Hochstuhl: keď si chceš pozrieť jazero Bled, ale vyhnúť sa davom turistov

Jazero Bled je známy a populárny cieľ vyhľadávaný mnohými turistami. Ak si však dostatočne turisticky zdatný, existuje aj možnosť ako sa naň pozrieť z výšky bez ohľadu na davy turistov pri jazere. Vybehni si na Hochstuhl týčiaci sa nad jazerom v diaľke. Okrem jazera budeš mať výhľady aj na Julské Alpy a línie hrebeňov Karavaniek, z jednej strany trávnaté, z druhej skalnaté, rozpadajúce sa nekonečné skalné moria.

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Hochstuhl
Pohorie:	Karavanky
Krajina a oblasť	Rakúsko, Korutánsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	397 km, 05:20 h
Možnosti parkovania:	parkovisko Johannsenruhe (súradnice); bezplatné
Obdobie našej návštevy:	jún 2026
Druh aktivity:	turistika, via ferrata (možnosť vynechať a vystúpiť zostupovou trasou)
Trasa:	parkovisko – via ferrata Hochstuhl – Hochstuhl – Bielschitzasattel - Klagenfurter Hütte – parkovisko
Vzdialenosť:	cca 11,7 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 194 m
Najvyšší bod:	2 237 m. n. m.
Trvanie:	7:20 h
Náročnosť:	náročná turistika (stupeň 3/5) + via ferrata obťažnosť B/C
Terén:	les, skaly, suťovisko

 

Už celkom tradične nám počasie určuje destinácie výletov, a tentokrát sa zmenila na poslednú chvíľu. Hoci sme to sprvu neplánovali smerujeme do Karavaniek, dlhého pohoria pozdĺž hranice medzi Rakúskom a Slovinskom.

Zvolili sme najvyšší vrchol Hochstuhl (2 237 m.n.m.), ktorý sme už niekoľkokrát pozorovali v diaľke na výletoch v Slovinsku. 

Karavanky sú trochu zvláštne pohorie dvoch tvárí, zatiaľ čo zo slovinskej strany sú vrcholy obrastené trávou, z tej rakúskej sú tu nekonečné kamenné moria a suťoviská rozsýpajúcich sa skalných stien.

Takéto rozpoloženie predurčuje rakúsku stranu na zaistené ferratové cesty a presne z tejto strany vrcholu svoj výlet odštartujeme aj my. 

Štartovacie parkovisko je hlboko v horách, kde nie je signál. Vedie sem niekoľko kilometrov dlhá cesta. Táto je sprvu asfaltová, avšak záverečný úsek je už len lesná cesta, na ktorej sú miestami poriadne jamy. Jazda ňou je teda pomalšia ako pomalá.

Na parkovisko sme sa dobojovali ešte za tmy pred svitaním, musíme vyrážať poriadne skoro, pretože poobede očakávame búrky.

Vchádzame do tmavého lesa, netrvá však dlho a spomedzi stromov sa nám ukáže náš dnešný cieľ.

Cestu na vrchol si možno rozdeliť do 4 častí: (i) prechod lesom, (ii) kamenné more, (iii) ferrata a (iv) suťovisko.  

Pred sebou máme prechod lesom, terén nie je nijak obzvlášť náročný, cesta pomerne pohodlná. Komplikácie nám robí jedine menšia prekážka v podobe stromov padnutých krížom cez chodník, ktoré sa však dajú podliezť.

Čoskoro nechávame lesné chodníčky za sebou, pred nami sa opäť črtá Hochstuhl a rozsiahle kamenné polia. Na mape sa snažíme rozoznať kadiaľ bude viesť ferrata.

Vchádzame medzi kamene, cesta prestáva byť zreteľná a miestami sa nám stráca, tak len intuitívne mierime niekam smerom k skalnej stene, kde by mal byť začiatok ferraty. 

Za chrbtom nám postupne pribúda stále viac svetla, obloha má ružový nádych a vrcholky kopcov začínajú zalievať prvé ranné lúče.

Ani sme sa nenazdali a pred nami je via ferrata, obliekame teda úväzky a hurá na stenu.

Ferrata je obťažnosti B/C, avšak túto úroveň má len úvodný úsek, ktorý vedie po “rebríkoch” z kramlí.

Zvyšné úseky sú už zväčša iba A až A/B s mnohými chodeckými pasážami.

Striedajú sa nám slnečné strany s tými v tieni, raz nás spaľuje vychádzajúce slnko a inokedy sme v príjemnom chládku. Po niekoľkých takýchto sekvenciách sme zhodnotili, že je najvyšší čas vybrať opaľovací krém.

Niektoré úseky sú menej zaujímavé, no nájdu sa tu aj menšie hrebeňové pasáže, či nie veľmi „spoľahlivo“ vyzerajúce drevené konštrukcie. Zvláštnosťou je, že niektoré časti skál vyzerajú akoby zaliate v betóne, asi ide o snahu zachovať ferratu čo najdlhšie v schopnom stave, keďže sa to tu celé rozsýpa. 

Môžeme byť tak v polovici, keď sa pred nami objavia mohutné skalné rebrá a nám je jasné, že na vrchol to máme ešte celkom kus.

Ferratu nechávame za sebou a čakajú nás posledné výškové metre zväčša kamennou suťou. Ako sa blížime k vrcholu, postupne sa nám ukazuje viac a viac slovinskej strany.

V diaľke vidíme Julské Alpy, kde sme boli ešte len pred týždňom (článok z výstupu na Škrlaticu). Z tohto uhla vyzerajú ako pomerne izolované pohorie. 

Črtá sa nám aj modrasté jazero... po chvíli som si dal veci dohromady, to je predsa Bled! Prvýkrát ho teda vidíme aj na vlastné oči, síce len takto z výšky, ale aspoň sa netlačíme s ostatnými turistami na jeho brehoch.

Prechádzame popri (ne)vrcholovom kríži, ktorý je jediným, ktorý tu nájdete. Na vrchole sa totiž nijaký nenachádza.

Na vrchole je už celkom rušno, a to napriek tomu, že je ešte iba 9 hodín a cestou sme nestretli takmer nikoho. Zrejme prišli zo slovinskej strany, kde sa nachádza kúsok nižšie aj chata pri vrchole Mali Stol (2 187 m.n.m.).

Ani sa neunúvame tlačiť na vrchol a ideme po hrebeni kúsok obďaleč. Nezdá sa, že výhľady by z neho mali byť v niečom lepšie a radšej si doprajeme trochu priestoru.

Obdivujeme azúrovú oblohu s vrcholkami v diaľke, kráčajúc po hrane rozpadajúceho sa hrebeňa.

Scenérie Karavaniek sú naozaj očarujúce, kombinácia skalnatých a zároveň trávnatých svahov vrcholov pôsobí okúzľujúco.

 

Čas pokročil a vydávame sa na zostup, trasu sme si naplánovali ako okruh, takže sa vraciame odlišnou cestou. 

Pokračujeme na slovinskej strane po trávnatom hrebeni a užívame si výhľady.

Naša radosť z pohodlnej cesty však netrvala dlho, po krátkej chvíli zostupujeme opäť na rakúsku stranu cez skalné suťoviská. 

V popredí nás sprevádzajú výhľady na zaujímavý vrchol Wertatscha (2 180 m.n.m.).

Najbližšia medzizastávka je chata Klagenfurter Hütte. Ešte predtým ako sa k nej dostaneme, si musíme stratené výškové metre opäť nastúpať do sedla, a následne ich opäť stratiť. 

Zostup k chate je pomerne strmý a treba byť opatrný.

Na chate tečie horský prameň, ktorého prítomnosť treba jednoznačne využiť na osvieženie. Pozorujeme skalné steny, kde sme ešte pred malou chvíľou stáli (Hochstuhl, síce najvyšší, je paradoxne ten vizuálne nižší).

Po krátkej pauze nechávame chatu chatou a v ústrety vrcholom pokračujeme smerom k parkovisku, kam sme dorazili už okolo obeda.

Môžeme skonštatovať, že výlet sme zvládli a úspešne unikli počasiu. Len čo sme sa dostali na diaľnicu, po chvíli sa spustila búrka a cestovná rýchlosť zodpovedala skôr jazde v obci než po diaľnici, zastihnúť takéto počasie uprostred túry by veru nebolo príjemné.

Autor: Daniel