Eisenhut: celý deň hrebeňom
Turracher Höhe sme už raz navštívili, vtedy sme zamierili na Falkert ferratou, a zapáčilo sa nám tu. Tentoraz sa sem vraciame za turistikou – čaká nás dlhá hrebeňovka cez niekoľko trávnatých dvojtisícoviek až na vrchol Eisenhut, najvyšší vrchol Gurktalských Álp. Krásne výhľady na Julské Alpy a Nízke Taury máme zaručené prakticky na celý deň.
Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:
facebook //automnahory 👤
instagram @automnahory 📸
Základné informácie: | |
Miesto: | Eisenhut |
Pohorie: | Gurktalské Alpy |
Krajina a oblasť | Rakúsko, Korutánsko/Štajersko |
Vzdialenosť od Bratislavy: | 342 km, 04:00 h |
Možnosti parkovania: | parkovací pruh v sedle Turracher Höhe (súradnice); bezplatné |
Obdobie našej návštevy: | august 2026 |
Druh aktivity: | turistika |
Trasa: | parkovisko v Turracher Höhe – Schoberriegel - Gruft – Kaserhöhe – Hoazhöhe – Bretthöhe – Lattersteighöhe – Straßburger Spitz - Eisenhut – Kärntner Grenzweg – parkovisko v Turracher Höhe |
Vzdialenosť: | 26,7 km |
Celkové prevýšenie: | cca 1 800 m |
Najvyšší bod: | 2 441 m. n. m. |
Trvanie: | 11,00 h |
Náročnosť: | mierna turistika (2/5) |
Terén: | les, alpské lúky, skaly |
Ráno na horách je chladné, kým sa rozohrejeme chôdzou obliekam na seba hrejivú bundu. Vyrážame spolu s východom slnka z lyžiarskej oblasti Turracher Höhe umiestnenej v nadmorskej výške okolo 1 800 m. n. m., pričom auto sme nechali bezplatne zaparkované v parkovacom pruhu hneď popri ceste.
Prvé kroky smerujú k jazeru Turachsee, kde sa napojíme na červenoznačený turistický chodník, kým prídeme ku križovatke, kde odbočíme doprava a pokračujeme miernym stúpaním hore.
Podľa smerovníka je to ku Eisenhut 6 hodín, pevne verím, že po nenáročnej a krásnej hrebeňovke. Neskôr zistíme, že správnym prívlastkom je len ten druhý. Nie je tak úplne nenáročná, nastúpanými výškovými metrami prevýši aj mnohé náročné trasy.
Doteraz sme jazero videli len po malých útržkoch cez koruny stromov, teraz sa nám stromy rozostúpili a vidíme ako sa rozprestiera v diaľke pod nami.
Prichádzame k ďalšiemu jazeru, chate, a ak ma zrak neklame, tak aj lanovkovej kabínke životnej veľkosti.
Podľa varovania na drevenej ohrade vstupujeme do priestoru, kde sa pasú kone. Nie kravy, ale kone. Ako kráčame chodníkom predstavujem si, či pôjde opäť o roztomilé malé poníky (tie sme stretli minulý rok na Eselsteine) alebo skôr majestátne žrebce. Po pár desiatkach metrov ich uvidíme, nie sú to poníky.
Okrem koní nám padne zrak aj na dominantný kopec v diaľke oproti nám, s vychádzajúcim slnkom vyzerá impozantne. Pokračujeme vyššie chodníkom, už len aby sme sa dostali na hrebeň. Sprevádzajú nás výhľady na krajinu, ktorú pomaly začínajú zalievať slnečné lúče a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa nám z nej ukazuje viac a viac.
Pomedzi stromy na sa nám ukáže aj silueta Julských Álp.
Najvyšší vrchol síce patrí do Štajerska no zvyšok hrebeňa pôjdeme prevažne územím Korutánska. Slnko je stále vyššie nad horizontom a oslepuje nás vždy, keď sa chceme poriadne rozhliadnuť.
Prvým z ôsmych vrcholov hrebeňovky, resp. z deviatich, ak rátame aj bezmenný vrchol v blízkosti Eisenhut je Schoberriegel. Vitajte na Schoberriegel vo výške 2 208 m. n. m. s nádhernými výhľadmi.
Napravo od nás sú Julské Alpy, ktoré vidíme už v celej svojej dĺžke. Z batoha vyberám telefón a hľadám aplikáciu, ktorá mi jednotlivé vrcholy pomenuje. Triglav rozpoznávam aj bez nej, ale tie ďalšie, tie si radšej overím s ňou. Pozornosť pritiahnu najmä dva relatívne samostatné mohutné vrcholy napravo od centrálneho hrebeňa Julských Álp - Mangart a Jalovec. Mangart je nám už dôverne známy, keď sme tam boli prvýkrát počasie nám neprialo, hustá hmla a snehové polia na zostupe. Druhá návšteva bola už v priaznivejšom počasí. Ak teraz vidíme naň, tak vtedy sme celkom určite videli sem, na Schoberriegel. Na Jalovec sa ešte len niekedy chystáme.
Už teraz som presvedčená o tom, že to bude krásna hrebeňovka, ako by tomu mohlo byť inak, keď turistickými chodníkmi nás bude sprevádzať pohľad na hrebeň Julských Álp.
Pokračujeme trávnatými hrebeňmi, ktoré vyzerajú zaliate rannými slnečnými lúčmi naozaj neuveriteľne krásne.
Míňame chodník, ktorý odbočuje doprava. Neskôr sme zistili, že chodník vpravo prechádzal cez „Altes Flugfeld Gruft“ teda bývalé vysokohorské núdzové letisko. Vzhľadom na veľkú nadmorskú výšku, v ktorej sa nachádza slúžilo najmä na špecifické letecké manévre a horský výcvik. Dnes je dráha úplne mimo prevádzky a ide len o trávnatú plochu, ktorá je súčasťou turistického chodníka.
Krátka vsuvka: Keď som videla prvýkrát v notebooku túto Dankovu fotku, hovorím si, že to musí byť fotomontáž, ale nie je. Mala som perfektné načasovanie, keď mi za objektívom okrem manžela zapózoval aj vták letiaci smerom ku mne.
Kráčame v príjemnom tempe a blížime sa k druhému z deviatich vrcholov, Gruft s výškou 2 232 m. n. m. Tesne pod ním sa nachádza smerovník a ďalej vedú dve cesty, jedna mierne vpravo a druhá, ktorá klesá smerom vľavo. Smerovník nás trochu zmetie, keďže podľa neho na Gruft sa ide práve cestou vľavo. Viac sa nám pozdáva cesta vpravo, veď ideme na vrchol, prečo by sme mali zostupovať. Po pár metroch však zistíme, že viaceré chodníčky akoby smerovali k chodníku vľavo na konci, ktorého vidíme už aj vrcholový kríž. Predsa len treba zísť na chodník nižšie.
Na Grufte nás víta malý vrcholový kríž a množstvo poletujúcich vtákov. Dlho sa nezdržiavame a pokračujeme ďalej. Na prvý pohľad je zrejmé, že nás čaká prudké klesanie a po ňom ešte prudšie stúpanie.
Vychutnávame si pohľad na okolie, teraz máme po ľavej strane výhľad na Nízke Taury a po pravej strane údolie s pasúcimi sa kravami.
Prudké klesanie vystrieda prudké stúpanie a za ním vrchol s krásnym dreveným krížom. Fúka veľmi silný vietor, ale aspoň na chvíľu sa tu usadíme a niečo ľahké si zajeme. Rozhliadame sa po okolí, náš dnešný cieľ už vyzerá byť o niečo bližšie, no stále veľmi ďaleko.
„Ďalšie štyri vrcholy by už nemali byť tak veľké prevýšenie, len okolo 100 výškových metrov, potom to bude horšie, na Straßburger Spitz bude 400 výškových” hovorí mi Danko a ja mu to verím, veľmi naivne a bezhranične.
Schádzame z Kaserhöhe (2 318 m. n. m.) a smerujeme na Hoazhöhe (2 319 m. n. m.) a za ním na Bretthöhe (2 320 m. n. m.).
Cestou vidíme dole v údolí menšie jazierka, nachádza sa ich tu niekoľko.
Na Bretthöhe nazriem aj do schránky umiestnenej na kríži, nachádza sa tu vrcholová kniha. Nezvykneme to robiť, ale dnes ma láka spraviť výnimku, pohodlne sa usadím a otvorím vrcholovú knihu. Na prvej strane ja červenou názov vrcholu. Prelistujem zápisky, prekvapí ma ako často vidím zápisky v českom jazyku. Niekto píše o veľkom množstve múch, ďalší prajú šťastnú cestu. Je tu aj záznam spred pár dní o pozorovaní perzeidov.
Fascinuje ma koľko toho ukrýva jeden papierový zošiť, ktorý bol povýšený na vrcholovú knihu. Skôr ako stihnem od toho upustiť spravím tiež jeden záznam: deň, čas, mená a pár viet, ktoré som v tej chvíli zatúžila zvečniť. Ak sa tam vyberiete, možno ten záznam niekedy nájdete.
Skôr ako nás nájdu otravné muchy pokračujeme ďalej. Terén začína byť čoraz viac skalnatý. Schádzame po skalnom chodníku so skalami rôznych veľkostí od najmenších až po obrovské balvany. Schádza sa naozaj prudko a to znamená jediné, aj stúpať sa bude prudko. Popri tom ako opatrne schádzam, spomeniem si, ako mi Danko oznamoval, že tieto úseky už nebudú mať veľmi veľké prevýšenia. Teraz už viem, že pri predstave akejkoľvek hrebeňovky s prevýšeniami treba počítať, je to neustále klesanie a stúpanie, klesanie a stúpanie, niekedy prudšie inokedy s menším sklonom.
Po Bretthöhe prišiel na rad Lattersteighöhe (2 264 m. n. m.). Viacero chodníkov samotný vrchol obchádza a pokračuje ďalej povedľa neho, my však ideme hore až na jeho vrchol. Kríž tu nenachádzame je tu len skalná pyramída a veľmi veľmi provizórne zviazané dva kúsky konárov v tvare kríža opreté o smerovník.
Dole pod vrcholom je aj drevený prístrešok, volá sa síce Schutzhütte, no netreba si ho zmýliť s chatou, ktorá by poskytla teplé jedlo, či tečúcu vodu. Za to pred nepriaznivým počasím by bivak dokázal uchrániť.
Pred nami je prudké klesanie a následne nekonečné stúpanie na jeden z posledných 3 vrcholov hrebeňovky.
Klesanie nám rýchlo ubehne, horšie je to v momente ako sa začne stúpať. Zo sedla vo výške 2 088 m. n. m. sa ide na vrchol vo výške 2 404 m. n. m. na pomerne krátkom úseku. Máme za sebou obrovský kus cesty slnkom vyhriatymi hrebeňmi vrcholov a začína sa to prejavovať aj na únave. Zatiaľ čo doteraz sme nepociťovali ťažkosti, na týchto miestach je to už náročnejšie. Robím si časté prestávky a predychávam. Keď už častejšie stojím ako kráčam hore začnem praktizovať techniku, ktorú som si kdesi osvojila. Sústredím sa na tempo a počítam, nepočítam však kroky, ale počítam nádychy/výdychy. Prehlbujem dýchanie a smerujem tam pozornosť. Funguje to až prekvapivo dobre.
Vyplazili sme sa hore na Straßburger Spitz (2 404 m. n. m.) a pomaly sa nám vyplavujú endorfíny. Sme tu sami a tak sa rozhodneme, že tu strávime o niečo viac času. Vytiahneme toast, ktorý je našim dnešným obedom a obzeráme si Eisenhut (2 441 m. n. m.), na ktorého vrchole celkom určite posedáva množstvo turistov. Tiež sa pod ním nachádza jazierko, toto je však väčšie ako tie, ktoré sme na úpätiach zdolávaných vrcholov pozorovali doteraz.
Je čas pokračovať. Cesta dole nám príjemne ubieha, trávnaté úseky sa striedajú s kamenistými. Horšie je, že toto prudké klesanie o chvíľu nahradí stúpanie, a tak klesáme len preto, aby sme o pár minút opäť s rovnakým nasadením ako na Straßburger Spitz stúpali.
Východná časť hrebeňa je podstatne iná ako zvyšok trasy, ktorou sme prechádzali. V podobe strmých skalnatých zrázov klesá hlboko do údolia. Za to západná strana hrebeňa je tak ako veľká časť hrebeňa, prevažne trávnatým svahom.
Prichádza záverečný výstup na vrchol najvyššej hory Gurktalských Álp situovaný už na území Štajerska. Dnešný cieľ sme dosiahli po 7 hodinách stúpania a klesania, kedy sme prešli 14 km a hneď niekoľko nádherných dvojtisícových vrcholkov.
V diaľke vidíme jazero Turrachsee, ktoré vyzerá úplne maličké. Je čas trochu si oddýchnuť, avšak tento vrchol nie je zrovna ideálnym miestom.
Sadnem si neďaleko kríža k Dankovi: “upaľuje ma to slnko” hovorím a stočím sa do klbka. Snažím sa vytvoriť si bezpečnú bublinu, do ktorej neprenikne spaľujúce slnko ani pavúk o veľkosti čerstvej marhule, ktorého som pred chvíľou odháňala z ruksaka. Nepomáha to, všade mi sadajú malé mušky a na hlavu páli slnko. Javí sa, že jediné, čo pomôže je zísť čím skôr dole do lesa, kde horúčavy zmierni tieň stromov.
Začíname zostupovať a nejaký ten roj múch spolu s nami. Pri zostupovaní sa nám opäť vráti energia a chuť kráčať. Máme v pláne spraviť si okruh, dole schádzame vrstevnicou najprv popod bezmenný vrchol vo výške 2 333 m. n. m. a potom Straßburger Spitz až do sedla, kadiaľ sme dnes už raz prechádzali. Z Rapitzsattel ale zabočíme smerom dole a schádzame trávnatým svahom.
Popri chodníku vedie aj niečo ako plytký zárez kadiaľ preteká slabý prúd vody. Toľko zelenej ako je na týchto miestach sme počas dnešného dňa ešte nevideli. Vlhké prostredie vytvára ideálne podmienky. Na druhej strane potôčika si opäť všimneme pasúce sa kone a o niečo nižšie majú vyrobený mechanizmus, ktorý zachytáva vodu z potoka, tak aby sa mohli prísť počas horúcich dní napiť.
Keď zídeme dole do lesa prechádzame okolo niekoľkých súkromných drevených prístreškov. „Hast du Kühe gesehen?” pýta sa nás domáca, či sme nevideli cestou nejakú kravu, asi sa im stratili. Na chodníku kadiaľ sme prechádzali sme ale žiadnu nevideli.
Posledných pár kilometrov nás čaká stúpanie v podobe cca 300 výškových metrov. A na jednom mieste sa nám podarí zablúdiť. Nie sme jediní, práve tu sme stretli aj stratené kravy, na ktoré sa pred chvíľou pýtala ich pani.
Po chvíli sa nám podarí dostať naspäť na chodník. Nezostáva nám už veľa vody a premýšľam nad tým, čo by som dala za to keby som radšej k autu mohla zniesť zvyšnú nevypitú fľašu ako opäť zažila tento smäd.
Cestou našťastie natrafíme na jednu studničku, ktorá vyzerá byť pomerne nová a aj pitie z nej sa zdá byť bezpečné, na mape je označená ako pitná voda (súradnice). Sme smädní natoľko, že to riskneme a naberieme si z nej do jednej z fliaš. K autu to už našťastie nemáme ďaleko.
Prichádzame k autu, no náš deň sa ešte nekončí. Na večer sa ideme schladiť do jazera, ktoré máme v zásade cestou, hneď na skok pri diaľnici. Vyrážame k Ossiacher See!
Opäť sme si našli bezplatnú pláž (súradnice), a v týchto večerných hodinách (od 18-tej) je dokonca aj parkovanie priamo pri nej bezplatné.
Pláž je veľmi pekná, popri brehu sa nachádza trstina a do vody vedú dve drevené móla. Atmosféru dotvára zapadajúce slnko medzi horami.
Schladenie v jazere nám prišlo po celodennom výlete na spaľujúcom slnku naozaj vhod a bolo príjemným zakončením tohto dobrodružstva.
Autor: Zuzka
Komentáre