Hohe Dock: naša prvá trojtisícovka v nádherných a divokých Vysokých Tauroch

Tentokrát máme namierené o niečo vyššie ako zvyčajne. Ak sa nám pri troche šťastia podarí preťať pomyselnú hranicu 3 000 metrov nad morom, bude to najvyšší vrchol, na ktorom sme zatiaľ stáli. Príbeh o tom, ako sme sa brodili chodníkom takmer po členky v bahne, stúpali alpskými lúkami s dravými vtákmi nad hlavou, prechádzali šmykľavým zo strany na stranu sa kývajúcim mostom ponad vodopády, blúdili v hmle  a nakoniec zdolávali strmé skalné steny až na vrchol Hohe Docku, priľahlého suseda Grossglockneru – najvyššieho vrcholu Rakúska.

Lokalita: Hohe Dock

Pohorie: Vysoké Taury 

Oblasť: Rakúsko, Salzburgsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 438 km (5:15 hod)

Parkovanie: pri mýtnici na Großglockner Hochalpenstraße (súradnice), spoplatnené sumou 10 €/deň

Obdobie: september 2025

 

Trasa: parkovisko – chata Schwarzenberghütte – Hohe dock – a naspäť

Vzdialenosť: 28 km

Celkové prevýšenie: cca 2 400 m.

Najvyšší bod: 3 348 m. n. m. 

Náročnosť: veľmi náročná

Čas: 14,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Z domu vyrážame večer, ešte deň pred výstupom. Počasie v uplynulé dni nebolo úplne ideálne a nočnú jazdu diaľnicou nám znepríjemňuje silný dážď, v tuneloch je vlhko a na aute sa zahmlievajú okná zvonku, šoférovanie v týchto podmienkach nie je úplne príjemná záležitosť.

Postupne však dážď ustúpil a my sme si vyhliadli jedno z posledných diaľničných odpočívadiel, na ktorom sme sa rozhodli prečkať do rána, veľa sme toho však nenaspali. 

Nad ránom ešte za tmy vyrážame k nášmu štartovaciemu bodu. Parkujeme na parkovisku pred mýtnou bránou na Hochalpenstraße, ktorá okrem iného, tvorí prístupový bod aj na najvyšší vrchol Rakúska – Großglockner (3 798 m. n. m.). My však smerujeme iným smerom, na jeho nižšieho suseda za ľadovcom, k vrcholu Hohe Dock (3 348 m. n. m.). 

Zdá sa, že budeme potrebovať o niečo viac šťastia ako sme predpokladali,  keďže situáciu skomplikovala snehová pokrývka. Je niečo po 6:00 ráno a napriek tomu, že slnko zatiaľ úplne nevyšlo, vidíme ako sa v diaľke týčia snehom pokryté vrcholky. Včera pršalo, no vo Vysokých Tauroch v nočných hodinách dážď vystriedal sneh.

Nesmelo vylezieme z auta. Klepúci sa zimou pobalíme ruksaky a vyrážame na turistický chodník. Niekoľko kilometrov kráčame pohodlne cyklochodníkom a zahrievame sa. Ako kráčame krv sa nám rozprúdila v žilách a začína nám byť o niečo teplejšie. V diaľke obdivujeme mohutné vysokohorské vrcholy pokryté snehom a ľadovcami.

Prejdeme ešte kúsok a konečne sa nám ukáže aj dnešný vrchol. Hohe Dock v plnej svojej majestátnosti s atypickým tvarom s dlhým hrebeňom vo vrchnej časti. Už z diaľky je nám jasné, že vrchol je pod snehom. Nedá sa nič robiť, už keď sme tu skúsime to, a pri najhoršom sa budeme musieť otočiť. Celkom nás mrzí, že sme si zobrali len nízku nástupovú obuv a vysoké topánky ostali doma, určite by sme ich ocenili.

Turistický chodník by mal ďalej pokračovať stúpaním popri hospodárskej usadlosti a potom vyššie cez lúky smerom ku chate Schwarzenberghütte. Prechádzame popri smerovníku, na chvíľu sa zastavíme pretože sa zdá, že smerovník ukazuje priamo na zabahnenú cestu ponad cyklochodník, keďže však nevidíme, že by chodník niekam pokračoval, ideme ďalej po cyklochodníku.

Keď opäť kontrolujeme mapu už je to pomerne ďaleko, čo sme minuli našu turistickú trasu, tak predsa odbočovala smerom doprava. Vrátime sa o pár desiatok metrov naspäť a pohľadom hľadáme turistický chodník. Nič čo by pripomínalo vyšľapanú cestu nevidíme. Na viacerých miestach preteká voda, akurát, že na mape by mal turistický chodník viesť popri potoku. Všetko nasvedčuje tomu, že turistický chodník včerajší dážď premenil na potok. Ideme teda nasledovať potok a cez mokrú trávu a zabahnené kaluže prichádzame k hospodárskej usadlosti.

Mokrá tráva je nič oproti tomu, čo nás čakalo v týchto miestach – robím všetko preto, aby som neskončila po členky v bahne, ale je nemožné prejsť týmto miestom a zostať čistá. Hovoríme si „tu dole po členky v bahne, tam hore po členky v snehu“.

Cesta sa nakoniec spája s chodníkom, z ktorého sme pôvodne odbočovali. Vrátiť sa teda na turistickú trasu nebola najlepšia voľba, smerom dole to už určite dáme radšej po ceste, namiesto turistického chodníku. Opäť máme možnosť vybrať si, ktorou cestou chceme pokračovať, či zabahneným turistickým chodníkom alebo pohodlnou cestou, po ktorej chodia zrejme autá miestnych.

Cesta robí o niečo väčšie oblúky, ale nejde o veľkú zachádzku v porovnaní s turistickým chodníkom, ktorý ju z času na čas pretína. Zhodneme sa, že ďalej budeme pokračovať po ceste tak vysoko ako to len pôjde. Obe trasy, aj cesta aj turistický chodník, prechádzajú na mnohých miestach cez oplotenie pre kravy.

Nepríjemný je prechod popri kravách, ktoré sa premávajú krížom-krážom cez cestu. Niekedy musíme prejsť len na pár krokov blízko od týchto stvorení. Cítime ich pohľad no zjavne sa cítia bezpečne v našej spoločnosti. Premeriavajú si nás a potom s nezáujmom sklonia hlavu a pokračujú v konzumovaní trávy alebo jej trávení, či vylučovaní. Celú cestu musíme dávať pozor, aby sme nestúpili do čerstvého lajna, ktorých je na ceste požehnane. Prichádza čas odbočiť z cesty a ďalej pokračovať turistických chodníkom.

Cestu nám niekoľkokrát skrížil horský potok, a keď sa človek rozhliadne v diaľke uvidí z okolitých kopcov vytekať hneď niekoľko vodopádov.

Sledujeme dolinu, z ktorej sme ešte pred chvíľou vyrážali, ako ju miestami zahaľuje hmla. Pozvoľna prichádza o niečo prudšie stúpanie a serpentínami pokračujeme stále vyššie.

Slnko vyšlo konečne dostatočne vysoko nad kopce a my sme vyšli z tieňa. Konečne sa trochu ohrejeme na slnečných lúčoch, sledujúc pritom Hohe Dock, na ktorý máme opäť výhľad v diaľke.

Našim pohľadom však neuniknú ani okolité zasnežené vrcholy.

Na tomto výlete sa nám obom (samozrejme neúmyselne) podarilo otestovať silu elektrického ohradníka, pobŕhlenie je síce nepríjemné nie je však tak silné akoby človek čakal.

Hohe Dock je stále bližšie a bližšie. My už vidíme prvý vodopád, okolo ktorého dnes budeme prechádzať, rozhodne však nie je posledný.

Čaká nás prudšie stúpanie. Na výber sú dve možnosti: po drevených schodoch primontovaných ku skale alebo serpentínovou cestou hneď vedľa.

V diaľke sa nám už ukazuje aj chata, ku ktorej máme namierené. Máme šťastie na týchto miestach zatiaľ nie je žiadna snehová pokrývka.

Často sa hovorí o tichu hôr, no tu si viac ako inde uvedomujem, že nič ako ticho hôr neexistuje. Aj v horách počuť rôzne zvuky, nie je to ticho, ale svišťanie vetra, padajúcich skál, tečúcich potokov. Pravdou však je, že všetky tieto zvuky aj tak prehlušujem vlastným dychom, zrýchleným tepom a myšlienkami, ktoré sa sústredia na cieľ, či už v podobe horskej chaty, vrcholu alebo len najbližšieho rázcestníka.

Párkrát však započujem nezvyčajné zahvízdanie, akoby niekto spoza nás zapískal, no keď sa otočíme nevidíme nikoho, kto by kráčal za nami. Až neskôr zistím, že nejde o pískanie turistu. „Dani, ja už viem, čo vydáva taký zvuk“ kývnem hlavou smerom k vrcholom „je obrovský a krásny“ aj keď je dravý vták veľmi veľmi vzdialený, vidieť aké sú široké jeho roztiahnuté krídla, keď prelieta popri skalách.

Ikonickým pre túto lokalitu je aj dlhý oceľový most vedúci ponad vodu. Prechod mostom je o niečo náročnejší ako by sa na prvý pohľad zdalo. Kýva sa a mierne nakláňa do strany. Neodporúčame prechádzať súčasne viacerým, ale radšej si počkať a prejsť si ho jednotlivo.

Ďalšie vodopády máme za sebou. Obzrieme sa ešte na hory za chrbtom a dávame sa na súvislý výšľap k chate, nech to máme už za sebou.

Po približne 3 hodinách prichádzame ku chate Schwarzenberghütte (cca 2 250 m. n. m.). Chata je o niečo menšia ako inde, vonku sa nachádzajú dva stoly, ktoré sú obsadené a vo vnútri chaty to vyzerá byť tiež maličké, na núdzové prípady však úplne dostatočné. Na chate sa nezastavujeme, vyjdeme o niečo vyššie, kde si spravíme krátku pauzu, doplníme tekutiny aj si niečo dobré zajeme pred výstupom ku skalnej stene Hohe Docku (3 348 m. n. m.).

Slnečné lúče rozpúšťajú snehovú pokrývku a výstup na vrchol sa zdá byť čoraz reálnejší. Podľa smerovníka je to na vrchol ešte viac ako 3 hodiny. Čaká nás približne 400 výškových metrov pod skalnú stenu a následne takmer 700 výškových metrov hrebeňom na vrchol.

Oblaky nám však čoskoro zastrú výhľady a prechod kamennou suťou je tak ozajstná orientačná výzva. Na niektorých miestach je náročné nasledovať červené turistické značky a len vďaka mobilnej aplikácii máme istotu, že stále ideme správnym smerom.

Traverzom prichádzame pod serpentíny, ktoré vedú na hranicu skalného masívu.

Na Hohe Dock vedie istená cesta obťažnosti B, ktorú dopĺňajú lezecké úseky obťažnosti 1- UIAA. Keďže podmienky nevyzerali priaznivo napriek nízkej obťažnosti via ferraty sme si pribalili aj via ferratové sety (a retiazkové mačky, českí kolegovia by povedali nesmeky). Pôvodne sme si chceli zobrať len prilbu a rukavice no kvôli klzkému snehu to neriskujeme a navlečieme si aj via ferratový set (nesmeky zostávajú schované v ruksaku a nesieme si ich suché až domov).

Je takmer pravý obed, až do tohto miesta sme mali výborný čas, ktorý viac menej sedel s tým na rázcestníkoch. Nasledujúcich 700 výškových metrov je ale nekonečných. Prudké stúpanie skalnou stenou nám výrazne spomalí tempo. Istené úseky striedajú úseky bez istenia. Hrebeň je v celej svojej dĺžke pomerne exponovaným, traverzov je minimálne množstvo a väčšina cesty vedie len kolmo hore.

Scenérie sú tu naozaj neskutočné, človek nevie kam sa má skôr pozerať. Postupne sa nám otvárajú aj výhľady na neďaleký ľadovec Nördliches Bockkarkees, resp. to čo z neho zostalo a ďalšie vrcholy pohoria Vysokých Táur.

Za celý deň sme stretli minimum turistov. Na hrebeni sa míňame s pánom, ktorý sa vybral na sólo výlet. Prehodili sme pár slov o výstupe, na vrchol nevyšiel, necítil sa bezpečne keďže niektoré miesta nie sú istené a ešte láskavo dodal, že už sa cíti vo veku, kedy sa musí rozhodovať, či vyjde na vrchol alebo si radšej dá koláčik s kávou dole na chate a dnes to vyhral koláčik s kávou, takže sa vracia bez vrcholu.

Poslední, koho stretneme na ceste hore je dvojica turistiek. Táto samota len pridáva na pocite divokosti a výnimočnosti Hohe Docku. Čas výstupu sa nám stále viac predlžuje, a ani zďaleka nie sme na záverečnom úseku hrebeňa. Je pol jednej a ešte stále pomaly smerujeme na vrchol. Pauzy na načerpanie síl sa nám predlžujú.

Až po pol druhej konečne zbadáme vrcholový kríž, je to však ešte obrovský kus cesty. Za ním trčí ďalší, o kúsok vyšší vrchol, Großer Bärenkopf (3 396 m. n. m.).

To, čo sa zospodu zdalo ako pohodlný prechod horizontálne po hrebeni je naďalej len stúpaním po skalách a lezením po skalných vežičkách, kde niektoré miesta vyzerajú hrozivo nestabilne.

Na vrchol prichádzame krátko po 15tej hodine, cesta na vrchol nám tak trvala 8,5 hodiny od parkoviska, čo vôbec nie je málo, no zvládli sme to.

Stojíme najvyššie ako sme kedy boli 3 348 m. n. m. s pohľadom upretým na najvyšší vrchol Rakúska – Großglockner (3 798 m. n. m.) a ľadovce, ktoré si kraľujú pod vrcholmi.

Vrcholový kríž je umiestnený na pomerne úzkom priestore, ktorý je takmer zo všetkých strán obkolesený strmými skalnými zrázmi a nestabilne vyzerajúcimi skalami. Máme však šťastie, že sme na vrchole sami a tak si ľahko nájdeme pohodlné miesto.

Obdivujeme ďalšie vrcholy nad 3 000 metrov. V diaľke vidíme (v strede) pyramídový vrchol Glödis (3 206 m. n. m.), ktorý máme tiež v budúcnosti v pláne.

Ďalej (v strede) vrchol Petzeck (3 283 m. n. m.).

V diaľke tiež skupinu lákavých kopcov (vľavo) zaľadnený Ankogel (3 249 m. n. m.), úplne v pozadí (v strede) rovnako zaľadnený Hochalmspitze (3 360 m. n. m.) a potom široký hrebeň (vpravo) Hocharnu (3 254 m.n.m.).

Smerom viac vľavo vidíme už nižšie vrcholy bez snehu, pohorie na hranici Nemecka a najvyšší vrchol Hochkönig (2 941 m. n. m.) v danej oblasti, na ktorý vedie zaujímavá a dlhá ferrata.

No a potom hneď na skok od nás špicatý Großes Weisbachhorn (3 564 m. n. m.).

Z vrcholu sa dá ďalej pokračovať už na spomínaný Großer Bärenkopf (3 396 m. n. m.) sem však vedie už len neistená cesta po hrebeni, najprv prudko dole a potom prudko hore. Na mape ju máme vyznačenú čiarkovane, ďalšiu trojtisícovku dnes už naozaj nedáme.

Čaká nás cesta dole a je jasné, že za svetla to nestihneme, plán je dostať do západu slnka aspoň po úroveň chaty Schwarzenberghütte (cca 2 250 m. n. m.), odtiaľ to už pôjde aj s čelovkami na hlave.

Cestou dole rovnako ako cestou hore cvakáme via ferratový set o oceľové lano. Za ideálnych podmienok bez snehu a vody stekajúcej po skalách by nebolo potrebné, a ak by sme si výstup zopakovali (v lepších podmienkach) asi by sme ho už nebrali, no teraz – cvakáme, pre istotu.

K chate prichádzame okolo pol siedmej, čo je hodina do západu slnka, skvelý čas. Tu nás už víta veľmi milá chatárka, avšak jej pohostinnosť musíme odmietnuť a bežíme smerom dole. 

Nakoniec sme sa za svetla dostali nižšie ako sme pôvodne mysleli, to je len dobre. 

Zostup je síce nekonečný no užívame si pohľad na vodopády, ktorým rozhodne prospel včerajší dážď. Ešte pred tým ako sa však dostaneme na pohodlný cyklochodník, čaká nás opäť prechod pomedzi kravy, tentokrát však úplne po tme. Na lúke našťastie nestretávame žiadnu z nich, na noc sú presunuté do ohrady priamo pri hospodárskej usadlosti.

Problém je, že chodník túto ohradu neobchádza, ale s čelovkami vbehneme rovno medzi ne. Trvá pár sekúnd, kým si uvedomíme do akej nepríjemnej situácie sme sa dostali „naspäť za ohradu“ hovoríme jeden druhému a zase raz pomaly ustupujeme zvedavým pohľadom. Naposledy, keď sme stáli zoči-voči s čelovkami na hlave zvieratám týchto veľkostí boli to býky pri turistickom chodníku pod vrcholom Loser v pohorí Dachstein (viac o tomto zážitku si môžeš prečítať tu), ešte teraz máme živé spomienky na stretnutie.

Rozhodli sme sa, že bude vhodnejšie, ak čelovky vypneme. Počkáme chvíľu, kým si oči zvyknú na tmu a potom pomaly prejdeme okolo kráv. Celú cestu sa vyhýbame lajnám na chodníku, no vo chvíli ako v tme prechádzame pomedzi nastúpené kravy je to posledná vec, na ktorú myslíme.

Konečne prichádzame na cyklochodník a čaká nás posledných pár kilometrov. Cestu nám v tme osvetlí prechádzajúce auto, ktorému sa na úzkej ceste obkolesenej elektrickými ohradníkmi vyhýbame.

Neopatrnosťou opriem zadok o elektrický ohradník, nebolelo to, nie veľmi, ale nebolo to ani najpríjemnejšie (ako som spomínala dnes sme obaja otestovali silu elektrických ohradníkov).

Chlapík zastaví pri nás a pýta sa kam ideme, keďže má všetko cestou (aj parkovisko, kde parkujeme) naloží si nás do svojej mini dodávky. Posledných pár kilometrov sme sa odviezli, možno je to malým turistickým podvodom, ale nedalo sa povedať nie.

Bol to bezpochyby zážitok viesť sa kostrbatou cestou, po ktorej svetlo auta prerážalo úplnú tmu a do toho počúvať niektorú z rakúskych staníc rádia ozývajúcich sa z reproduktorov. Po krátkom rozhovore zisťujeme, že chlapík je z Kosova a nejaký čas už v tejto oblasti pracuje.

Vyložil nás až rovno pred autom, ušetrili sme tak asi nejaké 3 kilometre cesty a hodinu šliapania. Super, vyčerpaní sa zložíme v aute. Cieľová stanica – domov, ešte predtým sa však zastavíme na teplý burger v McDonalde.

Po tomto výlete sme si Vysoké Taury rozhodne zamilovali a nevieme sa dočkať, kedy ich opäť navštívime.