Heukuppe: strecha Raxu, ktorú jednoducho musíš zažiť

Predstav si túru, ktorá začína v ľadovom tieni lesa a končí na slnkom zaliatom hrebeni s výhľadmi, ktoré ti vyrazia dych. Pohorie Rax nie je len o krásnych výhľadoch a nespočetných turistických chodníkoch. Je to miesto, kde môžeš zažiť počas skorej jari kontrasty prírody v jedinom dni – zľadovatené chodníky, zasnežené vrcholy a o pár hodín neskôr teplé slnečné lúče na hrebeni. Tak na čo ešte čakať.

 

Lokalita: Heukuppe

Pohorie: Rax-Schneeberg Gruppe

Oblasť: Rakúsko, Štajersko/Dolné Rakúsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 155 km (2:10 hod)

Parkovanie: Preiner Gscheid (súradnice), spoplatnené sumou 4 €/deň

Obdobie: marec 2025

 

Trasa: Preiner Gscheid – Reißtalersteig – Heukuppe – Karl-Ludwig-Haus – Predigtstuhl – Waxriegelsteig – Waxriegelhaus - Preiner Gscheid

Vzdialenosť: 14,5 km

Prevýšenie: 940 m

Najvyšší bod: 2 007 m. n. m. 

Náročnosť: ľahká až stredná (v závislosti od zvolenej trasy)

Čas: 7,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Posledné dva týždne je počasie skvelé, slnko svieti a teploty pomaly stúpajú. Jar prišla pomerne skoro. Hoci je len začiatok marca, všetko nasvedčuje tomu, že je čas vrátiť sa do do Álp. My sme sa rozhodli toto výnimočne krásne počasie, ktoré pozýva do prírody, využiť a opäť, po dlhej zimnej prestávke, smerujeme do hôr s ruksakmi pobalenými na skutočnú alpskú, aj keď len jednodňovú, turistiku.

Dnešným cieľom je vrchol Heukuppe s nadmorskou výškou 2 007 m. n. m., ktorou je najvyšším vrcholom v časti pohoria Rax (a druhým najvyšším v celom pohorí Rax-Schneeberg Gruppe, ktorému dominuje Klosterwappen s výškou 2 076 m. n. m.).

Heukuppe je vrcholom, na ktorý vedie množstvo turistických trás a každý si tu vie nájsť to svoje, či už túži po menej náročnej vychádzke, alebo po náročnejšom teréne spojenom s nejakým-tým pohybom v alpskom teréne a voľným lezením.

Kto nás už dlhší čas sleduje, musí mu byť jasné, že naše kroky nebudú viesť nikam inam ako na náročnejšie trasy. Rozhodli sme sa pre výstup ľahučkou ferratou Karl-Kantner Steig (A/B) a následný zostup cez Bismarksteig (B) a Waxriegel.

Začíname na najznámejšom parkovisku v horskom priechode Preiner Gscheid, ktorý je právom označovaný za bránu do srdca pohoria. Kapacita parkoviska je pomerne veľká (aj keď tento rok sa značne zmenšila, nakoľko na automate visí oznam o zrušení jeho časti z dôvodu vlastníckych práv).

V čase nášho príchodu sme tu takmer jediné auto. Kupujeme teda celodenné parkovné v automate za 4,00 eurá (marec 2025) a doklad o zaplatenom parkovnom nechávame za sklom. Naložíme si ruksaky na chrbát a s pomaly vychádzajúcim slnkom za chrbtom vyrážame na cestu.

Vyrážame po zelenej turistickej značke (odkiaľ sa neskôr plánujeme odpojiť na červenú), smerovník nám ukazuje, že k chate Karl-Ludwig-Haus sa dostaneme za približne 2:00 hod. Sklon turistického chodníka však napovedá, že nás čaká prevýšenie už hneď na začiatku.

Po niekoľkých mesiacoch zimného ničnerobenia je naše tempo o niečo pomalšie. Pomaly napredujeme, prekonávame výškové metre a jeden infarkt za druhým. Lapajúc po dychu si kladiem otázku, prečo si toto zas robíme... za tú zimu sme fakt vyšli úplne z formy.

Pokračujeme stále vyššie hustým lesom. Zrazu sa pred nami objaví žltá značka, a nám je jasné, že sme zas zabudli odbočiť... sieť turistických trás je tu hustejšia a teda nie je to prekvapením. Operatívne meníme trasu a rozhodli sme sa pokračovať po žltej až pod úpätie, kde vylezieme kolmo cez Reißtalersteig (A+).

Hlbšie v lese, kam slnko príliš nedopadá, je na chodníku zamrznutý sneh a musíme pokračovať opatrne.

O kúsok ďalej sa už nachádza snehové pole s väčším množstvom sypkého snehu.

Cestou prechádzame okolo horského prameňa, ktorý je však rovnako zmrznutý a nijaká voda tu viditeľne netečie.

Prichádzame na širokú cestu, kde míňame chatu s veľkým oznamom „súkromné“.

Pohodlnú cestu si dlho neužijeme, žltá značka odbočuje prudko smerom hore, kde sa nám však otvárajú prvé výhľady na skalné steny, tieto však netrvajú dlho a opäť vchádzame do lesa.

Prichádzame k rázcestiu, ktoré upozorňuje, že chodníky ďalej pokračujú alpským terénom, a pokračovať by teda mali len zdatní turisti. Konečne to začína naberať obrátky, to je niečo pre nás.

Chodník začína byť technicky náročnejší, kráčame po čoraz väčších skalách, ktoré si občas vyžadujú už aj prichytenie rukami.

Opäť sa pred nami otvára výhľad na skalné steny, tentoraz už vyzerajú celkom blízko. Zdá sa nám, že vidíme v stene štrbinu, kadiaľ bude pokračovať výstup.

Pokračujeme stále strmšie nahor a stromy nahrádza už len kosodrevina.

Zrazu sa pred nami z kosodreviny vystrčí niečo zvláštne. Keď prídeme ešte bližšie, zisťujeme, že ide o bivak nalepený na obrovskú skalu. Jeho prítomnosť nás celkom prekvapila, nakoľko sme si ho predtým nevšimli zaznačený na mape. Vôbec sme netušili, že aj v Raxoch sa nachádzajú tieto turistické prístrešky.

Výstup je už priamo pred nami, prichádzame k ferrate Reißtalersteig (A+). Veľká žltá šípka nám naznačuje, že cesta pokračuje kolmo hore.

Nasadíme si teda helmy a dobrodružstvo začína. Keďže ide len o veľmi krátky úsek oceľového lana, a terén nie je príliš odlišný od slovenských ciest zaistených reťazami, úväzky zostávajú v batohu.

V závere vyliezame rebríkom a oceľové lano končí. Ďalej už ideme strmým svahom bez jeho asistencie. Otvára sa pred nami obrovská pláň suchej trávy a skál.

Keď sa konečne dostaneme nahor, je nám jasné, že je čas na prestávku. Vietor je totiž príliš dotieravý a pokračovanie bez bundy príliš nepríjemné. Obliecť si ju za týchto podmienok je však olympijský výkon.

Keď som s bundou konečne dobojoval a podarilo sa mi úspešne navliecť oba rukávy, je čas poobzerať sa po okolí. Za chrbtom vidíme známe steny Preiner Wandu, ktorý sme už 2x navštívili.

Pokračujeme ďalej a snehu začína postupne pribúdať. Prechádzame okolo veľkej jamy plnej snehu.

Cesta ďalej nie je náročná na prevýšenie. Dôvodom je štruktúra pohoria Rax, ktoré je náhornou plošinou, na ktorú sme museli najskôr vyliezť. Zvyšok je už len nenáročná prechádzka po veľkej plošine.

Cesta k nášmu cieľu je vyznačená drevenými kolíkmi a my už v diaľke vidíme vrcholový pamätník, ktorý sa len veľmi pomaly približuje.

Prichádzame do cieľa, vrchol Heukuppe (2 007 m. n. m.) pokorený. Obrovský pamätník (úcta príslušníkom rakúskeho turistického spolku, ktorí zahynuli vo svetových vojnách) obchádzame zo všetkých strán a útočisko nachádzame v jeho závetrí. Situácia sa pocitovo razom zlepšuje a nachvíľu si môžeme oddýchnuť od dotieravého vetra.

Trochu sa porozhliadame po okolí, na priľahlej strane v diaľke vidíme Habsburghaus. Za chrbtami máme neďaleký Windberg (1 907 m. n. m.), ktorý je už ale v susednom pohorí Mürzstegské Alpy.

Vyberáme bagety, aby sme sa posilnili na ďalšiu cestu. Naše kroky smerujú k horskej chate Karl-Ludwig-Haus.

Prichádzame k chate. Na tomto mieste je o niečo vyššia koncentrácia turistov, avšak doteraz sme s výnimkou vrcholu celý deň nestretli takmer nikoho, taká rakúska klasika.

Na plošine neďaleko chaty sa nachádza kaplnka Raxkircherl, je postavená na okraji skalného útesu a vidno ju aj z veľkej diaľky z okolitých kopcov. Doteraz sme ju pri návšteve Raxu obdivovali vždy len z diaľky, no tentoraz sme si ju mohli obzrieť z blízka.

Po krátkej prestávke sa vydávame opäť na cestu. Na chate je oznam, že otvorená bude až od mája 2025 a tak nemáme dôvod sa dlhšie zdržiavať.

V pláne máme zdolať jednoduchú ferratu Bismarcksteig (B). Keď však zisťujeme, že jej začiatok je pod snehom, úväzky ostávajú aj tentokrát v batohu a volíme alternatívnu pešiu trasu po hrebeni Predigtstuhl (1899 m. n. m.).

V diaľke vidíme vrchol Heukuppe pokrytý snehom, ktorý z tejto strany vyzerá naozaj masívne.

Prichádzame na vrchol Predigstuhlu, poobzeráme sa po okolí a pokračujeme smerom cez Waxriegelsteig.

Prebrodili sme sa snehovým polom v žľabe a ďalej už pokračuje zostup po slnkom zaliatych skalách, so skalnými stenami Predigtstuhlu za chrbtom.

Nebol by som to ja, keby som nehľadal možnosti ako si cestu skrátiť. Netrvalo dlho a ocitli sme sa uviaznutí v kosodrevine... nevadí, s trochou ťažkostí sme sa z nej vyslobodili a podarilo sa nám napojiť na chodník.

K chate to už nemôže byť ďaleko, ale cez stromy ju nikde v diaľke nevidíme. Po ďalšom zostupe sa pred nami objaví obrovská skala s rebríkom – Entenhügel (1 415 m. n. m). Zisťujem, že chata už je priamo pod ňou, a tak prebiehame rýchlo lesíkom.

Na chate Waxriegelhaus je celkom rušno. Vyzerá, že nie sme jediní, kto si prišiel užiť krásne počasie do hôr.

Zostup od chaty už je nenáročný po širokej pohodlnej ceste. Prichádzame k parkovisku, ktoré je na naše prekvapenie riadne plné (ráno sme tu boli asi len tri autá).

Pri informačnej tabuli si rekapitulujeme našu cestu a zážitky.

Do auta nasadáme s dobrým pocitom z výletu, konečne sa počasie zlepšilo a mohli sme vybehnúť na poriadnu túru. Už sa tešíme na naše ďalšie horské dobrodružstvá, ktoré nás tento rok čakajú.