Großer Buchstein: keď namiesto vrcholu nájdeš rozľahlý kráter a na jeho okrajoch vrcholov hneď niekoľko

Na prvý pohľad to vyzerá, že Großer Buchstein ponúka len takú klasickú alpskú kombináciu – pot, prevýšenie a panorámy. No jeho samotný vrchol ťa zaskočí. Namiesto jediného vrcholu ťa čaká rozľahlá skalná plošina pripomínajúca kráter, na ktorej okrajoch sa dvíha vrcholov hneď niekoľko, no a ten pravý, s vrcholovým krížom, si budeš musieť pohľadať.

Lokalita: Großer Buchstein

Pohorie: Ennstalské Alpy

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 270 km (3:20 hod)

Parkovanie: na parkovisku na ulici Gesäusestraße (súradnice), spoplatnené 6 EUR/deň

Obdobie: august 2025

 

Trasa: parkovisko – Buchsteinhaus – ferrata Südwandband – Großer Buchstein – Buchsteinhaus - parkovisko

Vzdialenosť: 21,20 km

Celkové prevýšenie: 2 277 m.

Najvyšší bod: 2 224 m. n. m. 

Náročnosť: náročná

Čas: 10,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Tento víkend sme nastavili budík ešte o čosi skôr ako štandardne. Ráno o 2:00 vstávame a balíme všetko nevyhnutné na jednodňový výlet do rakúskych Álp. Keďže predpoveď počasia opäť nepraje a vyzerá to len na jednodňové okno bez prehánok, rozhodli sme sa, že nebudeme zbytočne brať celú výbavu na kempovanie a otočíme to (zase raz) bez prespávania za jeden deň. 

Na parkovisko prichádzame približne po 3,5 hod cesty z Bratislavy s vychádzajúcim slnkom. Zaparkujeme auto, zaplatíme parkovné (6 EUR/deň) a vyrazíme s ruksakmi na chrbte na turistický chodník.

Robíme si krátku zastávku pri brehu rieky Enns, kde tečie ľadová voda. V skorých raných hodinách nás trasie od zimy a ani po prvých svižných krokoch sa nám nedarí zahriať, preto len čo sa nakrémujeme opaľovacím krémom vyberám bundu.

Červený turistický chodník vedie mostom ponad rieku Enns, podľa ktorej je pomenovaná aj táto časť hôr – Ennstalské Alpy.

Prvé ranné slnečné lúče predierajúce sa pomedzi hory vytvárajú neopísateľnú atmosféru, na ktorú sa nemôžeme vynadívať.

Hneď za mostom sa nachádza železničná trať a vlaková stanica so zastávkou Johnsbach im Nationalpark. Možno by stálo za to niekedy sa na tieto miesta vybrať vlakom.

Popri železničnej stanici pokračujeme ďalej do lesa zatiaľ bez výraznejšieho stúpania. Pred nami sa nachádza križovatka a dve možnosti kadiaľ pokračovať: buď strmším chodníkom po modrej značke alebo po červenej značke, ktorá je z časti cyklochodníkom, čo svedčí pohodlnejšej, avšak dlhšej ceste.

Na cestu hore si vyberáme modrú a čaká nás prvé stúpanie. Predierame sa cez vysokú trávu, chodník zjavne nie je navštevovaný veľkým počtom turistov a na nohách cítime rannú rosu. Už po krátkej chvíli sa nám otvorí výhľad na Großer Buchstein.

Serpentínkami kráčame stále vyššie, keď nás začne obťažovať nalietavajúci nepríjemný hmyz. Je stále dotieravejší, čo by nebol až taký problém, keby neštípal. Oháňam sa palicami, ale je rýchlejší a ide si za svojím, ak ho odoženiem z ruky okamžite sa vráti a zacítim uštipnutie na stehne. Nepomáha ani zaháňanie sa šiltovkou, len ho to viac dráždi. Prenasleduje ma ako kráčam, skúsim pobehnúť a na chvíľu mám pocit, že som sa ho zbavila, ale znova mi sadá na nohu. Tu mi už nie je všetko jedno, už sa ani ale nesnažím utiecť lebo viem, že je to zbytočné. Z neznesiteľného zúfalstva sa len ďalej oháňam turistickými paličkami a kričím. Uznávam, nie je to to najrozumnejšie a rozhodne som prekročila všetky svoje vnútorné hranice, ktoré sa snažím neprekračovať, aby som nerušila ticho a pokoj, ktorý je v prírode, ale zúfalé situácie, vynucujú zúfalé činy.

Samozrejme netrvá to večne, buď ten hmyz odletel alebo sa mi ho podarilo pristúpiť (málo pravdepodobné). Dávam si pár sekúnd možno aj minút na upokojenie a na Dankovu otázku, či som v poriadku, neodpovedám. Tadiaľto sa rozhodne nebudeme vracať naspäť a dole pôjdeme radšej po červenej. Územie agresívneho hmyzu nechávame za sebou a pokračujeme ďalej.

Buchstein máme zase o niečo bližšie a užívame si výhľady naň. Na vrchol to vyzerá ešte poriadne ďaleko.

Modrá turistická trasa končí napojením na červenú. Z červenej trasy kráča prvý turista, ktorého dnes stretávame, na turistickom chodníku sme boli doteraz sami. 

Ďalej pokračujeme  stúpaním lesom a občas narazíme na pomerne výraznú úpravu turistického chodníka v podobe drevených schodov.

Turistický chodník niekoľkokrát pretína horskú cestu, ktorou sa pravdepodobne zásobuje chata pod Buchsteinom. Horská cesta končí pri nákladnej lanovke, okolo ktorej prechádza aj náš turistický chodník. Podľa mapy, ktorú som si študovala pred výletom nás čaká prudké stúpanie a presne desať serpentín (resp. 2 x 10, keďže v každom smere). Cestou hore si ich počítam. Sú menej prudké ako sme čakali.

 

Les pomaly ustupuje a mení sa na alpskú lúku. V diaľke opäť sledujeme očarujúci vrchol Admonter Reichenstein (2 251 m. n. m.), ktorý má naozaj príznačný tvar a láka nás vyliezť naň, a to doslova, vedie tam totiž trasa obťažnosti II UIAA.

Po 2,5 hodinách cesty sme konečne pri Buchsteinhause. Krátko sa občerstvíme a užívame si výhľady na hory. Pred nami sa týči hlavný hrebeň Ennstalských Álp aj s ich najvyšším vrcholom Hochtor (2 369 m. n. m.), cez ktorý vedie zaujímavá trasa Grosse Gesäuse Überschreitung, rovnako lezeckej obťažnosti II až do III UIAA.

Turistický chodník prechádza rovno cez terasu chaty Buchsteinhaus. Chatu nechávame za chrbtom a pokračujeme stále strmším stúpaním.

Pred nami sa opäť objavuje Buchstein. Tentokrát už vyzerá o niečo bližšie, sme už poriadne vysoko a údolie je hlboko pod nami.

Trávnaté lúky sa pomaly menia na kamennú suť. Na niektorých miestach zdá sa bol nedávno zosuv pôdy, ktorý chodník narušil, no naďalej je prechodným.

Nekonečné stúpanie k rázcestníku pomedzi kosodrevinu sa končí a čaká nás už len pár desiatok metrov k začiatku ferraty. Je čas obliecť si ferratovú výstroj, nasadiť helmu a nechať sa viesť oceľovým lanom k vrcholu.

Via ferrata Südwandband obťažnosti B (topo) je zväčša pohodlným prechodom po exponovaných skalných stenách. Pár miest je bez istenia oceľovým lanom, nejde však o dlhé a príliš exponované úseky, len je potrebné zvýšiť opatrnosť  pri prechode.

V druhej polovici ferraty je zaujímavý úsek, kde sa prechádza štrbinou v skalách a následne sa prudko klesá smerom dole a opäť vystupuje takmer kolmo hore.

Keďže je via ferrata obťažnosti B mnohí ju používajú aj pri zostupe smerom dole. V záverečných úsekoch sme sa vyhýbali pár turistom, ktorí ju schádzali. Žiadne veľké davy sme tu však nezažili.

Via ferrata končí pod hrebeňom, ktorý pokračuje na samotný vrchol. Čaká nás ešte krátky úsek k vrcholovému krížu. Najprv nás však zaskočilo, že vrcholový kríž nevidíme a nevedeli sme kam pokračovať, až keď sme podišli vyššie ukázal sa nám na ľavej strane za rázcestníkom nad ferratou.

Großer Buchstein má netradičný tvar a pohľadom zhora pripomína rozľahlý kráter. K vrcholovému krížu sa neponáhľame, zastavíme sa na zelenej tráve a doprajeme si chvíľu oddychu a výhľady na všetky smery.

Nie sme tu však sami, okrem skupinky turistov, ktorá sa (žiaľ) usadila vedľa nás, nám spoločnosť robí vetroň brázdiaci oblohu a tiež paraglajdista.

Pozorujeme ďalekohľadom okolie a užívame si slnečné lúče. Chvíľu nám trvalo, ale spoznali sme aj Kleiner Buchstein (1 990 m. n. m.), na ktorom sme boli v júni tohto roku (ak chceš vedieť o výstupe na menšieho bráška viac, tu je odkaz na júnový článok o Kleiner Buchsteine). Z tohto uhľa má úplne iný vzhľad, ako ostrá skalná ihla.

Vyšiel nám naozaj nádherný čas aj keď viditeľnosť do diaľky je slabšia a vzdialenejšie pohoria sú akoby pod závojom. Prevalím sa na bruško a možno je to aj 15 minút, čo si odpočívam. 

Danko si medzičasom vybehol aj na vedľajší z vrcholov Großer Buchsteinu (na mape nemá žiadne meno).

Onedlho budú 2 hodiny poobede, je najvyšší čas zastaviť sa pre vrcholovú fotku pri kríži a vydať sa na zostup.

Tesne pred nami ku krížu prišli ďalší turisti, chvíľu postávame bokom a čakáme, kým sa odstúpia, ale je to beznádejné. Príliš vzácne miesto na to, aby si našli nejaké o kúsok ďalej, ešteže to vie zachrániť trochu retušu. Vrcholový kríž je skrátka pre niektorých ideálne miesto kde piknikovať, neberúc ohľad na ostatných turistov.

Okrem ferraty a tzv. normalweg vedie na vrchol ešte turistická cesta horolezeckej obťažnosti II+ UIAA značená netradične modrými bodkami. Vyzerá veľmi lákavo, na tú sa ešte možno vrátime inokedy.

V pozadí trčí aj vrcholový kríž ďalšieho vedľajšieho vrcholu, St. Gallener Spitze (2 144 m. n. m.).

Prichádzame k rázcestníku odkiaľ pokračuje cesta prudko nadol.

Na zostupovej trase sú na dvoch miestach natiahnuté oceľové laná. Pôda a skaly pod nohami sa nám z času na čas pri kráčaní zosúvajú. Zostup je netradičný v tom, že po úvodnom klesaní, opäť stúpame a traverzom prichádzame k rázcestníku odkiaľ sme pred pár hodinami štartovali k začiatku ferraty.

Jednak stúpanie pri zostupe, ale aj celkovo stúpavo-klesavý charakter ferraty nám, nazbierali pekných pár stoviek výškových metrov. Celkový počet výškových metrov máme za dnešný deň vyše 2 200, a to napriek tomu, že Großer Buchstein ako najvyšší bod mal 2  224 m. n. m.

Počet turistov je poobede už o niečo vyšší ako sme stretali ráno, ale je prekvapivé, že uprostred letnej sezóny tu nestretávame veľké davy. Ennstalské Alpy sú súčasťou národného parku Gesäuse a rozhodne patria medzi jedny z najkrajších miest, ktoré sme navštívili. Takto si aj predstavujeme správnu alpskú túru: celodenný výstup v divokej alpskej prírode s minimom ľudí a výhľadmi, ktoré stoja za to.

V závere trasy sme zvolili namiesto rannej modrej trasy tú červenú, ktorá je citeľne dlhšia a nie som si úplne istá či len veľmi mierne ľahší terén stojí za tú dodatočnú vzdialenosť.

K autu prichádzame pred 18tou hodinou, zložíme veci do kufra, vyzdvihneme si radler, ktorý sa celý deň varil v aute a ideme sa schladiť do rieky Enns. Podľa informačnej tabule je povolený vstup do rieky na vyznačených miestach. Perfektné zakončenie celodennej túry. Ak sa necítite dostatočne svieži na niekoľkohodinové šoférovanie naspäť domov, v okolí sa nachádza viacero kempov. My sme pôvodne chceli zájsť do kempu Fostgarten, z ktorého sa dá rovno peši vyraziť aj na túru. Predpoveď počasia však nebola priaznivá a  už o pár sekúnd na to, čo sme nasadli do auta začalo pršať.

Buchstein bol rozhodne nezabudnuteľný výlet, minimálne pre Danka, ktorý si ho pamätal ešte dobrých pár dní. Hoci väčšinu turistík si berie dlhé nohavice, tentokrát spravil výnimku s krátkymi, a to bola tá chyba... nezabúdajte na opaľovací krém, aj na nohy!