Kaiserschild: via ferrata pre náročných, posledná z eisenerzského tria

Po Hochblaseri a Pfaffensteine zostával už len jediný vrchol, ktorý uzatvára známe eisenerzské ferratové trio – Kaiserschild. Náročná ferrata s úsekmi D/E však bola len časťou príbehu. Zničené chodníky, blúdenie, padajúce kamene aj poriadna dávka odhodlania preverili naše sily ešte pred samotným výstupom. O to sladšia bola odmena v podobe 360-stupňových výhľadov a splneného cieľa.

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Kaiserschild
Pohorie:	Ennstalské Alpy
Krajina a oblasť	Rakúsko, Štajersko
Vzdialenosť od Bratislavy:	247,3 km, 03:00 h
Možnosti parkovania:	parkovisko v dedine Eisenerz, časť Ramsau (súradnice); spoplatnené sumou 6€/deň
Obdobie našej návštevy:	júl 2026
Druh aktivity:	via ferrata, turistika
Trasa:	parkovisko Ramsau - Kaiserschild Klettersteig - Kaiserschild – Bärenlochsteig – parkovisko Ramsau
Vzdialenosť:	cca 11,2 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 120 m
Najvyšší bod:	2 085 m. n. m.
Trvanie:	9,0 h (vrátane oddychovania počas lezenia)
Náročnosť:	náročná turistika (stupeň 3/5) + via ferrata obťažnosť D/E
Terén:	les, suťovisko, skaly, nebezpečné hrany skalnatých zrazov a padajúce skaly

 

Po maratóne víkendov na horách sme hľadali jednodňový výlet do pár hodín cesty autom. S pomedzi rôznych možností to nakoniec vyhrala via ferrata v Ennstalských Alpách, ktorá vedie k vrcholu s rovnomenným názvom - Kaiserschild. Naposledy sme boli v tejto časti Álp približne pred mesiacom (článok tu) a v lome Erzberg sa akurát konali jedny z najväčších motokrosových pretekov RED BULL ERZBERGRODEO. Dnes je tu relatívne ticho a v lome je prázdno.

Na prázdne parkovisko medzi lúkami prichádzame krátko po 5-tej. Zaplatíme parkovné a pobalíme ruksaky. Od parkoviska pokračujeme cyklochodníkom po červenej značke. Stretli sme zatiaľ len pastiera kraviek. 

 

Čoskoro sa pred nami otvorí výhľad na náš dnešný cieľ. Pred nami sa týči skalná stena Kaiserschildu (2 065 m.n.m.) a jeho špicatého suseda, Hochkogel (2 105 m.n.m.).

 

Pri cyklochodníku sa nachádza skratka, ktorú aj trochu oľutujeme, keďže v týchto skorých ranných hodinách sa na zarastenom chodníku drží rosa, ktorú zachytávajú naše nohavice a legíny. 

Pri horskom prameni pohodlný cyklochodník vystrieda prudšie stúpanie lesom. Zdá sa, že čoskoro sa dostaneme ku via ferrate.

Stúpame lesom: „Toto je nejaký chodník vo formáte 4x4“, ozve sa Danko. Nazriem mu cez plece a vidím vertikálne stúpanie zablateným chodníkom: „Ja ti neviem, ideme dobre?“. Odpoveď bola síce, áno, ale ani nemohla byť vzdialenejšou od pravdy. Časť lesného chodníka bola zničená zosuvom pôdy a prehliadli sme, kedy sme sa dostali na novovyšľapaný chodník, ktorý zišiel z pôvodnej trasy. Pomerne dlhý kus sme stúpali len veľmi mierne vyšľapanými cestičkami pomedzi zarastené miesta svahu.

Keďže sa správny chodník nachádza na druhej strane suťoviskového žľabu zostávajú dve možnosti: (i) vrátiť sa o desiatky metrov dole a stratiť vyšliapané metre, alebo (ii) sa pokúsiť traverzom prejsť cez žľab a kosodrevinou zamieriť ku chodníku. Zjavne nie sme jediní, komu sa podarilo zísť z chodníka a na viacerých miestach sú vyšliapané chodníky krížom cez žľab a následne cez kosodrevinu.

Dôležitý poznatok je, že chodník zatiaľ nemá mať tak prudké stúpanie, aby si na týchto miestach liezol hlinou za pomoci rúk, ak sa tak stalo pravdepodobne si zišiel z chodníka. Druhý dôležitý poznatok, o tom kadiaľ vedie správny chodník je, že sa vystupuje ľavou stranou od vymytého žľabu, ktorý skôr, či neskôr na ceste uvidíš.

Keď sa konečne dostaneme na správny chodník nie sme ďaleko od skalnej steny. Čaká nás prechod kamenným morom a ďalšie stúpanie. Keď uvidím na stene pripevnenú tabuľu pomyslím si, že vidím začiatok, teda skôr koniec tohto trápenia v podobe stúpania kamennou suťou. Ide však len o pamätník pripevnený na stene a via ferrata je vysoko nad nami.

Chodník, ktorý vedie popod skalnú stenu je tiež dosť zdemolovaný, možno búrkami, ktoré sa tadiaľto prehnali v predchádzajúcich týždňoch, či mesiacoch. Keď sme už pri skale, nachvíľku sa zastavíme doplniť tekutiny. Zo steny sa šialenou rýchlosťou rúti kameň veľký možno ako päsť, ktorý narazí neďaleko nás a odskočí do strany. 

Vymeníme si pohľady: „Je čas nasadiť si prilby!“, povie Danko. Chvíľu len bez slova stojíme: „Na čo čakáš, ďalší pokyn už nebude“, hovorím a usmejem sa. Popod skalu už prechádzame s nasadenými prilbami, niektoré miesta sú istené oceľovým lanom, niektoré nie. Terén je veľmi nestabilný a v jednom úseku sa prechádza len veľmi úzkym chodníkom, za ktorým sa sypú drobné kamienky priamo dole kolmým zrázom. Na prvý pohľad je jasné, že pošmyknutie sa tu by, celkom určite, nedopadlo dobre.

Po viac ako 2,5 hodinách prichádzame k via ferrate. Podľa topo mal nástup trvať 1 ¾,  avšak blúdenie lesom a prechod nestabilnými úsekmi nás dosť zdržali.

Pod via ferratou si oblečieme ferratový set a prezujeme obuv, tentokrát sme zvolili lezečky. Začiatok via ferraty je bezproblémový, niektoré miesta sú nepríjemnejšie no nič, čo by sa nedalo vytiahnuť. Keďže via ferrata je kontinuálne vyššej náročnosti, ruky začínajú byť vyčerpané a kolmá stena ponúka len málo možností pohodlných chytov a stupov. Na viacerých miestach sú síce v stene aj železné tyče, avšak náročnosť vôbec neznižujú, keďže prepínanie karabín v previse je snáď tým najhorším, čo sa na via ferrate prechádza. 

Po náročných C a C/D úsekoch prichádzajú D/E úseky, ktoré nič nedarujú. Tesne pred najnáročnejšími úsekmi je oddychové miesto, kde trávim viac času ako by bolo vhodné. Prvý pokus preliezť cez D/E úsek sa skončil po nekonečných desiatkach sekúnd snahy dostať sa hore kontrolovaným skĺznutím naspäť do bezpečného oddychového miesta, tu skladám ruksak a z batohu vyberám jedno vrecúško magnézia a jedno vrecúško energetického prášku. Ruky sú natoľko vyčerpané, že si v tejto chvíli netrúfam pokračovať. Prehodím cez seba ďalšiu vrstvu oblečenia a doprajem si krátky oddych. Spomeniem si na mnemotechnickú pomôcku zameranú na upokojenie s T: teplo, ticho, tíšenie a na zvyšné dve si neviem spomenúť (pozn. ide o tekutiny a transport, ten transport sa mi nakoniec úspešne svojpomocne aj podaril).

Chce to silné ruky a ľahký ruksak, žiaľ ani jedno z toho nemám. Nevadí, ideme na ďalší pokus. Naleziem opäť do D/E úseku, precvaknem karabíny o bod vyššie, poriadne sa držím lana, kým nohy hľadajú ako-tak pohodlné miesto. Lano pokračuje kolmo hore, problém je, že na skale nevidím jedinú nezrovnalosť, do ktorej by som oprela topánku a ako tak by držala bez pošmyknutia, ktoré si tu nemôžem dovoliť. Už neopieram len špicu, ale pritlačím celú topánku do steny a ťahám sa rukami, jeden krok, druhý krok a hop topánkou na kolík s lanom. Týmto ťahom som si síce pristúpila karabíny od úväzku, ale to budem riešiť, keď sa trochu predýcham. To najhoršie ešte stále nie je za mnou, úseky, ktoré na seba nadväzujú sú D/E následne D a potom opäť D/E a striedanie D s C/D.

Tesne pred lanovým mostom, za ktorým sú už len jednoduchšie úseky sa nachádza stena so železnými kolíkmi. Precvakávam karabíny vždy čo najskôr je to možno a leziem hore.

K mostu sa celkom nepríjemne schádza pár krokov nižšie po stene. Most má na oboch stranách oceľové lano a na vrchu jedno lano na pripevnenie karabín. Problém je, že držiaky, do ktorých je možné pripevniť karabíny sú na opačnom konci mosta. Zatiaľ som neprišla na to ako sa dá tento mechanizmus úspešne teleportovať z jedného konca mosta na druhý a tak si vyrábam vlastný mechanizmus. Do slučky pripínam obe karabíny a tým spoľahlivo predlžujem ferratový set, brzda je naďalej aktívnou, ibaže celý set je predĺžený o dĺžku slučky, ktorá je pripevnená o vrchné oceľové lano.

Most je mierne naklonený do ľavej strany a pohupuje sa každým mojim krokom.

V druhej tretine mosta okrem svojich karabín na vrchnom lane ťahám aj pôvodný bezpečnostný mechanizmus. 

Sústredím sa len na to, aby som čím skôr prišla na koniec mosta. Prepínam karabíny a snažím sa spustiť držiaky čo najbližšie k začiatku. Nepodarí sa mi ich dostať ďalej ako do prvej tretiny. To by vysvetľovalo, prečo sú na úplne opačnom konci, ako by ich človek na začiatku mosta potreboval.

Posledné metre via ferraty sú neporovnateľné s tými predchádzajúcimi. Vyjdem hore, kde sa počkáme doplníme tekutiny a pokračujeme už len trávnatým kopcom smerom ku krížu dopĺňajúc cukry sladkosťami. 

Trávnatá plocha je ideálnym miestom, kde zrelaxovať a vychutnať si výhľady na okolie. 

Vrchol je čoraz bližšie pred nami a prechod trávnatým svahom je oproti ferrate úplný relax.

Na vrchole nás čakajú 360 stupňové výhľady. V diaľke vidíme Buchstein, malý aj veľký, a tiež jaskyňu na Roßlochu, ktorou vedie via ferrata. Všetko sme už v minulosti navštívili.

Pod nami sa rozprestiera lom, z tohto uhla sme Erzberg ešte nikdy nevideli.

Sme v polovici výletu, je čas začať zostupovať. Z vrcholu sa schádza pohodlným chodníkom až pod skalnú stenu.

Pre tých, ktorí majú chuť vybehnúť si ešte na ďalší vrchol je možnosť spraviť si okruh a pokračovať na Hochkogel (2 105 m. n. m.) a odtiaľ schádzať dole popri Halskogel (1 624 m. n. m.) až k cyklochodníku. My túto možnosť nevyužijeme a ideme sa napojiť na trasu, ktorou sme prišli k via ferrate.

Dole k stene zbiehame pomerne rýchlo, horšie je to pod skalou. Opäť nestabilný chodník z ktorého sa zosúvajú kamene a opäť nebezpečné zrázy. Keď prechádzame popod via ferratu, hore vidíme turistov, ktorí práve lezú. Zatiaľ čo my sme skoro ráno liezli v tieni, teraz v čase obeda je skala zaliata slnkom.

V aute nás čakajú dve plechovky koly, ktorú si vychladíme v potoku a vychutnáme si ešte krásny slnečný čas.

Autor: Zuzka