Heukuppe: krásnou, avšak divokou cestou bez davov cez steny Gamsecku

Na najvyšší vrch pohoria Rax – Heukuppe – vedie mnoho ciest. Väčšina turistov si vyberá tie pohodlnejšie – z juhu či juhovýchodu, najčastejšie z parkoviska Preiner Gscheid. Tá najkrajšia a zároveň poriadne divoká cesta však vedie zo západu, cez steny Gamsecku. Trasa ti ukáže úplne inú tvár Raxu – bez davov turistov, s tichom, ktoré prerušuje len štrk pod nohami, a s jasným dôkazom, že aj kopec s trávnatým vrcholom môže ponúknuť adrenalín. Lezenie po skalnej stene, exponované pasáže, suť, nepríjemné zosuvy a nejasná línia výstupu – to všetko čaká na tejto menej známej trase. A odmena? Výhľady, ktoré si naozaj musíš zaslúžiť. Gamseck ťa prevedie surovou a divokou stranou Raxu – takou, akú chce zažiť každý, kto nehľadá len rýchly výstup, ale naozajstné dobrodzužstvo v horách. 

 

Lokalita: Heukuppe

Pohorie: Rax-Schneeberg Gruppe

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 190 km (2:10 hod) alebo mimo diaľníc 162 km (3:00 hod)

Parkovanie: za dedinou Altenberg an der Rax v časti Nasskamm zadarmo, resp. dobrovoľný príspevok (súradnice)

Obdobie: júl 2025

 

Trasa: parkovisko v Nasskamm – Kleine Nass – Gupfsattel – Wildes Gamseck - Gamseck – Heukuppe – Gamsecksteig – Gupfsattel – Kleine Nass - parkovisko Nasskam

Vzdialenosť: 13,30 km

Celkové prevýšenie: cca 1 050 m.

Najvyšší bod: 2 007 m. n. m. 

Náročnosť: veľmi náročná (lezecký úsek UIAA II)

Čas: 7,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Vitaj, som rada, že si sem zavítal. Sprav si pohodlie, tiež som si ho spravila. Hľadala som príjemné prostredie, kde ti porozprávať viac o túre v rakúskych Alpách na vrchol Gamseck (1 857 m. n. m.) a potom Heukuppe (2 007 m. n. m.) a cestu späť. Aj som ho našla, sedím práve na Zelenej streche v Nivách v Bratislave v objatí zelených kríkov a s príjemnou upokojujúcou melódiou, ktorá vychádza niekde zo stien. Nech je to pohodlné zobrala som si so sebou aj turistický podsedák, a keďže je dnes krásny slnečný deň aj šiltovku a slnečné okuliare – presne tie, čo mám aj tu na fotkách v článočku.

Pustime sa, ale rovno do toho prečo sme tu. Dôležité základné údaje máš zhrnuté vyššie, no poďme si výstup na Heukuppe cez Gamseck prejsť detailnejšie.

Máme pred sebou slnečnú sobotu a smerujeme opäť do pohoria Rax v rakúskych Alpách. Tentokrát máme o zážitok viac už aj počas cesty, keďže auto, na ktorom máme zakúpenú celoročnú rakúsku diaľničnú známku je v servise, vybrali sme sa do Álp trasou mimo diaľnic druhým autom. Trasa je cca o 50 minút dlhšia a samozrejme o niečo viac vyčerpávajúcejšia (zmeny rýchlosti, križovatky, zver prebehujúca v tme cez cestu), ale bez obáv asfaltové cesty majú v Rakúsku vo veľmi dobrom stave, v porovnaní s tými našimi tankodrómamije to 100 a 1.

Na parkovisko prichádzame po štrkovej ceste a máme šťastie. Parkovisko Nasskamm má pomerne malú kapacitu, čo sa týka miesta na parkovanie, avšak v sobotu ráno o 7:00 uprostred leta tu okrem nás je len jedno ďalšie auto, ktoré odchádza ešte počas toho ako si balíme ruksaky. Ide o bezplatné parkovisko, resp. pri parkovisku je pokladnička na dobrovoľný príspevok.

Sprevádzaní červenou značkou vyrazíme hlbšie do lesa. Krátky úsek vedie po horskej ceste a neskôr sa odpája strmšie do lesa. Mnohými serpentínami sa dostávame stále vyššie a očakávame, kedy sa nám objavia skalné steny pohoria Rax.

Prechádzame popri prameni Höflerquelle.

Niektoré časti lesa sú tu už vymierajúce stromy sú suché a všade sú popadané konáre.

Pomedzi stromy zatiaľ presvitajú len slnečné lúče a ďalšie stromy. Je to opäť krásny pohľad. Každá turistika, jej prvé desiatky metrov, ktoré vedú lesom a lúkami s prvými slnečnými lúčmi, to sú tie najkrajšie znaky leta.

Naša cestička opäť križuje horskú cestu a dovedie nás až k miestu, ktoré sa volá Kleine Nass (1 209 m. n. m.). Tu sa nám už stromy mierne rozostúpili a vidíme okolie aj vedľajšie pohorie Mürzstegské Alpy. V ceste pokračujeme ďalej stále sprevádzaní červenou turistickou značkou a s Mürzstegskými Alpami za chrbtom. Stále čakáme, kým sa pred nami objaví skalná stena Gamsecku (1 857 m. n. m.), ktorú vidíme zatiaľ len kdesi v diaľke.

Ešte skôr ako sa k nej dostaneme čaká nás stúpanie lesom krížom cez lesný potôčik aj popri chate. Táto je ale súkromná, preto sa tu dlho nezdržiavame a pokračujeme stále vyššie.

Ešte si doprajem cez rameno jeden pohľad na ňu s predstavou, aké by to bolo budiť sa a zaspávať z času na čas, na takto krásnom mieste v divokej prírode. Pokračujeme ďalej, už len pár serpentíniek a sme na Gupfsattel pri dôležitom rázcestníku.

Pred nami sa ťahá skalná stena náhornej planiny, na ktorú si to ideme vyliezť po trase Wildes Gamseck, ale ešte pred tým sa občerstvíme v  tráve pokrytej rosou a natrieme sa opaľovacím krémom.

Napriek tomu, že Wildes Gamseck nie je na smerovníku značeným chodníkom ide o zrejmý vyšľapaný chodníček po ľavej strane od rázcesníka – značená cesta viac vpravo je ferratou obťažnosti A s názvom Gamsecksteig (alebo aj Zahmes Gamseck).

Vyšľapaný chodník vedie okolo viacerých skalných útvarov s krásnymi výhľadmi na okolie. Zatiaľ nejde o technicky náročný terén ten sa začína až pri skalnej stene. 

Na jednom mieste je celkom čerstvá stopa po značnom zosuve pôdy. Pôsobí to tu naozaj veľmi nestabilne. Neskôr, keď sa budeme vracať a prechádzať o 150 výškových metrov nižšie budeme vidieť, čo všetko zosúvajúca sa pôda brala so sebou.

Prichádzame priamo pod stenu. Je čas nasadiť prilbu a  vyraziť na skalnú stenu (topo).

Zbytočne sa snažíme tipnúť si kadiaľ bude trasa viesť na kolmej stene sa nečrtá nič ako priechodná trasa ani pri konfrontácii s mapou. „Dobrá správa je, že to nevyzerá byť dlhé“ hovorím so zapnutou mapou v telefóne. Danko na mňa pozrie a pokrúti hlavou „Nebude to krátky úsek, pôjdeme vertikálne, mapa to skresľuje.“ Čakajú nás desiatky metrov stúpania po skale.

Tento úsek je už značený, sprevádzajú nás červené puntíky a zvislé/horizontálne čiary ukazujúce smer, kadiaľ pokračovať. Perfektne naznačujú cestu ako pokračovať.

Lezecký úsek je kvalifikovaný stupňom náročnosti II UIAA. V úvode prevládajú technicky jednoduchšie úseky tie náročnejšie sa nám zdá, že sú až v druhej polovici výstupu.

Prichádzajú aj viaceré miesta s exponovanými úsekmi.

Prechádzame po skalných policiach a za chrbtom máme zubaté skaly.

Tesne pod vrcholom zazrieme malý drevený kríž, „už sme blízko“. Posledných pár metrov a sme pri ňom. Zničené drevo je zviazané zeleným lanom, aby ako-tak držalo po hromade.

O kúsok vyššie je ďalší kríž, ten je už v lepšom stave, zložíme sa pri ňom a doprajeme si zaslúženú prestávku. „Dani, dajme si obed tu a vychutnajme si ešte super čas, veď sme si výstup sem naozaj zaslúžili“.

A spravili sme dobre, vyššie na Heukuppe bolo mnoho ďalších turistov, tu sme mali ticho, aj pokoj kým som si nevšimla ako sa mi do sieťkového vrecka na batohu dostal pavúk, nebudem prikrášľovať bol fakt nechutný a pomerne veľký. Chvíľu trvalo kým pochopil, že má odísť.

V diaľke vidíme masív Windbergu (1 903 m. n. m.) v susedných Mürzstegských Alpách a ešte o kus ďalej sklané kopce pohoria Hochschwab. S trochou snahy a za dobrej viditeľnosti vidno až na niektoré vrcholy vo vzdialenom pohorí Totes Gebirge.

Z opačných strán zas vidíme horské chaty v Raxoch – Habsburghaus a chatu horskej služby, ktorá slúži len ako núdzový prístrešok.

Je čas pokračovať skutočným vrcholom dnešného dňa síce zostáva Gamseck, ale tým najvyšším bodom bude Heukuppe (2 007 m. n. m.) aj s monumentálnym pamätníkom na vrchole. Čaká nás snáď nekonečné stúpanie opäť smerom hore, tentokrát ale po zatrávnenej náhornej plošine.

Prechádzame cez húštia kosodreviny a popri bahennom pliesku.

Doteraz sme stretli len pár ľudí, no na chodníku k Heukuppe stretávame stále viac turistov z rôznych krajín.

Keď sme boli naposledy na tomto mieste (v marci 2025) výrazne fúkalo, dnes takýto problém nemáme. Na vrchole sa však dlho nezdržiavame a pokračujeme takmer plynulo zas smerom nadol.

Spiatočná cesta vedie najprv naspäť po hrebeni a potom sa odpája na ferratu Gamsecksteig. Nejde však o ferratu v pravom slova zmysle a istené sú len niektoré úseky, zvyšok cesty vedie niekedy viac inokedy menej exponovanými úsekmi, či skalnými sutoviskami. Kvôli padajúcim skalám rozhodne odporúčame zobrať so sebou minimálne prilbu a ani ferratové rukavice neoľutujete.

Cesta vyzerá malebne, zaliata slnkom s výhladmi na skalné steny mnohých tvarov.

Jeden úsek je okrem oceľového lana zabezpečený aj dvoma na seba nadväzujúcimi rebríkmi.

Prekonávame obrovské suťoviská, na ktoré sme si už vo vápencových častiach Álp zvykli.

Ako schádzame stále nižšie, zrazu sa v pomerne strmom svahu pred nami objaví hromada popadaných stromov a zosunutej pôdy, čo by nemusel byť náš problém, ibaže by nebola priamo na turistickom chodníku, ktorý sa pod ňou stratil. S určitosťou neviem povedať, čo bolo náročnejšie, či preliezanie stromov a koreňov po nestabilnej zosunutej pôde alebo lezecký úsek hore pod Gamseckom. Akokoľvek, nejako sa nám nakoniec podarilo preplaziť sa a opäť sa napojiť na turistický chodník.

Ešte krátky úsek naprieč suťoviskom a sme opäť pri rázcestníku na Gupfsattel. Odtiaľto je to síce ešte hodinka a pol schádzania k parkovisku, ale keďže ide o rovnakú trasu ako sme išli smerom hore, nemá nás snáď čo prekvapiť.