Großer Koppenkarstein: ako sme unikali pred búrkou ferratami Dachsteinu

Je 5:00 ráno, slnko zatiaľ nevyšlo a v kempe je príjemný pokoj. Keď v tom v jednom z rozložených stanov pokojný spánok preruší budík nastavený za jediným účelom: skoro ráno vyraziť a vystúpiť až na vrchol Großer Koppenkarstein (2 863 m. n. m.), odtiaľ pokračovať k ľadovcu a vrátiť sa pred zotmením. Dnes sa prvýkrát dostaneme do ľadového srdca pohoria Dachstein a pozrieme sa na ľadovec úplne z blízka.

Lokalita: Großer Koppenkarstein

Pohorie: Dachstein

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 370 km (04:15)

Parkovanie: pri Türlwandhütte pod lanovkou spoplatnené mýtom 20€ (súradnice) alebo bezplatné na odpočívadle (súradnice)

Obdobie: august 2024

 

Trasa: parkovisko pod lanovkou – Berghotel Türlwand – Edelgrießhöhe – Klettersteig Irg II – Großer Koppenkarstein – Klettersteig Koppenkarstein Westgrad – Hunnerschartensteig – Dachsteinsüdwandhütte – parkovisko pod lanovkou

Vzdialenosť: 13,00 km

Prevýšenie: 1 250 m

Najvyšší bod: 2 863 m. n. m.

Náročnosť: náročná

Čas: 12,00 hod (na ferratach: 6 hod – vrátane odpočinku na plošinách)

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Vyrážame z kempu  Gsenger (s dostupnosťou len 15 minút k parkovisku pod lanovkou) a smerujeme k mýtnemu prechodu stráženému vjazdovou automatickou závorou, tu si vyzdvihneme lístok (poplatok 20 € sa platí až pri výjazde, pričom automat je rovno pri rampe) a pokračujeme kľukatou cestou až na parkovisko pod lanovkou. O 6:00 hod je ešte pomerne prázdne.

Nabalíme si ruksaky výbavou a vyberieme sa smerom k chate Türlwandhütte (pre turistov je tu možnosť využiť toaletu, príspevok dobrovoľný). Pri chate prejdeme pomedzi drevenú ohradu a „vchádzame do územia čerstvých kravských lájn“ hovoríme si ako hľadíme pod nohy. Čaká nás mierne klesanie s pohľadmi na prebúdzajúcu sa krajinu v diaľke.

Túto cestu už poznáme, boli sme tu v júni tohto roku. Vtedy bol náš cieľ hrebeňovka Ramsauerklettersteig a bolo to po prvýkrát, čo sme vystúpili vyššie ako má náš Gerlachovský štít (článok o výstupe na vrchol Scheichenspitze a krásnej hrebeňovej ferrate nájdeš tu). Je príjemné vracať sa na známe miesta, človek má možnosť dôslednejšie si všímať okolie a vnímať atmosféru, nielen lapať po dychu a netrpezlivo čakať na miesto označené smerovníkom.

Od smerovníka odbočujeme smerom doľava, odkiaľ už cesta pokračuje stúpaním. Les sa čoskoro otvára a pohodový chodník nahrádzajú skaly. „Tak čo, ideme opäť okľukou ako naposledy alebo skúsime teraz napriamo suťoviskom?“ spýta sa Danko. Tentokrát sme pripravení na to, že na sutinovom chodníku sa to bude sypať a na tomto mieste nás nemá čo zaskočiť „poďme rovno hore“ hovorím. Nie je to také zlé ako sme čakali a pamätali si z poslednej návštevy.

Napredujeme pomerne rýchlo a po prudšom stúpaní prichádzame k trávnatej rovinke, ktorá je ideálnym miestom na krátku pauzu. Na úbočiach hôr sledujeme pobehujúcich kamzíkov. Stretli sme ich tu aj pri poslednej návšteve, táto dolina sa im zrejme veľmi páči.

Náš prvý cieľ máme na dohľad. Už len nekonečný výstup suťoviskom a dostaneme sa k Edelgrießhöhe, križovatke, z ktorej sa smerom doprava odbočuje na ferratu Ramsauer Klettersteig vedúcej po hrebeni zubatých štítov a smerom vľavo k vrcholu Großer Koppenkarstein, ktorý je našim hlavným dnešným cieľom.

Na Edelgrießhöhe si doprajeme dlhší oddych a užívame si pohľad na okolie. V diaľke sledujeme aj vrtuľník, ktorý prelietava z miesta na miesto, niekedy veľmi nízko zeme „prečesávajúc“ oblasť. Vyzerá akoby niekoho hľadal.

Kráčame pomedzi krátery, ktoré tu zrejme zanechal ľadovec, v ústrety masívnej skalnej stene.

„Pripravená? Takúto ťažkú ferratu si ešte nešla, liezť po kolmej stene s naloženým ruksakom dá zabrať.“ spýta sa ma Danko, ako kráčame k začiatku ferraty Irg II vedúcej na Großer Koppenkarstein (topo). Ferrata sa ťahá kolmo hore po stene, z času na čas doplnená železnými kramľami. Pre skúsenejších turistov, ktorí už majú nejaké ferraty za sebou, podobne ako my, je príjemným výstupom a obťažnosť C/D ani nepociťujeme.

Keďže nie sme na ferrate sami a pred sebou máme skupinu približne 8 ľudí, tempo musíme prispôsobiť a párkrát sa zastaviť. Pohľad na okolie je nádherný, pod nami sa rozprestiera náhorná plošina, ktorú rámcuje hrebeň štítov.

„Vidím ľadovec“ podávam hlásenie smerom dole. Po približne 1,5 hod výstupu kolmou stenou prichádzame na vrchol Großer Koppenkarstein (2 863 m. n. m.) a pod nami sa objaví pohľad na ľadovec, resp. to čo z neho zostalo, a teda nie je toho veľa. Ľadovec sa pomaly zmenšuje, je otázka rokov, určite nie storočí, kedy sa stratí úplne.

Pod vrcholom Großer Koppenkarstein (2 863 m. n. m.) sa rozprestiera ľadovec Schladminger a v diaľke za vrcholmi Kleiner Gjadstein a Hoher Gjadstein (2.794 m.n.m.) vytŕča ľadovec Hallstätter. Scenérii jednoznačne dominuje Hoher Dachstein s úctyhodnou výškou 2 995 m. n. m.

Z Großer Koppenkarstein (2 863 m. n. m.) vedie ferrata Koppenkarstein Westgrad obťažnosti B/C (topo) cez svoju menšiu verziu Kleiner Koppenkarstein (2 820 m. n. m.) až pod lanovku na miesto, ktoré sa volá Hunerscharte.

Čas nám pokročil a treba začať zostupovať. Nad nami sa pomaly zbierajú stále tmavšie a hustejšie oblaky. „Čo myslíš, obíde nás to?“ pýtam sa s pohľadom upretým za seba na prevaľujúci sa mrak. „To dúfam, tu by som nechcel zažiť búrku“, dostanem odpoveď, „mali by sme zrýchliť tempo a dostať sa aspoň k lanovke“. Zostupovú ferratu ideme v svižnom tempe, no na niektorých miestach je náročné nájsť správnu cestu. Zaistené sú len jednotlivé úseky a ďalšie oceľové lano treba hľadať, hlavne si ho nepomýliť s elektrickým vedením lanovky, ktoré je miestami označované výstražnými tabuľami.

S  oblakmi nad hlavou sme na ferrate prekonali zopár rebríkov, prešli dlhší lanový most, aj popod obrovskú  železnú konštrukciu.

Podľa mapy by sme mali prechádzať krátky úsek aj ľadovcom, avšak keď prichádzame na tieto miesta zdá sa, že ľadovec ustúpil tak veľmi, že úsek je v tejto chvíli už suchý. Ako schádzame nižšie namiesto skál vyhriatych slnkom cítime pri opieraní sa dlaňami o skaly chlad a zrazu počujeme šuchnutie alebo skôr žblnknutie, akoby sa kúsok ľadovca, či skaly prepadlo hlbšie „Dani, počuli sme ľadovec, nie je to zvláštne?“

Pôvodne sme mali v pláne vyjsť ešte ferratou Hunerkogel Klettersteig obťažnosti C/D až k lanovke, prípadne pre tých odvážnejších a skúsenejších je pod lanovkou ferrata Skywalk obťažnosti E. Ani jednu z ferrat si momentálne nemôžeme časovo dovoliť, keďže nad hlavami sa nám formujú tmavé mračná. Po náhľade do predpovede počasia zisťujeme, že síce má byť najbližšiu hodinu bez búrky, ale čo bude potom nemožno odhadnúť a nás čaká ešte dlhý zostup na parkovisko.

Rútime sa preto smerom dole jednoduchou ferratou Hunerscharten Klettersteig (obťažnosť B) popod lanovku (topo). S tmavými mračnami nad hlavou, ktoré sú stále väčšie sa cítime pod čoraz väčším tlakom, nedávno sme totiž jednu búrku na horách zažili a nebol to príjemný zážitok.

Za zaistenou cestou nasleduje miestami vymytý strmý chodník, kde nám ponad hlavy občas prefrčí lanovka.

Mraky sa našťastie začínajú rozostupovať a my pokračujeme už voľnejším tempom až k Dachsteinsüdwandhütte, kde sa nám s prichádzajúcim západom slnka naskytujú úžasné pohľady na okolitú krajinu.

Z chaty je to už len približne 0,5 hod k parkovisku. Naša malá expedícia sa blíži ku koncu, stihli sme sa vrátiť k autu za svetla a našťastie aj bez ďalšieho búrkového zážitku.