Slezský hřbet a Labský důl: o tom ako sme sa spontánne dostali do Krkonoš

Niekedy tie najlepšie výlety vzniknú z náhradného plánu. Keď rakúske hory zalial dážď a slovenské neponúkali lepšie vyhliadky, vybrali sme sa smerom na sever – do Krkonoš. Výsledkom bol víkend plný kontrastov: od relaxu v saune až po túru cez chladný les, slnkom zaliaty hrebeň a majestátny Labský důl, v ktorom sa zrodilo Labe. Napriek tomu, že sme prišli o slnečné okuliare, získali sme niečo oveľa cennejšie: nový pohľad na najvyššie hory Česka.

Lokalita: Slezský hřbet a Labský důl

Pohorie: Krkonoše

Oblasť: Česko, Krkonoše a Podkrkonoší

Vzdialenosť od Bratislavy: 395 km (4:40 hod)

Parkovanie: parkovisko P3 Medvědín v Špindlerovom Mlýne (súradnice); poplatok 250 CZK (cca 10 eur) na deň

Obdobie: júl 2025

 

Trasa: parkovisko – Pod Jeleními boudami – Slezské sedlo – Petrove boudy – Dívčí kameny – Mužské kameny – Černé sedlo – Vysoká pláň – Prameň Labe – Labská bouda – Harrachova cesta - parkovisko

Vzdialenosť:  24,7 km

Celkové prevýšenie: cca 910 m.

Najvyšší bod: 1 497 m. n. m. 

Náročnosť: mierna, ale dlhá cesta

Čas: 8,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Už minulý rok sme si zaviedli režim, že v lete chodíme na predĺžené víkendy do hôr. Oproti bežne naplánovanej dovolenke to má niekoľko výhod: (i) počasie v horách je totiž nevyspytateľné, a keď na plánovaný termín zrovna nesadne, vie to poriadne pokaziť dovolenkové plány, v našom režime máme každý ďalší víkend šancu; (ii) zároveň má človek pocit, že je vlastne priebežne celú dobu na dovolenke.

Nás už čakal tohtoročný prvý predĺžený víkend. S plánmi v Rakúsku sme sa však museli pre zlé počasie rozlúčiť. Alternatívne sme zvažovali možnosti na Slovensku, avšak  rovnako ani tu nebolo vo všetky tri dni ideálne, najmä v piatok malo cez deň pršať a stavať večer stan v blate by ideálne veru nebolo, ale čo už. 

Začali sme teda plánovať alternatívny plán na piatok, ideálne nejaký wellness, zohriať sa v daždivom počasí, ale kam?

Napadlo nám, že je leto, v Infinit Maximus v Brne majú určite opäť akciu 180 + 60 (teda k 3 hodinovému vstupu hodina zadarmo). Pre tých čo tento wellness nepoznajú, môžeme len odporučiť, ide o bezkonkurenčne najlepší wellness aký sme kedy navštívili (a aj ceny sú oproti tým slovenským rozumnejšie).

Super, ale cestovať do Brna a potom zas ďalší deň do Tatier? Zrazu nám napadla zaujímavá myšlienka, čo keby sme navštívili Krkonoše. S myšlienkou navštíviť aspoň raz najvyššie hory Česka (hoci vo všeobecnom merítku nejde o „veľhory“) sme sa pohrávali už dlhšie. Skontrolovali sme počasie a všetky tri dni bolo výborné - je teda rozhodnuté. Vyrážame, smer Krkonoše! 

Zrelaxovaný po wellnesse sa v piatok večer ubytovávame v autokempe Slunečná v dedine Černý důl na začiatku Krkonoš. Kemp je pomerne veľkej rozlohy, nachádza sa v ňom aj jazero, či minigolf, a hoci sociálne zariadenia sú staršieho rázu, sú udržiavané, čisté a plne použiteľné. Čo nás však veľmi prekvapilo bola cena, v prepočte približne len 34 eur (vrátane spŕch, ktoré sú spoplatnené mincami) za dve noci. Naozaj wau, inde za to nemáme ani jednu noc.

Nastavujeme skorý ranný budík a už o 6:30 parkujeme na parkovisku P3 Medvědín, celodenné parkovné nás stálo 250 CZK, teda približne 10 EUR. Platí sa až pri odjazde buď kartou alebo v hotovosti.

Na parkovisku sme si dali rýchle raňajky a pokračujeme smerom k mostu ponad Labe, kde už začína prechádzka lesom po modrej značke.

Prechádzame popri lavičke s lyžami, celkom nás udivuje ako sú Krkonoše prezentované lyžovaním a pritom uprostred leta bez prikrývky snehu sa nezdá, že by išlo o tak veľké hory. Musíme však priznať, že teplota je tu nižšia, obdobne ako v Tatrách, a v noci bolo riadne chladno. Možno je to aj ich oveľa severnejšou polohou.

Pokračujeme stále ďalej, asfaltovou cestou. Stretávame prvú informačnú tabuľu, ktorých bude cestou ešte niekoľko.

 

Približne v týchto miestach sa k nám pripája miestna mačka, ktorá nás ďalej hodný kus sprevádza. „To je skvelé, však my máme aj miestneho horského sprievodcu.“ hovoríme si. Bola nesmierne prítulná. Opustila nás až keď sme z asfaltovej cesty odbočili na lesnú cestu so strmším stúpaním.

Doterajšia vychádzka nás celkom zahriala a pri nadchádzajúcom stúpaní sa očividne zapotíme, dávame preto dole vrstvy oblečenia a pri značke Pod Jeleními boudami pokračujeme ďalej zelenou značkou až do Slezského sedla.

Prvé slnečné lúče sa začínajú predierať pomedzi stromy a les naberá čarovnú atmosféru. Pri Jeleních boudách sa nám otvárajú výhľady na Kozí hřbety.

My sa však dlho nezdržujeme a pokračujeme lesom, ktorý má takto z rána zalievaný slnečnými lúčmi naozaj čarovnú atmosféru.

Prichádzame do Slezského sedla k Špindlerovej boude, kto by si chcel ušetriť šlapanie a pozrieť sa len na hrebeň, môže sa sem vyviezť aj autom.

Obďaleč sa pasú kravy (tieto však nie sú alpské ale skôr krkonošské) a my si dávame krátku bezpečnostnú prestávku. Les ustúpil a ocitáme sa na priamom slnku, ktoré už vyšlo vysoko, natierame teda opaľovací krém, aby sme predchádzali spáleniu a pokračujeme ďalej po červenej značke hrebeňom v ústrety Vysokého kola (1 509 m.n.m.) a iných skalných útvaroch v diaľke.

Hoci sa nám to zdá ako obrovská vzdialenosť, cesta nám celkom rýchlo ubúda ani sme sa nenazdali a sme pri Petrových boudách. Nachádza sa tu veľmi moderná útulňa, kde sme si spravili pauzu na návštevu toalety a pokračovali ďalej.

V pozadí už začína vykúkať spoza kopcov aj Sněžka (1 603 m. n. m.).

Prechádzame najprv popri skalných útvaroch Dívčí kameny (1 414 m. n. m.) a neskôr zas Mužské kameny (1 417 m. n. m.).

Asfaltová cesta sa mení na vydláždené kamenné chodníky, ktoré obkolesujú kamene so zeleným nádychom od lišajníkov.

 

Strácame nejaké výškové metre zostupom do Černého sedla, odkiaľ je už Vysoké kolo naozaj blízko a vyzerá mohutne. Je to zvláštny kopec, ktorý by sem akoby ani nepatril, kopa kamenia obrastená bledozeleným lišajníkom.

Značka však nevedia naň, ale obchádza ho z pravej strany a privádza nás na Vysokú pláň (1 497 m. n. m.), stavba vysielacej stanice, ktorá sa tu nachádza je aktuálne v rekonštrukcii.

Najzaujímavejším na tomto miesto sú však strmé skalné zrázy - Sněžné jámy. Nachádza sa tu niekoľko výhľadových miest so zábradlím, a naozaj je čo obdivovať. Dole v údolí na poľskej strane sa nachádza aj niekoľko malých pliesok.

Z tejto strany Vysoké kolo vyzerá ako taká rovinka. Na jeho vrchole sa týči skalná mohyla, no vstup na toto územie je zakázaný.

Potom, čo sme sa vynadívali na Sněžné Jámy si nachádzame miesto v závetrí na obedovú pauzu. Zatiaľ čo doteraz sme stretali len zopár ľudí, tu sa to začína pomaly plniť.

Pokračujeme po hrebeni okolo ďalšieho skalného útvaru obrastenom lyšajníkmi, Violíku (1 472 m. n. m.) k miestu kde pramení Labe. Cestu nám už od Sněžných Jám začal trochu znepríjemňovať silnejší vietor a ani tu sa to zatiaľ nezlepšilo.

Pri prameni začína byť koncentrácia turistov naozaj vysoká, dlho sa tu teda nezdržujeme a zostupujeme smerom k Labskej boude.

Prichádzame k záverečnej fáze nášho výletu, dlhý zostup cez Labský důl smerom k parkovisku.

Počiatočný zostup je prudší, potom je klesanie len pozvoľné. Človek sa tu v údolí pod mohutnými skalnými stenami cíti úplne maličký.

Zo stien vyteká niekoľko vodopádov.

Čím sme nižšie sledujeme ako postupne Labe od maličkého potôčika pri prameni naberá na sile a stáva sa z neho horský potok.

Približne v polovici zostupu znova začína pohodlná asfaltová cesta, po ktorej v sprievode zurčiaceho Labe a okolitých mokradí pokračujeme až späť k parkovisku. Hoci ráno bolo takmer prázdne, o tomto čase už praská vo švíkoch.

Tu však dnešné dobrodružstvo nekončí, zisťujeme, že sme ľahší o jedny slnečné okuliare. Začína teda pátracia akcia, avšak ich repatriácia bola neúspešná, zmierime sa teda so stratou a vraciame sa do kempu niečo dobré si uvariť a oddýchnuť. Ďalší deň nás totiž čaká Sněžka (1 603 m. n. m.).