Große Sandspitze: dolomitická hrebeňovka pre náročných

Lienzské Dolomity sú tak trochu rakúskou napodobeninou tých talianskych – a rozhodne nie nepodarenou. Ostrý rozsýpajúci sa vápencový hrebeň, množstvo ferrát, exponované lezenie a výhľady siahajúce od Vysokých Táur až po talianske Dolomity. Čaká nás tu trochu netradičná hrebeňovka – namiesto pohodovej turistiky po trávnatých vrcholčekoch budeme preliezať jeden skalný vrchol za druhým. Výstup na Große Sandspitze nás prevedie cez sériu ostrých vápencových veží, pri ktorých si užijeme hneď niekoľko ferrát, lezeckých úsekov, exponovaného terénu aj poriadnu dávku prevýšenia. Odmenou za dlhý a miestami poriadne náročný deň budú fantastické výhľady a scenérie, ktoré sa oproti tým pravým Dolomitom rozhodne nemajú za čo hanbiť.

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Základné informácie:
Miesto:	Große Sandspitze
Pohorie:	Gaitalské Alpy, časť Lienzské Dolomity
Krajina a oblasť	Rakúsko, Tirolsko
Vzdialenosť od Bratislavy:	524 km, 05:40 h
Možnosti parkovania:	parkovisko na Dolomitenstraße (súradnice); bezplatné, avšak hradí sa mýto vo výške 9 eur/deň
Obdobie našej návštevy:	júl 2026
Druh aktivity:	turistika, via ferrata
Trasa:	parkovisko – Dolomitenhütte – Weissteinalm Klettersteig – Piccola Ferrata Zillinköpfe (Hohes Törl) – Laserz Klettersteig (Kleine Laserzwand) – Panorama Klettersteig (Gr. Laserzkopf, Gr. Galizenspitze, Daumen) – Große Sandspitze – Ari-Schübel-Steig – Wet Foot – Karlsbader Hütte – Dolomitenhütte - parkovisko
Vzdialenosť:	14,9 km
Celkové prevýšenie:	cca 1 570 m
Najvyšší bod:	2 772 m. n. m.
Trvanie:	14 h
Náročnosť:	veľmi náročná turistika (stupeň 4/5) + via ferrata až C/D
Terén:	les, lúky , suťovisko, skalnatý hrebeň

 

Sme v Lienzských Dolomitoch a po včerajšom výlete na Simonskopf máme na dnes ešte veľkolepejšie plány. Mierime na najvyšší vrchol tejto oblasti - Große Sandspitze. 

Čaká nás dlhá hrebeňová túra, nie však taká, akú si človek pod slovom “hrebeňovka” predstaví. Namiesto trávnatých kopcov nás čakajú ostré skalné vrcholy, ktorých strmé rozsýpajúce sa steny budeme zdolávať vo ferratovom sete. 

Parkujeme už na známom parkovisku. Lokalita je totiž takmer totožná ako včera: rovnaké parkovisko, rovnaká dolina, rovnaká chata a rovnaký zostup.  Rozdiel je však v tom, že dnes pôjdeme vrcholmi, ktoré lemujú dolinu z protiľahlej strany a pôjdeme celú dobu doslova po nich. Presne po tých vrcholoch, ktoré tvoria obrovský zubatý skalný hrebeň, ktorý sme včera obdivovali z diaľky a vyzeralo až neuveriteľne, že by to po ňom mohlo byť schodné.

Z parkoviska sa vydávame po trase Rudl-Eller-Weg. 

V lese prekonávame schodíky cez ohradu a pokračujeme ďalej pohodovým chodníkom, už po krátkej chvíli však prichádzame k skalnej stene, kde sa nachádza lano a miestami sa treba pridržiavať. Vyškriabeme sa týmto prudkým terénom hore na čistinku, kde pomedzi stromy presvitajú teplé ranné lúče.

Trochu tu blúdime, keďže očakávame začiatok prvej ferraty, ktorý sme však nenašli, a tak len pokračujeme rovno ďalej až na okraj tejto vyvýšenej plošiny, na ktorej konci nás už víta silueta známych vrcholov.

 

Keď zlezieme dole, zistíme, že ferratu sme predsa len neobišli a jej začiatok sa nachádza priamo tu. Zmiatol nás nákres na topo, ktorý vzdialenosti jednotlivých orientačných bodov značne skresľuje. 

Vyleziem si teda malú skalnú stenu Weißsteinalm Klettersteig (C/D), ktorá je skôr doplnkovou zábavou ako povinnou jazdou na trase a pokračujeme ďalej.

Kráčame lúkou v ústrety skalným stenám Laserzwandu, ktoré úplne katalógovo pripomínajú scenérie Dolomitov.

Za chrbtom nám pomaly vyrastajú vrcholy Vysokých Táur, ktoré dnes vďaka nízkej oblačnosti vidíme lepšie ako včera.

Skalné steny, naproti ktorým kráčame, vyzerajú neskutočne ďaleko, táto časť pešieho prechodu je pomerne dlhá. Ako postupujeme bližšie postupne sa nám stratia z dohľadu za stromy, aby na nás neskôr znova mohli vykuknúť.

Keď sme opäť uvideli skalnú stenu, vedeli sme, že sme blízko ďalšieho cieľa. Pred nami je ďalšia ferrata – Piccola Ferrata Zillinköpfe (B/C).

Prvý istený úsek je súčasť trasy Rudl-Eller-Weg, ktorou následne možno pokračovať suťoviskami až do sedla Hohes Törl. My sa však vyberáme hranou skalnej steny ferratou, čo bude rozhodne zaujímavejšie a príjemnejšie ako šmýkať sa suťou.

Ferrata je jednoduchšieho charakteru, a skôr ide o plazenie sa po skale a trávnaté prechody ako serióznejšie lezenie.

Za chrbtom sa nám otvára stále väčšia a väčšia časť Vysokých Táur.

Záverečná časť už začína byť lezeckejšia a vzdušnejšia, treba vystúpiť hranou skalného zrázu a následne si to zas vyklesať. V kombinácii so silným vetrom, ktorý tu aktuálne panuje je to celkom náročná disciplína.

Sedlo Hohes Törl nechávame za sebou a pokračujeme opäť po trase Rudolf-Eller-Weg.

Hneď ako sme zašli za roh, uvideli sme pred sebou skalnú stenu a pár lezcov, boli sme si takmer istý, že to bude naša ďalšia ferrata, avšak mýlili sme sa. Touto stenou viedla lezecká cesta. Musíme teda pokračovať ešte o niečo ďalej.

Nájsť začiatok ďalšej ferraty bolo trošku komplikovanejšie, keďže tu viedlo mnoho rôznych cestičiek a terén bol pomerne exponovaný s drobným štrkom, na ktorom stačí jeden nesprávny krok a ste dole.

Nakoniec sa nám podarilo doraziť pod tú správnu stenu. Nastupujeme teda na dnešnú už tretiu ferratu – Laserz (C/D). Hoci na topo nevyzerala nejak osobitne zaujímavo, zdanie klamalo.

Ide o ferratu s vyslovene lezeckým charakterom, pred nami je takmer 400 metrov vertikálnej steny v obťažnosti C/D, čo je tak akurát aby sa človek nenudil, ale ani príliš netrápil, predsa len 2 hodiny vyžadujú celkom výdrž. 

Ferrata má veľmi dobré prírodné stupy, avšak niektoré miesta sú doplnené kolíkmi. Približne v prvej tretine sa nachádza lanový most, ktorým sa prechádza z jednej steny na druhú.

Ďalším orientačným bodom v druhej tretine je celkom náročný krok, ktorý topo označuje za C/D až D. Vertikálna stena je tu prerušená vhlbňou v nej. Veľmi podobná situácia ako priepasť s lanovým mostom, avšak otočená o 90 stupňov, teda  „priepasť“ horizontálne . Lano tu končí na plošinke, ktorá je mierne vsunutá do skaly a pokračovanie ferraty vedie zas ďalej hore po stene. Na lano však človek dočiahne len rukami s pomocou podloženého kameňa, nohy ale nie je kam dať. Po troche premýšľania a zopár pokusoch sme sa úspešne vyškriabali opäť na stenu a pokračujeme smerom nahor.

Vyliezame na vrchol, kde už svieti slnko. Doobeda bola celá ferrata v tieni, čo nám v zásade vyhovovalo. Ferrata končí na vrchole Kleine Laserzwand (2 568 m.n.m.), ktorý však pripomína skôr čistinku a aj vrcholový kríž je tu veľmi symbolický. Rozhliadame sa na vôkol.

V diaľke sledujeme zaľadnené vrcholy, zrejme ide o západnú časť Vysokých Táur, kde sa nachádza veľká skupina ľadovcov v okolí vrcholu Großvenediger (3 657 m.n.m.).

Zaujímavé scenérie sú však aj priamo na alpskej čistinke, na ktorú sme práve vyliezli. Zase raz krajina, ktorá sa výzorom hlási k názvu „Dolomity“. Najzaujímavejším z nich je asi Roter Turm (2 700 m.n.m.) vľavo, na ktorý žiaľ turistická trasa nevedie. Trasa ďalej pokračuje popod neho, avšak ostatné skalné zuby si už poctivo prelezieme ďalšou ferratou.

Náš hlavný cieľ dnešného dňa odtiaľto vidíme celkom zreteľne, avšak dostať sa naň nám ešte celkom potrvá. Predtým ako sa tam dostaneme nás čaká preliezť ešte 3 iné vrcholy.

Zostupujeme teda dole do údolia, aby sme si zas mohli vzápätí nabrať stratené výškové metre smerom k nástupu na ferratu, výborné... 

 

Nastupujeme na dlhú ferratu Panorama, ktorá začína najskôr iba strmou skalnou platňou, ktorá nie je veľmi lezecká, to sa však vzápätí mení.

Vyliezame na skalnú plošinku, kde je krátky chodecký úsek. Pred nami je prvý vrchol ferraty a v diaľke sa nám podarilo identifikovať veľmi výrazný Großglockner (3 798 m.n.m.), strechu Rakúska.

Pokračujeme na záverečnú stenu. Prvý vrchol zdolaný, sme na Grosser Laserzkopf (2 718 m.n.m.), ktorého vrcholový kríž vyzerá, že má toho celkom dosť.

 

Tak zase nadol a nahor, v ústrety nášmu cieľu.

Druhým v poradí sú Grosser Galitzenspitze (2 710 m.n.m.) a Kliene Galitzenspitze (2 690 m.n.m.). Namiesto vrcholového kríža sa tu nachádza len kovová schránka. Dávame si krátku pauzu a pozorujeme okolie.

Priamo pred nami v diaľke vidíme siluetu Julských Álp.

A po pravej strane máme celkom v diaľke siluety talianskych Dolomitov, s pomocou mobilnej aplikácie sa nám darí identifikovať niektoré známejšie vrcholy. Žiaľ, ďalekohľad sme dnes so sebou nebrali.

 

Pokračujeme ďalej, od cieľa nás delí posledný medzivrchol, ktorý je zároveň najťažší na trase. Zatiaľ čo doteraz to bolo úplne pohodové lezenie maximálne do B/C, tentokrát nás čakajú úseky až do C/D.

Prichádzame na Daumen (2 720 m.n.m.). Veľmi malý vrchol (čo sa priestoru týka), kde je problém nájsť si miesto na stabilné státie. Hladíme z neho na Große Sandspitze (2 772 m.n.m.), od ktorého nás delí ešte poriadne vysoká stena.

Dlho sa nezdržujeme a pokračujeme, tento posledný úsek je skôr riadne strmím stúpaním po obrovskej platni, ako lezením.

Je to tam, sme na Sandspitze. Čas doplniť energiu a užívať si výhľady.

Zostup nadol vedie cez Ari-Schübel-Steig s možnosťou odpojenia sa na Gebirgsjägersteig, hoci sú značené ako ferraty, s tými nemajú moc spoločného. Ide skôr o drsný zostup suťoviskami. Pre veľmi skúsených turistov to zas môže byť možnosť ako sa dostať na vrchol mimo ferraty, avšak stúpať tadiaľto hore by som veru nechcel.

Náš pôvodný plán bol odpojiť sa na Gebirgsjägersteig, avšak nepodarilo sa nám túto cestu nájsť a tak sme len blúdiac a tak trochu intuitívne pokračovali, občasne sprevádzaní značeniami rôznych farieb, ktoré nám v spojení s mapou nie celkom dávali vždy zmysel.

Nakoniec sme sa úspešne dostali k chate a jazeru, kde sa po okolí pasú ovce. Jedna z nich sa rozhodla nás celkom útočne prenasledovať. Nakoniec nás však nechala na pokoji a ukázalo sa, že mala iné záujmy.

Nás tu čaká ešte posledná ferrata dňa – Wet Foot (C). Ide len o malý okruh na skale nad jazerom, ktorý nezaberie veľa času.

Jazero Laserzsee je chránené, nakoľko ide o zdroj pitnej vody. Nie je povolené sa v ňom kúpať, umývať a pod. Okrem neho by tu malo byť aj druhé menšie jazierko, ktoré však zdá sa vyschlo.

Pri chate zbalíme ferratovú výstroj a dávame sa ešte na dvojhodinový zostup údolím k parkovisku. Zostup sa snažíme zvládnuť čo najrýchlejšie, turisticky chodník miestami vynechávame a radšej ideme cyklistickou trasou, v menej náročnom teréne nám to ide podstatne rýchlejšie.

Vyčerpaní dorazíme do kempu. Zajtra nás ešte pred cestou domov čaká malý výlet - vodná ferrata Pirknerklamm.

Autor: Daniel