Kleiner Buchstein: cez potok, suť a skalnú stenu na impozantný vrchol v Ennstalských Alpách
V Ennstalských Alpách sa nachádza vrchol, ktorý možno na papieri nepôsobí ako výzva, no jeho charakter preverí tvoju kondíciu lepšie, ako by sa čakal. Výstup na Kleiner Buchstein (1 990 m. n. m.) je cestou naprieč potokom, sutinami, skrytými odbočkami a napokon aj skalným terénom, kde už nestačia len nohy, ale príjemne si zalezieš. Ak miluješ hory, ktoré si nepýtaš pre selfie, ale pre zážitok – čítaj ďalej. A možno nakoniec z toho aj nejaká impozantná selfie bude.
Lokalita: Kleiner Buchstein
Pohorie: Ennstalské Alpy
Oblasť: Rakúsko, Štajersko
Vzdialenosť od Bratislavy: 270 km (3:15 hod)
Parkovanie: bezplatné parkovisko pri potoku Mühlbach (súradnice)
Obdobie: jún 2025
Trasa: parkovisko – Mühlbach – Otterriegel – Sparerriegel – Kleiner Buchstein – a späť
Vzdialenosť: 15,00 km
Prevýšenie: 1 300 m.
Najvyšší bod: 1 990 m. n. m.
Náročnosť: veľmi náročná (lezecký úsek UIAA II)
Čas: 8,5 hod
Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:
facebook //automnahory 👤
instagram @automnahory 📸
Tento víkend sme sa konečne vybrali na poriadny alpský výlet - do Ennstalských Álp. Vstávať sme museli veľmi skoro, pretože poobede podľa predpovede počasia hrozili búrky.
Dnešný cieľ je vrchol Kleiner Buchstein, nadmorskou výškou síce nijak extra neočarí, ale jeho skalné steny sú naozaj epické. Pri pohľade na ne má človek pocit, že sú takmer dokonalo rovne odseknuté. Výstup naň rozhodne nie je úplne zadarmo, ide o poriadnu alpínsku túru so stupňom až II UIAA. Lezecký úsek sa nachádza až v záverečnej časti pod vrcholom, a nie je príliš dlhý; kto si naň netrúfne bude rozhodne očarený aj výhľadom spod vrcholu.
Pre výstup sme si zvolili cestu z východnej strany. Už o šiestej hodine ráno sme parkovali na parkovisku, ktoré sa nachádza pri horskom potoku Mühlbach.
Sprevádzaní zvukom zurčiacej vody v potoku sa vydávame na cestu. Začiatok trasy vedie po pohodlnej štrkovej ceste.
Po približne polhodinke prichádzame k smerovníku a vyberáme dolnú cestu.
Po pár metroch prichádza skrytá pasca v podobe odbočky. Človek má prirodzene tendenciu ísť po širokej pohodlnej ceste, a tak červenú značku na mierne zarastenom chodníčku ľahko prehliadne. Našťastie sme si to rýchlo všimli a pokračovali správnou cestou.
Vychádzame z lesíka opäť na štrkovú cestu, v diaľke už vidíme týčiť sa náš dnešný cieľ - Kleiner Buchstein (1 990 m. n. m.). Zdá sa byť poriadne vzdialený a vysoký, pohľad naň svedčí tomu, že nás čaká ešte kus cesty.
V tejto časti treba byť obozretný a poriadne si sledovať smer na mape aj v teréne, nachádza sa tu viacero rôznych odbočiek (hoci značka tadiaľto vedie len jedna).
Netrvalo dlho a zistili sme, že sme sa nechali zviesť nesprávnou cestou a tak trochu sa stratili. Pozeráme do mapy a snažíme sa dostať naspäť na trasu, po pár minútach predierania sa cez lesné porasty a prezeraní okolia sme nabrali opäť ten správny smer.
Cesta pokračuje popri koryte potoka Mühlbach, my sa však práve nachádzame poriadne vysoko nad ním. Turistický chodník sa tu zrejme nedávno zosunul, a preto treba byť pri prechode obzvlášť obozretný.
O pár metrov ďalej schádzame po obrovských balvanoch priamo do koryta potoka, ktorým budeme nejaký čas pokračovať v ceste.
Keď nás značka vedie opäť von z koryta potoka vchádzame do lesa, aby jeho korytá nahradili iné, plné kamennej sute. Niekoľko menších prekonávame cestou.
Priamo pred nami sa nachádza aj Kleiner Buchstein, z tohto uhla však nemá toľko charizmy, čo sa však o ďalších pár sto výškových metrov zmení.
Prichádzame k ďalšiemu rázcestiu. Odtiaľto možno pokračovať smerom k Tieflimauer (1.820 m.n.m.), na ktorý vedie aj ferrata obťažnosti C, ten bude však našim cieľom inokedy. Dnes pokračujeme smer Kleiner Buchstein (1.990 m.n.m.). Tabuľa upozorňuje na lezecký terén obťažnosti II, ktorý začína neskôr pod vrcholom.
Pokračujeme priamo nahor, cesta má od tohto bodu poriadne prudké stúpanie a vedie striedavo cez korytá sute, ktoré tu zanechala voda. Našľapovať treba opatrne, pôda sa zosúva a kroky treba dôsledne zvažovať. Nás však terén nezaskočil na tieto vápencové sute Álp sme si už zvykli, nemôžeme povedať, že by sme ich milovali, ale je to nevyhnutná súčasť.
Keď už sa zdá, že stúpanie je u konca a otvoria sa výhľady, opak je pravdou. Prichádza len zmena smeru stúpania a jediné, čo vidíme je ďalšie prudké stúpanie pred nami.
Tieto vertikálne metre dávajú hrozne zabrať. Z času na čas si dovolím zložiť sa do sviežej zelenej trávy a predýchať nekonečné stúpanie. Teda, ak mám byť úprimná toto nekonečné stúpanie strmými chodníkmi v mojom prevedení vyzerá skôr ako plazenie sa od jedného pohodlného miesta na sedenie po ďalšie. V pauzičkovaní som naozaj dobrá po období, kedy popri škole a práci nebol čas ani na krátke športové aktivity a výšľap ku Kleiner Buchsteinu je takmer nadľudský výkon.
Pri stúpaní chodníkom smerom vyššie a vyššie mi padne zrak na ruku, kde sa začína zahrýzať neželaný kliešť. Vystrašene naň hľadím, ale dlho nečakám, a čo najrýchlejšie sa ho snažím bez ujmy vybrať. Chudák, dúfam, že som ho veľmi nevystrašila a nevypustil nič, čo by mohlo priniesť následky.
Spoločnosť nám robia aj alpské kozy, ktoré si nás z diaľky premeriavajú.
Po nekonečnom stúpaní prichádzame na plošinu s ďalším rázcestím. Ostávame v nemom úžase, vynorili sa pred nami steny Kleiner Buchsteinu, ktoré vyzerajú neskutočne.
Z tohto uhla vyzerajú až neprirodzene rovne skosené a priamo si pýtajú vyliezť naň.
Po krátkej fotodokumentačnej pauze a obdivovaní skalných stien pokračujeme v ceste, alebo skôr v lezení, tu totiž začína obťažnosť naberať a použitiu rúk sa už nedá ďalej vyhýbať.
Tieňom vysokých skál Kleiner Buchsteinu nás sprevádzajú červené značky, ktoré ukazujú smer, kadiaľ pokračovať. Najprv horizontálne dozadu popri skalnej stene a potom vertikálne prudko nahor.
Toto je vždy moja najobľúbenejšia časť turistiky, keď výstup prudkým kopcom nahradia skaly, na ktorých spomalím dych. Začnem sa sústrediť na každý jeden krok, resp. nielen krok, ale akýkoľvek pohyb. Hľadám viac, či menej pohodlné úchyty, miesta na vytlačenie alebo vytiahnutie sa stále vyššie v smere červených značiek. Na pár miestach sú osadené aj pomocné oceľové tyče. Navyše celou stenou vedú fixné body na pretiahnutie horolezeckého lana.
Pri výstupe stretávame turistu, s ktorým prehodíme pár povzbudzujúcich slov a pokračujeme v stúpaní stále vyššie. Je to zatiaľ jediný turista, ktorého sme dnes stretli, najprv na parkovisku, kam dorazil približne v rovnakom čase, a teraz sme sa opäť obchádzali kúsok pod vrcholom.
Zrazu zbadáme kríž, vrhol je náš! Ostávajú posledné metre, avšak sú poriadne exponované.
K vrcholovému krížu sme vyliezli približne o 11:00. Na vrchole sme najprv úplne sami. Pár minút si užívame pohľad na okolie a z diaľky, či skôr hĺbky, počujeme ďalších turistov, resp. ako sme neskôr zistili išlo skôr o trailových bežcov, ktorý si zjavne lezenie na vrchol Kleiner Buchsteinu zaradili do svojho dnešného tréningu.
Doplníme ešte tekutiny a čaká nás zostup. Opatrne schádzame opäť sledujúc červenú značku. Až sa mi zdá, že zostupovanie ide akosi prirodzenejšie a plynulejšie nachádzam vhodné úchyty.
Opúšťame lezecký úsek a hľadáme ideálne miesto na nedeľný obed v podobe popučenej bagety v objatí alpskej prírody. Rozhodneme sa pre slnkom zaliatu plošinu kúsok od epických skál Kleiner Buchsteinu.
Počas pauzičky kontrolujeme predpoveď, ktorá sa nevyvíja priaznivo. Napriek tomu, že obloha je relatívne jasná len s pár riedkymi oblakmi predpoveď hovorí o tom, že búrkové mraky sa v tejto oblasti majú objaviť už okolo 13:00. Máme približne hodinu času na zostup z hrebeňa do údolia.
Svižným tempom sa vyberieme dole, čaká nás veľký kus cesty.
Po niekoľkých sto metroch prudkého zostupovania sa na mňa otočí Danko so slovami, že ideme úplne opačným smerom od vrcholového rázcestníka, a to znamená jediné, vyliezť si to opäť navrch.
Nebolo mi všetko jedno, rozhliadam sa okolo seba a ako sa hovorí topiaci sa aj slamky chytá, hovorím: „tento kmeň trčiaci zo zeme si pamätám, určite ideme dobre“ a ukazujem na orezaný kmeň na zemi. Síce som si správne pamätala, že okolo trčiaceho kmeňu sme dnes prechádzali, ale ako sme neskôr zistili ten sme obchádzali ešte v lesíku na začiatku celého výstupu.
Pravdou teda je, že sme sa naozaj vybrali opačným smerom od vrcholového rázcestníka a čaká nás opäť nekonečné prudké stúpanie s časom o preteky. Len čo kosodrevina ustúpila zazreli sme našu trasu a hneď využili príležitosť krátkym traverzom sa napojiť na chodník a pokračovať správnym smerom.
Počasie nám našťastie celú cestu prialo a k autu sme prišli sprevádzaní horúcimi slnečnými lúčmi. V rozpálenom aute nás čakali aj dve plechovky radlera, a keďže horský potok, ktorý sme nasledovali počas turistiky bol ľahko prístupný aj na parkovisku, zišla nám na um geniálna myšlienka: vychladiť si radlera a osviežiť sa v horskom potoku.
Komentáre