Großer Donnerkogel: ikonický rebrík, neskutočné výhľady a návaly turistov, aké v Alpách nepoznáme

Oblasť Gosau v rakúskych Alpách a vrchol Großer Donnerkogel s jeho známym vzdušným rebríkom patria medzi jedny z najfotografovanejších a najnavštevovanejších miest rakúskych Álp. Niet divu — výhľady na Dachstein, jazero Gosausee a ferratová pasáž, ktorá visí medzi nebom a skalou, pôsobia lákavo. No za popularitu sa tu platí vlastným časom — ferrata Intersport (C/D) síce nepatrí medzi najťažšie, ale čakacie doby pod rebríkom môžu riadne preveriť trpezlivosť. Napriek tomu si deň bez rukavíc, s nočným štartom z Bratislavy a náhodným darom od českej ferratistky, vyslúžil miesto medzi nezabudnuteľnými výletmi. A pre tých, čo ešte nemali dosť, je tu bonusová Laserer alpin ferrata rovno nad jazerom. Stačí si len postrážiť kľúče od auta...

Lokalita: Großer Donnerkogel

Pohorie: Dachstein

Oblasť: Rakúsko, Horné Rakúsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 385 km (4:20 hod)

Parkovanie: pri Vorderer Gosausee (súradnice), spoplatnené sumou 10 €/deň

Obdobie: jún 2025

 

Trasa: parkovisko – jazero Vorderer Gosausee – chata Gablonzer Hütte – via ferrata Intersport – Großer Donnerkogel – Gablonzer Hütte – jazero Vorderer Gosausee – via ferrata Laserer alpin - parkovisko

Vzdialenosť: 12,20 km (+ via ferrata Laserer alpin)

Prevýšenie: 1 100 m.

Najvyšší bod: 2 050 m. n. m. 

Náročnosť: náročná

Čas: 9,0 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Po niekoľkých nevydarených pokusoch zdolať ferratu Intersport (C/D) sa to dnes konečne podarilo, smerujeme do Gosau! Minulý rok sme sa niekoľkokrát chystali na ikonický rebrík Donnerkogelu, avšak zakaždým sme museli zmeniť plány kvôli nepriaznivej predpovedi počasia. Na dnes predpoveď hlási slnečné počasie a tak máme konečne všetky predpoklady vrchol touto známou ferratou zdolať.

Vyzerá to tak, že tento výlet bude len o pár hodinách spánku. Budík sme nastavili už na 1:00 ráno, rýchlo pobalili veci, ktoré by sme mohli potrebovať a krátko po 2:00 ráno vyrážame z Bratislavy. Na to, že cestujeme uprostred noci, cesty nie sú úplne prázdne, vidieť, že sa pomaly začína letná dovolenková sezóna.

Parkovacie miesto si nájdeme až tesne pri jazere Vorderer Gosausee. Trochu nás prekvapilo, že už krátko po 6:00 tu parkovalo pomerne veľa áut. Zaplatiť parkovné (10 €/deň), ešte návšteva toaliet a môžeme vyraziť.

Zatiaľ sme len intuitívne zamierili k lanovke, ktorou sa dá vyviezť k chate Gablonzer Hütte, neďaleko ktorej sa začína via ferrata. Lanovka premáva od 8:15 hod a keďže ide o jednu z veľmi obľúbených ferrat chceme sa pokúsiť vyjsť hore ešte pred prvou lanovkou, aby sme na via ferrate stretli čo najmenej spolulezcov.

Popri lanovke prejdeme k jazeru Vorderer Gosausee, prvé ranné lúče vytvárajú naozaj jedinečnú atmosféru. V pozadí sa týči masív Dachsteinu aj s ľadovcom a zároveň sa odráža na hladine jazera.

Pri jazere sme našli smerovník, ktorý nám ukazuje, ktorým smerom pokračovať ku chate. Keďže si to ideme vyšliapať bez lanovky čaká nás už hneď v úvode viac ako 500 výškových metrov.

Vchádzame do lesíka a stúpame horským chodníkom stále vyššie.

Na niektorých miestach prechádzame cez ohrady pre kravy, ktoré sú na alpských turistikách už pravidelnou súčasťou. 

Miernymi serpentínami prekonávame výškové metre a v diaľke vidíme náš dnešný cieľ, dokonca sa nám blysne v svetle aj dlhý ikonický rebrík vedúci zo skaly na skalu.

Tesne pred chatou, kde končí lanovka vchádzame do ďalšej z ohrád, kde sa všade okolo nachádza veľké množstvo kráv. Zbytočne sa nezastavujeme a pokračujeme rovno k ferrate.

Otvárajú sa nám výhľady na skalné steny vrcholu Großer Donnerkogel (2 050 m. n. m.).

Obďaleč vidíme jednu z vrchných staníc lanovky, ktorá zdá sa ešte nepremáva.

Zjavne nie sme jediní, kto si naplánoval vyraziť na Großer Donnerkogel v skorých ranných hodinách. Na stenách vidíme prvých lezcov aj pomerne veľa turistov smerujúcich na vrchol po turistickej značke.

To že, prichádzame k začiatku ferraty značí veľká tabuľa na železnej konštrukcii (topo).

Pod ferratou zložíme ruksaky a vyberieme ferratovú výbavu. Celú cestu som dúfala, že niekde v ruksaku sa nachádzajú aj moje ferratové rukavice, ktoré som pri balení nemohla nájsť. Dúfala som však zbytočne, nenašla som ich pripnuté na žiadnej časti ruksaku ani výbavy. Vyzerá to tak, že sú beznádejne stratené pravdepodobne niekde pod Kleiner Buchsteinom, ktorý sme vyliezli v predchádzajúcom týždni.

Čakajú ma teda 3 hodiny lezenia a ja sa spolieham na to, že mi ferrata kompletne nerozoberie ruky.

Už keď začíname liezť je na ferrate pomerne teplo. Zaistená cesta vedie po skale, na ktorú sa aj v ranných hodinách opierajú slnečné lúče. Ferrata je dobre odistená mnohými pomocnými kramľami. Zo začiatku neprekvapia žiadne extrémne náročné úseky, lezenie po skale z času na čas prestrieda traverz trávnatým alebo skôr zablateným úsekom.

Je zvláštne ako úplne inak pôsobí prostredie z ferraty. Keď sme pri jazere hľadeli na obrovské skalnaté štíty vyzerali tak majestátne, vysoké a prudké. Tu z ferraty je pohľad smerom dole pohľadom na alpské lúky a zeleň všade navôkol.

Pri lezení pravidelne kontrolujem svoje dlane, zatiaľ sú bez hlbších odrenín, ale kĺzanie po oceľovom lane ma stále viac štípe. Za každou zákrutou netrpezlivo očakávame ikonický rebrík, zatiaľ sme stretli len pár ďalších ferratistov z rôznych krajín. Trasa vedie cez dva malé kovové rebríky a v jednom úseku dokonca výrazne klesá smerom dole a strácame nastúpané metre.

Prichádzame na druhú stranu kopca, kde sú zrazu strmšie zrázy a pohľad na alpskú lúku nahradí výhľad na masívnu stenu Donnerkogelu. Vidíme rebrík, už to nie je ďaleko.

Napriek skorému štartu sme sa však zasekli pod rebríkom v kolóne turistov. Zdá sa, že svetová známosť tohto miesta so sebou nesie svoju daň, na rakúske pomery je tu extrémne veľa ľudí. 

„Cítim sa ako na výstupe na Everest počas okna dobrého počasia“ poznamenala som a dali sme sa do reči so skupinkou českých ferratistov. Od jednej milej spolulezkyne som nakoniec nafasovala aj ferratové rukavice, ktoré niesla v ruksaku, ale vraj jej veľmi nesadli a môžem si ich nechať. Ani neviem ako a prišla som k novým rukaviciam priamo počas výletu. Jedno veľké ďakujem.

Konečne prichádzame na rad. Stúpanie rebríkom je náročné najmä pri preisťovaní, keď sa celý trasie pod krokmi ostatných spolulezcov.

Po dlhom už až nudnom lezení k rebríku, tá zábavná časť začína konečne tu. Hneď za rebríkom je náročnejšia stena, po ktorej pokračuje hrebeňové lezenie až na vrchol Großer Donnerkorgel.

Po niečo vyše troch hodinách lezenia (aj čakania) prichádzame na vrchol. Zdá sa, že nie len ferrata, ale aj samotný vrchol je pomerne obľúbený a na rakúske pomery tu opäť vidíme množstvo aj peších turistov.

Nachádzame si svoje miesto v tráve a doprajeme si trochu oddychu. Sú tu úžasne výhľady na okolie.

V pozadí máme centrálny masív Dachsteinu, ale aj zaujímavý vrchol Große Bischofsmütze (2 458 m. n. m.).

Pod nami sa rozprestiera jazero Vorderer Gosausee.

Naproti zas masív susedného pohorie Tennengebirge a dedinky v údolí.

V pozadí vidíme ďalšie ľadovcové vrcholy, odhadujeme, že by to mohli byť masívy Ankogel (3 252 m. n. m.) a Hochalmspitze (3 360 m. n. m.) vo Vysokých Tauroch.

Po pomerne dlhej pauze sa vydávame zas na cestu smerom nadol.

Blížia sa dve hodiny a vidíme záverečný hrebeň ferraty za rebríkom, ktorý je plný zástupov lezcov. Vyzerá to tak, že ranné čakanie pri rebríku bolo nič oproti náporu, ktorému čelí aktuálne. Našťastie, my už smerujeme dole.

Pri zostupe sa dávame do reči s okoloidúcim turistom z Česka, pozdieľame niektoré zážitky z hôr a pri chatách sa opäť rozlúčime. My pokračujeme ďalej až k jazeru.

Po zostupe sme si spravili krátku medzizastávku na parkovisku a vraciame sa k jazeru.

Gosau je naozaj krásne, a je zjavne preto aj pomerne navštevované. Či už človek vyhľadáva ferraty, turistiku alebo len jednoduchú prechádzku, každý si tu vie nájsť to svoje.

Schádzame k brehu a dávame si do vody chladiť plechovky radlera, ktoré sa varili cez deň v aute na parkovisku.

Kým sa voda stará o správnu teplotu, vychutnávame si atmosféru a výhľady na skalné masívy.

Po pár minútach je radler pripravený na správnu teplotu, a niekto z nás aj na ďalšie dobrodružstvá, lebo nestačilo.

Presúvame sa teda ďalej popri jazere smerom k ďalšej ferrate, Laserer alpin (C), ktorú sa Danko rozhodol ešte dnes vyliezť.

Ferrata začína na skale tesne nad hladinou vody.

Následne sa rebríkom popri ceste prechádza na vrchnú skalu. Tu je pomerne dlhá pasáž najprv stúpania a potom klesania.

V závere ikonický prelez ponad cestu medzi dvoma skalami.

Hoci sa tu nachádza ešte jedna ferratová oblasť (Schmied Klettersteige) túto navštívime možno inokedy, na dnes stačilo.

Prechádzame popri jazere a smerujeme naspäť k parkovisku.

Pri aute zisťujeme že máme problém, chýbajú nám kľúče od auta.

Prehľadávame ruksak, avšak po kľúčoch ani stopy, na obvyklom mieste nie sú. V hlave si prehrávame všetky možnosti, kde mohli vypadnúť.

Skúšame druhý pokus, tentokrát veľmi dôkladne a vyberáme jednu vec z ruksaka za druhou. Keď už je ruksak takmer úplne vyložený na zemi a kľúčov stále nikde začíname si uvedomovať, že máme celkom veľký problém. Čo ak čľupli do vody počas preliezania ferraty nad jazerom!?

Prehŕňam sa ďalej, v ruksaku ostávali posledné veci… a našťastie boli tam, zapadnuté úplne naspodu. Veru sme si vydýchli.

Situácia zažehnaná a my sa po dni plnom dobrodružstiev vydávame na vyčerpávajúcu cestu autom zase späť domov.

Záverom možno zhrnúť, že to bol skvelý deň na horách a pri jazere v krásnom prostredí, avšak treba počítať s väčšou návštevnosťou oblasti. Ak teda človek vyhľadáva samotu v horách, jeho voľba by mala byť iná.