Loser: vrchol očarujúci svojou charizmou alebo keď nadmorská výška nie je všetko

Nadmorská výška nie je vždy všetko, turisticky atraktívnym nemusí byť len ten najvyšší alebo čím vyšší vrchol. Niekedy charakter a ráz hory môže byť natoľko zaujímavým, že nám učaruje aj keď pri pohľade na jeho nadmorskú výšku na mape zaujímavo vôbec nevyzeral. Takýmto vrcholom je aj vrch Loser „na chvoste“ Mŕtvych Hôr, a my sme sa naň vybrali ferratou.

Lokalita: Loser

Pohorie: Totes Gebirge – Mŕtve Hory

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 350 km (3:50)

Parkovanie: pre ubytovaných bezplatne v kempe Temel (súradnice) alebo platené cez aplikáciu EasyPark pri kostole v dedinke Altausee (súradnice)

Obdobie: august 2024

 

Trasa: kemp Temel – jazero Altausseer See – ferrata Sisi – Loser – Loserhütte – a späť

Vzdialenosť: 19,5 km

Prevýšenie: 1 150 m

Najvyšší bod: 1 837 m. n. m.

Náročnosť: ľahká (turistika), náročná (ferrata Sisi)

Čas: 10,00 hod (v svižnejšom tempe, bez mnohých prestávok, by bolo možné aj pod 7,00 hod)

Sleduj nás aj na našom instagrame @automnahory 📸, a už ti neutečie žiadny nový článok.

Po celodennej túre v doline Silberkarklamm sme potrebovali niekde prespať. Musím povedať, že nájsť voľný kemp v okolí Dachsteinu v lete bez predchádzajúcej rezervácie môže byť nadľudský výkon, a po dvoch odmietavých e-mailoch sme sa rozhodli, že tomu dáme ešte poslednú šancu (inak nám neostane nič iné len prespať v aute, čo nie je zrovna najkomfortnejšia možnosť).

Dorazili sme teda ku kempu Temel, kde nás však čakala pred vjazdom veľká tabuľa obsadené. Napriek tomu sme sa to rozhodli skúsiť a oplatilo sa. Síce sme nemali rezerváciu a ani neostávali na minimálne 4 noci (niektoré rakúske kempy vyžadujú minimálny počet nocí, aby ste mohli ostať, najmä v letnej sezóne) pani nám dovolila prenocovať na jednu noc, pretože niekto na poslednú chvíľu odpadol – super.

Síce to nerieši náš problém úplne, pretože by sme potrebovali prenocovať aj ďalšiu noc, no stále je to lepšie, mať si kde dať v týchto horúčavách osviežujúcu sprchu a vyspať sa na pomerne pohodlnom nafukovacom matraci, ako ostať v aute. Kemp je menší s novými sociálnymi zariadeniami, ktoré sú mimoriadne čisté. Na jednej strane sú v diaľke impozantné výhľady na ľadovce Dachsteinu, z druhej strany vidíme na takmer úplne kolmé steny Trisselwandu (1 755 m. n. m.) a kúsok vľavo zas v pozadí charizmatický vrch Loser (1 837 m. n. m.).

Podvečer nám v kempe oznámili, že miesto bude aj na ďalšiu noc, to sú super správy, povinnosť hľadať ubytovanie na ďalšiu noc nám tým odpadá.

Vstávame na budík ešte pred svitaním, keďže sa však necítime úplne ready & fresh rozhodli sme sa náš pôvodný plán – 16 hodinovú expedíciu na Hoher Gjadstein (2 794 m. n. m.) zo severnej strany – presunúť na neurčito.

Na rýchlo vyberáme vhodnú túru, ideálne v pešej dostupnosti z kempu. Do úvahy pripadá nenáročný výstup na Tressenstein (1 201 m. n. m.), kde sa nachádza rozhľadňa, či výstup na neďaleký Trisselwand (1 755 m. n. m), ktorého steny vyzerajú zospodu veľmi lákavo.

Nakoniec sme sa však rozhodli pre vrch Loser (1 837 m. n. m.), ktorý je síce najďalej z týchto možností, avšak na jeho vrchol vedie aj ferrata Sisi (obťažnosť D).

 

Z kempu vyrážame pešo za svitu čelovky po značke (na mape žltej) okolo kopčeku Plattenkogel (837 m. n. m.). Čoskoro sme narazili na pastvinu. Na kravy na turistických chodníkoch sme si už v Alpách zvykli, a síce to nie je úplne príjemné, no prechod popri nich nie je nejak obzvlášť nebezpečný. Táto pastvina je však iná, pasie sa na nej niekoľko čiernych býkov s veľkými rohami, od ktorých nás delia len dva kovové drôty. Jeden z býkov si nás všimol a začal si nás premeriavať, rýchlo sme vyhodnotili, že tadiaľto cesta nevedie a dali sa opatrne na ústup.

Rozhodli sme sa teda vrátiť naspäť ku kempu, vyjsť kúsok hore asfaltovou cestou, kde sme po lesnej ceste obišli Plattenkogel (837 m. n. m.) z druhej strany.

Prichádzame k jazeru Altausseer See, kde sa začína rozvidnievať. Steny Trisselwandu (1 755 m. n. m.) s odrazom vychádzajúceho slnka na hladine jazera vyzerajú nádherne.

V diaľke sledujeme vrchol Loseru. Veľmi zvlášty vrch, ktorý vyzerá ako obyčajný lesný kopec, na vrchole ktorého je skalný útvar pripomínajúci útesy obmývané morom. Hovoríme si, že to bude celkom strmé stúpanie a neskôr zistíme, že veľmi sme sa nemýlili.

Prechádzame popri jazere, kde narazíme na informačnú tabuľu, výstup čoskoro začne. Trasa pokračuje popri peknom kostole so starobylým rázom, kde je možnosť zaparkovať a odkiaľ začína už mierne stúpanie.

 

Vchádzame do lesa, cesta je pomerne pohodlne schodná aj v obyčajných teniskách, jedinou komplikáciou je pomerne strmé stúpanie. Sme celkom radi, že sme vyrazili takto skoro, kedy ešte nezačali horúčavy, pretože z nás teda tieklo poriadne.

 

Miestami sa nám počas výstupu otvárajú výhľady na pohorie Dachsteinu a jeho ľadovce, ktoré zalievajú prvé ranné lúče.

 

Pohľad naň je neobyčajný, ale veľmi zaujímavý a pekný, na ktorý si začíname zvykať.

 

Po približne dvojhodinovom stúpaní prichádzame na asfaltovú cestu pod Loserhütte, kde si robíme krátku pauzu, aby sme si vydýchli. Pre tých, čo chcú strmý výšlap vynechať, môžu sa doviezť autom až sem, za prejazd sa platí mýtny poplatok 20 € (r. 2024).

 

Pokračujeme ďalej smerom k ferrate sprevádzaní výhľadmi na Dachstein. Tu už však nie sú tenisky úplne vhodnou obuvou a odporúčame sa prezuť do „ťažšej zbroje“.

Cesta k ferrate vedie popri skalných stenách, ktoré vyzerajú až neuveriteľne pravidelné. Takto skoro ráno nám robia spoločnosť len kamzíky, čoskoro však stretávame aj prvých ľudí.

 

Tesne pred ferratou nám nad hlavami preletel vrtuľník a pár metrov nižšie zhodil vrece s nákladom. Nie je to však ničím výnimočným. Vrtuľníky rozvážajúce veci tu počuť častejšie.

 

Prichádzame pod steny ferraty, rýchlo nahodiť výstroj a hor sa smerom nahor.

Musím povedať, že ferrata vôbec nebola ťažká (ale zas ani ľahká). Úprimne, nerozumiem všetkým komentárom, ktoré som počul alebo čítal o extrémnej náročnosti tejto ferraty. Samozrejme ide o dosť exponovanú ferratu s kolmými úsekmi, avšak pri troche správnej techniky toto neprestavuje výrazné komplikácie – základným pravidlom je neťahať všetko rukami a držať ich vystreté. Viem si predstaviť, že držať sa celú ferratu na skrčených rukách môže byť dosť vyčerpávajúce až nemožné.

Ferrata sa dá rozčleniť na 3 pomyselné úseky. Prvá stena hneď na jej začiatku, potom ľahšia časť, nasleduje druhá stena, a za ňou pohodové lezenie až prechádzka s miestom na odpočinok aj s možnosťou úniku. Pokiaľ ste prišli až sem a citíli ste, že si siahate na dno, odporúčam využiť únikovú cestu a poslednú stenu vynechať, hodnotím ju totiž ako najťažšiu.

Na vrchole sa nachádza kríž a ponúkajú sa krásne výhľady na okolité pohoria.

 

Urobili sme si krátke občerstvenie, pričom nám spoločnosť robili lietajúce vrany, ktorých tu bolo pomerne dosť, jedna sa s nami prišla aj s kamarátiť.

Dole je možné zostúpiť turistickým chodníkom a tí, ktorí majú dostatok energie, môžu pokračovať na ďalší neďaleký vrchol Hochanger (1 837 m.n.m.) až k jazeru Augstsee alebo na neďalekú ferratu Sophie. My sme sa však rozhodli pre návrat do kempu.