrata pokračuje k zaujímavej farebnej skale s čiernymi fľakmi. Nachádza sa tu križovatka troch ciest.

Smerom vľavo je kratšia varianta s najťažším úsekom za C, smerom kolmo hore s previsom je krátka, ale ťažká ferrata Rabanser za D/E a smerom vpravo dlhšia varianta s najťažším úsekom len B/C.

Rozhodol som sa, že skúsim variant Rabanser. Moja kondička však tento plán nezdieľala a tak som po pár metroch zase s pokorou zliezol dole. Po niekoľkých dnešných ferratach a zimnej prestávke si musím dať od obťažnosti D/E zrejme krátku pauzu, kým sa dostanem opäť do formy.

Pokračujeme teda smerom vpravo, keďže chceme preliezť ešte ďalšie ferraty.

Keď sme tu boli prvýkrát, smerom oproti nám sme stretli ferratový kurz a čakali sme snáď celú večnosť, kým sa obídeme. Tentokrát sme mali síce smoly menej, ale opäť sme stretli lezca z opačného smeru. Obchádzanie sa na ferrate nie je zrovna najpríjemnejšia záležitosť.

 

Keďže máme ešte dostatok času, rozhodli sme sa v našom výlete pokračovať a vydali sme sa smerom na steny v strednej časti. Pokračujeme teda po náhornej plošine hlavnou žlto-modro-červenou trasou, smerom hlbšie do lesa, kde už terén začína klesať.

Prichádzame ku križovatke, kontrolujeme mapu a odpájame sa na žlto-zelenú trasu, ktorá pokračuje smerom nadol popri skalných stenách.

Prechádzame ponad priepasť po drevenej lávke a opäť kontrolujeme mapu. Opúšťame zelenú trasu a pokračujeme ďalej po žltej trase Leitergraben a krátko na to sa odpájame na strmú modrú trasu Wandfußsteig.

Strmý úsek však nie je dlhý, prechádzame popod elektrické vedenia, ktorá sú vedené stĺpmi kolmo hore k chatám, a z tohto miesta už vedie neznačená, ale pohodlná široká lesná cesta.

Pokračujeme stále lesnou cestou, takmer až k parkovisku, od ktorého vedie cesta Völlerin. Je to pomerne dlhý úsek, avšak terén nie je vôbec náročný.

Začíname pozornejšie sledovať mapu, aby sme sa v správny moment opäť napojili na značené trasy.

 

Ferrata Frauenluckensteig – obťažnosť B

Z lesnej cesty odbočujeme smerom hore, namiesto Völlerinu (zelená) volíme obťažnejšiu alpínsku neistenú trasu Fluchtsaugraben (obťažnosť I až II). Trasa začína z ostra, hneď kolmo skalnou stenou. Po jej vylezení vedie dlhý úsek najmä žľabom medzi skalnými stenami, záverečná časť vedie po hlinenej strmine. Orientácia je pomerne náročná, na základe vyblednutých červených a bielych bodov občasne po skalách.

Síce s orientačnými ťažkosťami, ale predsa prichádzame k Frauenluckensteig. Ide o krátku ferratu s dlhým rebríkom cez skalnú jaskyňu. Dlhšie ako samotná ferrata nám tu trvalo čakanie, kým prelezú všetci ľudia z opačného smeru. Istenie je tu o kramle.

Ferrata Matthias Prinner Klettersteig – obťažnosť C/D

Začiatok ferraty Matthias Prinner je doslova pár krokov. Ide o zaujímavú ferratu skladajúcu za z dvoch, resp. štyroch častí. 

Prvá časť je náročnejšia. Ide o vysokú kolmú stenu, na ktorú sa lezie najprv veľmi úzkym rebríkom, ktorý následne vystriedajú železné stupy.

Táto časť sa dá obísť buď cez Frauenluckensteig alebo zvrchu cez Völlerin.

Druhá časť je ľahšia. Skladá sa z dlhého lanového mostu a následne jednoduchého traverzu po skalách.

Počasie sa zhoršuje, miestami už začína kvapkať, preto sa snažíme čím skôr dostať hore.

Po príchode na vrchol zisťujeme, že niekto sa tu zrejme zranil. Hore totiž sledujú situáciu ľudia, nachádzajú sa tu záchranári a obďaleč hučí vrtuľník. Po chvíli sa zvedavé pohľady rozpŕchnu.

Sadáme teda do trávy a vychutnávame si pohľady do doliny. Dažďové kvapky nám však čoskoro opäť pripomenuli, že je potrebné sa ponáhľať. Na ďalšie ferraty už nemáme energiu, ani počasie a čas. Vrátime sa zase nabudúce.

 

Skontrolujeme tabuľu s mapou prírodného parku a vyrážame hlavnou trasou po náhornej plošine smerom k autu. Čaká nás pomerne dlhá cesta lesom.

Približne v tretine cesty sa nachádza super výhľadové miesto (Romantika). Okrem lavičky s výhľadmi je tu však ešte jedna dôležitá vec, križovatka, ktorú sme podcenili. Vďaka zlému odbočeniu sme si teda vychádzku nechtiac predlžili o výlet na Weiße Wand. Čo už, nebol by to ten správny výlet bez toho, aby sme sa nestratili.

Vraciame sa teda späť a tentokrát pokračujeme správnym smerom. Začína sa dvíhať vietor a pršať stále intenzívnejšie. Chvíľu váhame, či vybrať pršiplášte.  Ako na potvoru, keď sme sa konečne odhodlali ich vybrať, pršať prestalo...

Prichádzame k Hubertushausu a cez Springlessteig  a následne zelenou trasou zbiehame smerom dolu. Cesta je však tento krát náročnejšia, skaly sú mokré a klzké. Tí menej šikovní z nás sa trochu vyváľali v blate, nevadí. Hlavne, že sme k autu došli celí, len trochu mokrí.