Prisojnik: vápencový krásavec so skalným oknom

Niektoré hory si človek zapamätá podľa výhľadov, niektoré podľa siluety, ktorú spozná už z diaľky, a iné podľa samotnej cesty na vrchol. Prisojnik ponúka všetko, no práve cesta je tým, čo ho robí výnimočným – divoká Kopiščarjeva pot nás vedie popri kamennej tvári Ajdovskej deklice, cez skalné pasáže a úzky komín až k obrovskému prírodnému oknu ukrytému vo vápencovej stene.

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Prisojnik
Pohorie:	Julské Alpy
Krajina a oblasť	Slovinsko, Alpské Slovinsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	442,4 km, 04:55 h
Možnosti parkovania:	v sedle Vršič (súradnice); v čase návštevy bezplatné, avšak plánuje sa spoplatnenie
Obdobie našej návštevy:	september 2026
Druh aktivity:	turistika, via ferrata
Trasa:	parkovisko v sedle Vršič – via ferrata Kopiščarjeva pot – Grebenska pot – Prisojnik – Slovenska pot – parkovisko v sedle Vršič
Vzdialenosť:	cca 9 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 160 m
Najvyšší bod:	2 547 m. n. m.
Trvanie:	8,0 h
Náročnosť:	veľmi náročná turistika (stupeň 4/5) + via ferrata C/D
Terén:	les, skalná stena, alpské lúky

 

Druhú septembrovú nedeľu sme strávili vo vápencoch Triglavského národného parku. Dalo by sa povedať, že to počasie nám vylosovalo na nedeľu Slovinsko. Pôvodný plán bolo vybrať sa na Eisenerzer Reichenstein via ferratou Grete Klinger Steig, v malej skupinke, ale vzhľadom k oblačnosti a silným vetrom v predpovedi počasia sme siahli po alternatíve. Riziko, že výlet bude v hmle a v chlade bolo privysoké. A keďže juh Álp mal priaznivejšiu predpoveď počasia vybrali sme sa teda len vo dvojici práve sem. Predsa len azúrová obloha a výhľady znejú lákavejšie.

Budík máme nastavený na 1:00, aby sme už o 1:30 mohli vyraziť z Bratislavy. Čakalo nás 5 hodín cesty autom rakúskymi diaľnicami. Do Slovinska chodíme väčšinou pohodlne diaľnicou A2, ale momentálne je uzatvorená kvôli údržbe. Alternatívna cesta vedie po diaľnici S6/S36 a následne po dobre udržiavaných cestách mimo diaľnic niekde na hranici Lavanttalských Álp a Gurktalských Álp.

Parkovisko odkiaľ chceme vyrážať sa nachádza v najvyššie položenom slovinskom horskom priesmyku Vršič. Cesta bola vybudovaná ešte počas 1. svetovej vojny, historicky je veľmi významnou a aj dnes turisticky veľmi navštevovanou. Po novom zavádzajú nový systém parkovania/tranzitu. Predpokladáme, že za to môže práve obrovský nápor turistov v čase sezóny a preplnené cesty odparkovanými autami len tak kde-kade.

Dole pred priesmykom nás čakajú dve rampy, jedna, ktorá slúži na tranzit a druhá, ktorá púšťa tých, ktorí majú záujem v sedle Vršič parkovať. Vyberáme si rampu s parkovaním. Keď sa nám na displeji zobrazí hlásenie „The parking is full“, podíde k nám slovinka a hovorí, že hlásenie o plnom parkovisku máme ignorovať a aj tak môžeme ísť hore a zaparkovať na voľnom mieste. So slabým signálom a takmer žiadnym internetovým pripojením sa snažíme dopátrať viac o mýtnom a parkovacom systéme. Podľa všetkých informácii, je parkovanie dovolené a zatiaľ bezplatné. Ak sa sem však chystáte na turistiku v budúcnu a chceli by ste parkovať v sedle Vršič, dajte pozor na obmedzenia, ktoré pripravujú po dokončení stavebných prác. V nasledujúcom období sa má spustiť režim, podľa ktorého bude v sedle regulované parkovanie, jednak sledovaním počtu voľných miest a zároveň poplatkom.

Napriek tomu, že prichádzame o 7:00 veľká časť parkoviska je v sedle Vršič už plná. Skúšame zaparkovať vedľa veľkej vlečky, ale aj keby sa nám to podarilo je otázne, či by sme si našli bočné zrkadielko po návrate  v pôvodnom stave, ak by sa s vlečkou pohybovalo. Nájdeme si miesto radšej niekde inde.

Ráno je chladné, krátko po 7:00 vyrážame z parkoviska smerom k Prisojniku. Obzeráme kopce a hľadáme pohľadom vrchol, ktorý je naším dnešným cieľom. Popritom si však vychutnávam pohľad na vápencové vrcholčeky zaliate prvými slnečnými lúčmi.

Od parkoviska odbočujeme doľava a pokračujeme popri chate Tičarjev dom na Vršiču, kde sa už v diaľke týči aj naša dnešná skalná stena. Pred nami je prudšie stúpanie kamenistým a miestami betónovým chodníkom. Za ostrou zákrutou prichádzame k dobre zachovaným stavbám z prvej svetovej vojny a za chrbtom nám vyrastajú obľúbené vrcholy Mojstroviek.

Po tom čo stavby obídeme, prichádzame ku križovatke. Teraz je dôležité správne odbočiť. Stretáva sa tu chodník smerom na Kopiščarjevu pot (naša výstupová cesta), Slovenska pot (zostupová cesta) a hlavná kamenistá cesta pokračuje ďalej až na Vršič v nižšej časti.

Z križovatky zamierime na Kopiščarjevu pot. Prekvapivé je, že to čo sme si vyšliapali smerom hore, teraz strácame zostupovaním, nie však dlho po trištvrte hodinke sme na začiatku zaistenej cesty. Navlečieme si via ferratové sety a skôr ako príde akýkoľvek exponovaný úsek, istenie oceľovým lanom sa končí. Ďalej chodník prechádza rovinou až k skalám, pri ktorých by sa mal nachádzať malý vodopád, či potok. Nejaká voda tu síce preteká, ale žiaden mohutný vodopád nenachádzame. 

Za „vodopádom“ sa nachádza prvý serióznejší úsek náročnosti B/C, kde sú nahusto umiestnené železné kramle v miernom previse. Po ňom nasleduje dlhý peší prechod až kým neprídeme pod skaly, kde sa striedajú úseky istené lanom s tými neistenými.

Prechádzame okolo kamennej tváre v skale, ktorou je Prisojnik známy. Sranda je, že v danom momente sme ani nevedeli, že sme pozerali priamo na ňu, zistili sme to až následne na fotkách. Keď ju však človek raz na skale rozpozná, už ju nemôže nevidieť.

Slovinské turistické chodníky sú v niečom podstatne iné ako tie, po ktorých chodíme v Alpách. Hovorili sme si, že sú divokejšie, ale v skutočnosti sú omnoho viac, než len divokejšie. Ak si v Rakúsku zvyknete na via ferratach na ruku nonstop na lane, v Slovinsku to praktizovať nebudete. V mapách sa síce cesty označujú ako via ferraty, ale ide o lezecky náročnejšie turistické chodníky sem-tam doisťované oceľovým lanom. Mnohé exponované úseky, ktoré by si lano zaslúžili ho nemajú a naopak, nemám pocit, že tam kde práve je, je naozaj potrebným.

Cesty si tak vyžadujú podstatne viac pozornosti a sústredenosti. Žiadne praktizovanie toho, čomu sa teraz v modernej dobe hovorí multitasking, žiadna roztrieštená pozornosť. Častokrát jediné, čo na exponovanom lezeckom úseku riešime je to, že ním sústredene prechádzame. Vtedy sa všetko ostatné odfiltruje. Sme v režime, kedy neustále prekonávame malé výzvy ako napríklad prekročenie veľkého kameňa, prekonanie suťoviska, alebo svižná chôdza rovinou v kosodrevine. A to je jeden z najdôležitejších aspektov, prečo ich mám tak veľmi rada (samozrejme, popri veľmi špecifickej vápencovej kráse, ktorou žiaria).

Prudké stúpanie nahradí horizontálny prechod, čo je však zvláštne, chodník začína prudko klesať a nikde nevidieť ďalšie červené značky. Odmietam kráčať smerom dole, keďže nič takéto sa v topo nenachádzalo a som presvedčená o tom, že to nie je dobrá cesta a budeme sa musieť aj tak vracať opäť hore. Po chvíli prichádza skupinka chalanov zo Slovinska. „Do you know this location?“ pýtam sa ich, či to tu poznajú a rukami ukážem okolo seba, „first time here“ hovorí, že je tu tiež po prvýkrát. Samozrejme, že si tiež myslia, že chodník tadiaľto pokračuje ďalej, ale jeden letmý pohľad do žľabu, kam chodník smeruje ich vyvedie z omylu. Je čas otvoriť navigáciu. Na prvý pohľad je zrejmé, že sme zišli z chodníka, Kopiščarjeva pot je momentálne nad nami. Buď sa vrátime alebo to zoberieme kolmo hore, vyberáme si možnosť ísť kolmo hore.

Keď sme spätne otvorili topo, našli sme miesto, kde sme z chodníka zišli. Na mape bol chodník zaznačený ako „tadiaľto nie!“.

Prichádza opäť pár jednoduchých istených úsekov, kde má skala oranžové odtiene.

Sme práve uprostred zaistenej cesty Kopiščarjeva pot a čaká nás kolmá stena a prechod komínom. To, že ide o komín si uvedomím, keď v úzkej skalnej štrbine takmer úplne ležím neschopná pohybu smerom hore, ani dole „to sa mi ešte nestalo, aby som prilbou narazila o podlahu“ poznamenám. Na ruksaku mám pripevnené turistické paličky, a tak je to s ruksakom ešte o niečo náročnejšie. Keď sa mi konečne podarí vystrieť nohy a nejakým spôsobom sa preplaziť o meter a pol vyššie, skala sa otvorí. Je po všetkom, sme vonku.

V diaľke nad nami už vidíme náznak skalného okna kam mierime. Síce naň už vidíme no ešte stále je veľmi veľmi vzdialeným.

Nasleduje opäť pár stúpajúcich úsekov, kde sa strieda istená a neistená časť cesty. Ani sa nenazdáme a pred nami je obrovské skalné okno. Nech sme si ho predstavovali akokoľvek, je ešte väčšie a tajomnejšie ako v predstavách. Toto je niečo, čo sa len ťažko opisuje a ani fotky nezachytávajú skutočnú hĺbku a šírku skalného okna, treba si ním prejsť a zažiť si ho.

Povrch, po ktorom prechádzame má zvláštny červený nádych. Čaká nás prudké stúpanie rozsypávajúcim sa suťoviskom. Netuším, odkiaľ sa tá voda berie, ale cez samotný otvor stekajú kvapky vody a cítiť ako veľmi je tu vlhko. Vo vyšších častiach je aj istenie oceľovým lanom, v suti nižšie nie je.

Za skalným oknom sa zaistená cesta končí. Doteraz sme liezli v tieni, až za skalným oknom nás oslnili ostré slnečné lúče. Nachádza sa tu križovatka kde si spravíme krátku pauzu, niečo malé si zajeme a nasadíme slnečné okuliare. Zaistená cesta sa za skalným oknom stretáva so zostupovou cestou, na ktorej míňame viacerých turistov. K vrcholu je to ešte kus cesty.

Grebenska pot od miesta, kde sme sa na ňu pripojili až ku vrcholu vyzerá na mape porovnateľne ďaleko ako celá dĺžka zaistenej cesty, ktorou sme prišli. Má ísť o cca hodinu skalným hrebeňom a 300 výškových metrov.

Názov cesty zodpovedá, ide o hrebeňové úseky až k vrcholu. Technicky ide opäť skôr o lezecký terén, ako štandardnú turistickú trasu. Niektoré miesta sú veľmi prudké a sú tu aj také, ktoré sú doisťované oceľovým lanom.

Štverám sa navrch, keď sa mi mihne pred očami. Lebo, čo iné ako vrcholový kríž by turista čakal na vrchole. Otvorím oči ešte širšie, či sa mi to iba nezdá. Na vrchole nie je vrcholový kríž, ale dva papeky zviazané tenkým lanom. Tak nádherný majestátny kopec opradený legendami a bohatý na prírodné úkazy, ako sú skalné okná, má na svojom vrchole dva zviazané papeky. Podídem vyššie, s malou dušičkou, že to nemôže byť všetko. Vedľa kríža stojí ešte schránka. Tisnú sa mi slzy od sklamania do očí, ale rýchlo zaženiem preč túto emóciu. Danka nájdem kúsok od najvyššieho bodu vybaľovať niečo z ruksaku. Veľmi potichu mu hovorím “tak ten je neuveriteľný” nechápavo na mňa pozerá “ten vrcholový kríž”. Keď sa však rozhliadnem okolo seba, výhľady stáli za tú námahu. Chvíľu len hľadím na krásu okolo skrútená od chladu do klbka. Prehodíme na seba bundu a doplníme energiu sladkým jedlom, ktoré sme si so sebou priniesli.

Z Prisojnika sú úžasné výhľady na Škrlaticu (2 740 m.n.m.). Z tejto strany vyzerá veľmi sympaticky, rozhodne lepšie ako z výstupového uhla, ktorý sme mali pred očami na jar pri výstupe na ňu.

Na vrchole samozrejme nie sme samy, pár ďalších ľudí si užíva tiež nedeľu na Prisojniku vo výške 2 547 m. n. m. Započujem zvuk a pýtam sa Danka “čo to bolo?” aj keď tuším, čo to bolo. Veľavravne sa usmeje, obaja myslíme na to isté “takže to topánka vŕzga” dodám a zdvihnem obočie. Na skale nad nami posedáva chlapík popíja pivko a poprdkáva si. Svieži vzduch nás hore tentokrát nečakal.

Pri odchode si spravíme ešte fotku s vrcholovým krížom a začneme zostupovať. Rozhodli sme sa, že pôjdeme dole menej prudkou no o niečo dlhšou trasou, ktorá schádza najprv smerom k Jubilejnej poti a potom pokračuje doprava a obchádza skalnú stenu.

Kráčame v ústrety Triglavu (2 864 m.n.m.), ktorý sa najskôr skrýval v pozadí v oblakoch, ale nakoniec vykukol von.

Skaly a suťoviská postupne ubúdajú a cesta sa mení na chodník alpskou lúčkou.

Po dlhom, pomerne pohodlnom zostupovaní, prichádzame do Sedla za Sovno glavo, kde chodník pokračuje buď smerom hore alebo sa dá Sovna glava obísť trasou s názvom Slovenska geološka pot. Vyberáme si cestu bez stúpania kosodrevinou – Slovenska geološka pot. Ako sa predierame zarasteným chodníkom aj sme svoje rozhodnutie oľutovali, ale otáčať sa samozrejme nebudeme. Snáď si odtiaľto neodnesieme nejakého kliešťa. Keď sa zdá, že už už prichádzame na miesto, kde sa cesty opäť spájajú, započujem bzukot a potom sa zo zeme zodvihne obláčik hmyzu, ktorý som vyrušila pri mlsaní v čerstvo vyloženej stolici. Niekto si zarastený chodník splietol s perfektným krytím na vykonanie potreby.

Prichádzame opäť na križovatku, kde sme ráno odbočovali na Kopiščarjevu pot. Tentokrát sa však zastavíme aj pri informačnej tabuli. Na tabuli je uvedené, že trasa nie je via ferratou, len najviac exponované úseky sú zabezpečené oceľovým lanom, a že je vhodná pre dobre vybavených a skúsených horolezcov. Menej skúseným horolezcom odporúčajú zabezpečiť si horského vodcu. Ďalej je na tabuli uvedené, že napriek tomu, že nejde o via ferratu, via ferratový set je povinnou výbavou, celkom paradoxné.

Je tu ešte jedna obrovská tabuľa s historickými údajmi a legendou o Ajdovskej deklici (kamenná tvár). Slovinské ministerstvo životného prostredia vedie Ajdovsku deklicu ako prírodnú hodnotu štátneho významu (naravna vrednota državnega pomena). Je klasifikovaná ako geomorfologická prírodná hodnota. Opis ju charakterizuje ako antropomorfný skalný útvar v stene Prisojnika. Viaže sa k nej legenda: Ajdovska deklica žila pod stenami Prisojnika a pomáhala pocestným prechádzať cez snehové záveje cez Vršič do Trenty. Navštevovala tiež mladé matky a veštila osud novorodencom. Jednej noci predpovedala dieťaťu z Trenty, že z neho vyrastie lovec, ktorý zabije Zlatoroga, bájneho kamzíka so zlatými rohmi, a vďaka jeho rohom získa veľké bohatstvo. Keď sa to dozvedeli jej sestry, nahnevali sa, pretože predpovedala Zlatorogovu smrť. Prekliate dievča po návrate pod Prisojnik skamenelo. Jej kamenná tvár odvtedy hľadí do údolia Trenty.

Keď sme si doma spätne prezerali videá a fotky našli sme ju, našli sme tú legendárnu tvár, vytvorenú prírodou. Vedeli sme, že sa tam niekde skutočne nachádza, ale ani by mi nenapadlo, že bude takto výrazná.

Keď sa vraciame na parkovisko, akoby sme prišli na úplne iné miesto, ako to odkiaľ sme ráno vyrážali. Všade je veľké množstvo turistov a motorkárov (nevylučujem, že aj tí sú turistami len v motorkárskych kombinézach). Premávka je tu tak frekventovaná, že nám robí problém pohyb po cestách. “ako nám bolo hore dobre medzi oblakmi” poznamenám s úsmevom na perách a hľadám si cestičku pomedzi ľudí.

Autor: Zuzka