Mangart: tie najlepšie výhľady v Slovinsku, ale chce to trochu šťastia na počasie

Mangart patrí medzi najikonickejšie vrcholy Julských Álp – majestátny kolos na hranici Slovinska a Talianska, ktorý láka nielen svojou výškou, ale predovšetkým dychberúcimi výhľadmi. My sme tu už raz stáli, no zahalení v hustej hmle sme z vrcholu videli len pár krokov pred seba. Tentokrát nám však počasie prialo a Mangart sa ukázal v plnej kráse. Cesta úzkou horskou cestou s tunelmi vytesanými do skál, dobrodružný výstup po ferrate a napokon panorámy, ktoré siahajú až k talianskym Dolomitom – to všetko robí z tohto vrcholu jedno z najkrajších miest, aké sme v Slovinsku navštívili.

Lokalita: Mangart

Pohorie: Julské Alpy

Oblasť: Slovinsko, Alpské Slovinsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 462 km (05:20)

Parkovanie: parkovisko pod Mangartom, spoplatnené mýtom 10 €, súradnice

Obdobie: august 2025

 

Trasa: Mangartské sedlo – via ferrata Slovenska pot – Mangart - via normale Monte Mangart – Mangartské sedlo

Vzdialenosť: 12,5 km (cesta tam a späť)

Prevýšenie: 775 m

Najvyšší bod: 2 679 m. n. m.

Náročnosť: mierne náročná (skúsenosti a prilba sú nevyhnutné; ferratový set odporúčaný)

Čas: 6,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

 

Posledným slovami, ktoré sme si zapísali v našom článku z výstupu na Mangart z júla 2024 bolo „nabudúce nám to snáď už vyjde aj s výhľadmi“ a skutočne, vyšlo nám to. Dnešný článok je aj o nádherných výhľadoch nielen na Triglavský národný park, ale aj omnoho, omnoho ďalej. 

Ráno, ešte pred 6:00 vyrážame z kempu s jasným cieľom a podľa predpovede aj počasím. Na Mangart resp. na Mangartské sedlo vedie snáď najvyššie položená horská cesta v Slovinsku. Na spodu horskej cesty sa nachádza závora, poplatok za vjazd/výjazd by mal byť 10 € a platí sa pri príchode. Keďže prichádzame v skorých ranných hodinách, pri závore sme nenašli nikoho, komu by sme poplatok uhradili, závora sa sama otvorí a po prejazde zavrie, dnes to máme grátis. Pokračujeme ďalej po horskej ceste, čakajú nás úzke úseky, do skál vytesané tunely bez akéhokoľvek osvetlenia a nádherné výhľady na krajinu zaliatu lúčmi vychádzajúceho slnka. Skorí ranný príchod má aj jednu ďalšiu výhodu, smerom hore nestretávame nikoho, komu by bolo potrebné sa na úzkej ceste vyhýbať, dole to už bude horšie.

Prekvapivé je, že vrchné parkovisko je už z veľkej časti plné napriek tomu, že prichádzame krátko po 6-tej hodine ráno. Dlho sa nezdržiavame, pobalíme ruksaky a vyberieme sa po asfaltovej ceste k nášmu dnešnému cieľu.

Záverečná časť cesty je kvôli zosuvu skál dlhodobo uzatvorená.

Po ľavej strane v diaľke vidíme chatu, ktorá sa volá Koča na Mangrtskem sedlu, schádzať k nej ale nebudeme, pokračujeme ďalej až na okraj masívu k hraniciam Slovinska a Talianska. Prechádzame popri informačných tabuliach a na hrane masívu obdivujeme taliansku stranu, ktorú postupne zalievajú slnečné lúče vychádzajúceho slnka.

V diaľke už vidíme mohutný masív Mangartu, tentokrát bez hustej hmly. Zároveň rozoznávame zreteľnú líniu trasy, ktorá náš čoskoro neminie.

Čaká nás ešte pár desiatok metrov skalnatým terénom ku križovatke, odkiaľ sa môže pokračovať ďalej, buď po talianskej ceste (mimo via ferraty s pár istenými úsekmi) alebo slovinskou cestou na via ferratu  Slovenska pot (obťažnosť B, topo).

Na križovatke odbočíme smerom doprava a keďže sme si ferratovy set navliekli už na skalách pred križovatkou, pripíname sa rovno k oceľovému lanu a pokračujeme ďalej vedený via ferratou stále vyššie.

Trasa sa začína zhurta, serpentínami po strmej skalnej stene.

Mnohé úseky via ferraty sú neistenými a na miestach, kde sa oceľové lano nachádza je potrebné prepínať karabíny po približne každých dvoch krokoch. Pozor treba dávať aj na padajúce kamene, keďže na niektorých miestach je zosunutá pôda a roztrieštené skaly sa spod nôh kotúľajú dole skalami.

Prichádzame k fotogenickému miestu, kde treba prejsť z jednej skalnej steny na druhú. Presne miesto, kde by človek čakal istenie, ktoré tu však nie je. Zatiaľ čo minule sme tu kráčali v úplnej hmle, tentokrát vidíme hĺbku pod nami úplne zreteľne.

 

Miestami sa nachádzajú aj oddychové plošiny, kde si možno vychutnať výhľad na vysokohorskú mangartskú cestu, či doplniť chýbajúce tekutiny. Napriek tomu, že nejde o náročnú via ferratu, istenie je veľmi náhodilé a môže byť vyčerpávajúca svojou dĺžkou.

Pomaly, ale isto sa blížime k vrcholu. Po ceste sme si povedali už viackrát, že sme takmer tam a až po niekoľkých omyloch sme v diaľke konečne zahliadli vrcholový kríž.

 

Po takmer 3 hodinách prichádzame na vrchol, síce posiaty ďalšími turistami, ale za to so skutočne nádhernými výhľadmi. Obaja máme stiahnutú aplikáciu PeakFinder, takže tentokrát máme jedinečnú možnosť okrem toho „vidieť vrcholy“ aj skutočne vedieť o aký vrchol ide. Za pekného počasia je Mangart naozaj vďačný výhľadový vrchol, z ktorého vyzerajú Julské Alpy ako na dlani.

V diaľke vidíme siluetu Triglavu (2 864 m. n. m.), na ktorý sme si vyšli predvčerom (bol to skutočne nesmierne namáhavý výstup, ak by si chcel vedieť viac tu je aj odkaz na článok z výstupu).

Okrem neho hľadíme aj na Jalovec (2 645 m. n. m.), na ktorý by sme sa určite chceli niekedy vybrať, tento rok to však pravdepodobne nebude.

Ďalej vidíme ferratovo zaujímavý vrchol Prisojnik (2 547 m. n. m.) a tiež druhý najvyšší vrchol Slovinska – Škrlaticu (2 740 m. n. m.).

Podľa aplikácie by sme mali mať možnosť vidieť aj taliansky vrchol Marmolada (3 343 m. n. m.), ale viditeľnosť nie je tak dobrá, aby sme naň videli voľným okom, za to na Jôf di Montasio (2 754 m. n. m.), ktorý je druhým najvyšším vrcholom Julských Álp (nachádza sa v talianskej časti), máme naozaj nádherný pohľad.

V diaľke ďalej vidíme aj Kanin (2 587 m. n. m) a Prestreljenik (2 499 m. n. m.), ktoré by sme v budúcnu tiež radi zdolali.

Zaujímavým vrcholom je aj Rombon (2 208 m. n. m.), ktorý sa nachádza nad dedinou Bovec a z kempov v tejto oblasti je naň vždy výhľad. Z tejto strany má však úplne iný výzor, ani by sme ho nespoznali.

 

Kdesi v diaľke môžeme tiež zahliadnuť Krn (2 244 m. n. m.). K tomuto vrcholu máme citovú viazanosť, ide o náš úplne prvý alpský výstup, ktorý je jednoducho nezabudnuteľný. Radi by sme si ho niekedy zopakovali. Toho času sme sem išli na peší výstup (dlhá serpentínová trasa), vedie sem však aj ferrata.

Posilníme sa jedlom, ktoré sme si vyniesli a zastavíme s sa ešte pri kríži. Pokúsime sa spraviť si na vrchole posiatom turistov vrcholovú fotku a pokračujeme pomaly smerom dole.

Zostupová cesta je miestami istená oceľovým lanom. Zostupuje sa strmým terénom a napriek tomu, že nejde o ferratu sú viaceré úseky pomerne exponované.

V diaľke vidíme jazerá di Fusine a skalný masív Dobratsch (2 166 m. n. m.), ktorý je už na území Rakúska.

Zostup bol rýchlejší ako sme čakali a keďže vďaka skorému štartu máme slnečný deň stále pred sebou Danko sa rozhodne vybehnúť respektíve najskôr zbehnúť a potom vyliezť cestu Via Ferrata Italiana al Mangart (topo).

Zostup k ferrate bol dlhším, akoby si človek pôvodne myslel. Orientačným bodom v diaľke je taliansky bivak. Netreba však schádzať úplne k nemu, trasa k ferrate vedie aj traverzom strmým terénom kúsok nad ním a príležitosť skrátiť si trasu príde vhod.

Začiatok ferraty je veľmi zaujímavý. Prelieza sa cez menšiu skalnú jaskyňu, prechádza obrovská skalná sieň a míňa hlboký skalný tunel. Záver ferraty je lezením po pomerne kolmej skalnej stene, avšak vďaka vhodným skalným stupom a kramliam nie je nijak obzvlášť náročným. Práve na túto stenu je výhľad zo sedla na slovinskej strane. 

Čakanie mi spríjemní príjemný rozhovor s jednou veľmi milou pani z Nemecka, ktorá tiež trávi s manželom dovolenku v Alpách. Precvičiť si cudzie jazyky nikdy nie je na škodu a zdieľať zážitky s ľuďmi s podobnými záujmami je vždy veľmi motivujúce.

Musím sa však sústrediť, aby som nezmeškala výstup via ferratou a zachytila ho aj objektívom fotoaparátu. Medzi skalami sa najprv objaví dvojica ferratistov, ktorí sa pomaly posúvajú po via ferrate a za nimi už svižným tempom napreduje Danko. Keďže ruksak je u mňa, via ferratu prechádza s neuveriteľnou ľahkosťou. Talianska via ferrata je konečne ferratou (v slovinských končinách), ktorá je dobre istená oceľovým lanom a výstup ňou je príjemným lezením.

Vraciame sa k parkovisku, kde to už naozaj žije (slovinská nátura sa nezaprie) a opatrne sa vydávame na cestu dole úzkou cestou, vyhýbajúc sa autám a motorkám v protismere.