Škrlatica: jarné dobrodružstvo vo veľhorách len pre skúsených

Kým väčšinu alpských velikánov ešte pokrývajú rozsiahle snehové polia, južné svahy Škrlatice už ponúkajú jedinečnú príležitosť na veľké vysokohorské dobrodružstvo. Druhý najvyšší vrchol Slovinska však nie je cieľom pre každého. Dlhý nástup, takmer dvetisíc výškových metrov a záverečné lezenie, ktoré sa za ferratu len vydáva, preverí aj skúsených horalov.

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Škrlatica
Pohorie:	Julské Alpy
Krajina a oblasť	Slovinsko, Alpské Slovinsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	453 km, 05:10 h
Možnosti parkovania:	Dolina Vrata pri Aljaževovom dome (súradnice); spoplatnené mýtom 15eur/deň (v hlavnej sezóne 20eur)
Obdobie našej návštevy:	jún 2026
Druh aktivity:	turistika, ľahké horolezectvo
Trasa:	parkovisko – Bivak IV. Na rušju – Škrlatica a späť
Vzdialenosť:	cca 13,00 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 750 m
Najvyšší bod:	2 740 m. n. m.
Trvanie:	11,5 h
Náročnosť:	extrémne náročná turistika (stupeň 5/5) + lezenie UIAA I+ až II-
Terén:	les, suťovisko, skalná stena

 

Leto sa síce blíži, no stále je len jar. Nám sa však už pýta konečne poriadneho horského dobrodružstva, takého celodenného, niekde vysoko v teréne, ktoré aspoň trochu dvíha hladiny kortizolu.

V Rakúsku nie je predpoveď počasia veľmi priaznivá. Južnejšie časti Álp ale vyzerajú celkom schodne, počasie nám vyžrebovalo naše obľúbené Julské Alpy.

Vyrážame na Škrlaticu – šarlátovú kráľovnú Julských Álp. Prezývku si vyslúžila podľa červenkastého sfarbenia svojich stien pri východe a západe slnka, keď sa mohutný masív rozžiari do odtieňov šarlátu. S jej výškou 2 740 m. n. m. ide o druhý najvyšší vrchol Slovinska a tretí najvyšší vrch Julských Álp. Je položená hlboko v horách, v odľahlom mieste mimo akýchkoľvek horských chát.

Výstupová trasa vedie južnými svahmi, takže ani v prvej polovici júna nás už nijaké neschodné snehové polia neprekvapia.

Parkujeme v doline Vrata, keďže hlavná sezóna ešte nezačala vjazd je lacnejší, len 15€/ deň (v hlavnej sezóne 20€/deň). 

V porovnaní s minuloročným výstupom na Triglav v auguste (ten nájdeš tu), sa nám zdá parkovisko až neuveriteľne prázdne a pokojné. Vyrážame už o 4:30, máme pred sebou kus cesty.

Na čistinke pri Aljaževovom dome sledujeme vysoké vrcholy, kam dnes smerujeme. Škrlaticu však nevidno, je príliš vzdialená.

Podľa tabule nás čaká 6 hodín stúpania, ktoré bude poriadne strmé.

Dlho sa nezdržujeme, cestou stretávame pobehujúcu srnku a vchádzame do lesa.

Lesnú časť máme takmer za sebou, stúpanie je naozaj nemilosrdné bez akéhokoľvek zmiernenia. Miestami sa mi aj zdá, že ten sklon sa zlepšuje, ale asi som sa len adaptoval.

V pozadí začínajú spomedzi oblakov presvitať prvé slnečné lúče.

 

Les aj kosodrevina ustupujú, prichádzame do územia skál.

Ani sme sa nenazdali a sme pri Bivaku IV. Ide o pomyselné stanovisko na tomto výlete, 1000 výškových metrov máme za sebou, hoci boli poriadne strmé a počtom je to viac ako polovica, tá dlhšia a horšia časť ešte len prichádza.

Máme približne pol ôsmej, slnko už je pomerne vysoko a je čas natrieť sa opaľovacím krémom, ak teda už nie je aj neskoro.

Z tejto križovatky sa možno vydať aj k iným vrcholom, napríklad Stenar (2 501 m.n.m.), ktorý nás na prvý pohľad okúzlil. Nechávame ho však za chrbtom a pokračujeme v pôvodnom pláne.

Na náprotivnom svahu už vidíme chatu na Kredarici a Triglav (2 864 m.n.m.), kde sú obrovské snehové polia. To však nie je náš prípad vďaka južnej orientácii svahov, je tu slnečnejšie a svahy sú dokonca miestami celé zelené.

Takmer všetok sneh na tejto trase je roztopený a tak je vhodnou voľbou aj v neskorú jar/skoré leto napriek vysokej nadmorskej výške.

Od Bivaku IV. nás čaká menej náročná časť, keď obchádzame Spodnju Dolkovu Špicu (2 532 m.n.m.), ktorá nám zatiaľ zakrýva výhľad na Škrlaticu.

Len čo sme však zašli za roh sa nám konečne po niekoľkých hodinách túry ukázali prvýkrát strmé južné steny šarlátovej kráľovnej.

 

Prichádzame k trávnatému výbežku, ktorý je vhodný na krátku pauzu, už sme veľmi blízko a zároveň tak ďaleko.

Čaká nás ďalšie výraznejšie stúpanie smerom k suťovisku, ktoré vidíme hore v diaľke. Potrebujeme sa dostať k druhej hrane steny pozdĺž nej.

Tu prekonáme dve menšie snehové polia, dokopy tak boli na celom výlete len tri, avšak ani jedno nebolo v nebezpečnom teréne a zároveň sa dali obísť.

Prichádzame k suťovisku, kde nasadzujeme prilby. Teraz ho už len stačí prejsť krížom a začína tá dobrodružná časť, 450 metrov vertikálne.

Na internete sa možno stretnúť s hodnotením, že táto časť cesty je via ferrata obťažnosti B, no s nijakou via ferratou tu nepočítajte. 

Ide o klasickú vysokohorskú cestu v Slovinsku, kde sa oceľového lana nachádza minimálne. Ak ste už navštívili napr. Mangart cez Slovinsku pot alebo Triglav cez Bambergovu pot, vedzte, že množstvo použitého lana je neporovnateľné (je ho tu ešte menej), a to ani v týchto prípadoch sa nedá hovoriť o úplne klasických via ferratach.  

Vzhľadom k uvedenému skôr hodnotíme zaverečný úsek za lezenie okolo I+ UIAA až II-, čím sa radí k ľahkému horolezectvu či tzv. scramblingu. Výbava na via ferratu vám tu bude tak viac než zbytočná.

Prekonávame suťovisko, za ktorým je nástup na skalnú stenu. Z počiatku ide len o traverzovanie v strmom teréne, postupne sa však pridávajú aj ruky.

 

V diaľke sledujeme skalnú štrbinu, cez ktorú vedie cesta, takto zospodu to vyzerá celkom vysoko.

Preliezame štrbinu, za ktorou nasleduje zaistený úsek.

Odtiaľto je cesta náročnejšia, vyžaduje si pridŕžanie sa skalných blokov pri prechádzaní ponad strmé zrázy.

 

Približne v polovici sa cesta láme na opačný smer. Prechádzame na druhú stranu skalnej steny a otvára sa nám pohľad do skalného kotla so suťou a snehom obkoleseného špicatými vrcholmi.

Lezieme stále vyššie v ústrety vrcholu obklopený panorámami okolitých hôr, čo viac si priať.

Keď uvidíme trčať vrcholový kríž vieme, že sme už len kúsok od vrcholu.

Dorazili sme na vrchol za približne 6 hodín. Vrchol je pomerne rozľahlý, hrebeňového typu. Urobiť si však vrcholovú fotku bez iných turistov je v Slovinsku takmer nemožné, riadia sa tu totiž heslom sadnúť si čo najbližšie ku krížu, hoci miesta na vôkol je veľa.

Prichádzajú mraky a výhľady sa nám tak obmedzujú. Zdržali sme sa tu nejakú polhodinku a je čas opäť vyraziť. Čaká nás dlhá cesta nadol.

Cesta nadol nám ide celkom od ruky, výškové metre ubúdajú rýchlo. Mraky ustupujú a nám sa ukážu výhľady. V pozadí trojica mohykánov - hranatý Jalovec (2 645 m.n.m.), zubatý Jof di Montasio (2 754 m.n.m.) a oblý Mangart (2.678 m.n.m.).

Po tom čo zlezieme skalnatú časť a zbehneme nejakú tú suť si vyčerpaní robíme krátku pauzu na trávnatom výbežku. Je príjemné len tak si poležať na tráve uprostred hôr.

Dlho sa však nezdržujeme, ešte stále nás čaká kus cesty.

K autu sa nám podarilo dostať nakoniec skôr ako sme predpokladali. Znamená to, že domov by sme sa mohli dostať ešte v rozumnom čase.

 

Autor: Daniel