Grimming: mohutný skalný obor strážiaci vstup do pohoria Dachstein

Grimming je neprehliadnuteľný vrchol týčiaci sa pred vstupom do hlavného masívu Dachsteinu na východnej strane. Nemá v blízkom okolí žiadnu rovnako vysokú konkurenciu, čo mu spolu s jeho príznačným tvarom dáva charizmu a monumentálnosť. Nakoľko sme sa v lete venovali prevažne ferratam, nevenovali sme mu prílišnú pozornosť. Na jeseň sme sa rozhodli vydať opäť aj na obyčajnú turistiku (bez ferrát), no to sme ešte netušili, že aj na Grimming si budeme musieť vyliezť, a to doslova. 

Lokalita: Grimming

Pohorie: Dachstein

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 325 km (03:20)

Parkovanie: v usadlosti Niederstuttern bezplatne; súradnice

Obdobie: október 2024

 

Trasa: Niederstuttern – Grimminghütte – Grimmingbründl – Schneegrube – Südostgrad – Grimming – Multereck – Grimmingbründl – Grimminghütte – Niederstuttern

Vzdialenosť: 15,5 km

Prevýšenie: 1 700 m

Najvyšší bod: 2 351 m. n. m.

Náročnosť: extrémne náročná (lezecký terén bez istenia až do obťažnosti UIAA II+)

Čas: 11 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

Približne v polovici septembra zasiahli mnohé oblasti silné dažde a záplavy, ktoré sa prejavili v Alpách aj vo forme snehu. Na našom poslednom výlete na Roßloch, kde sme sa brodili snehom sme si mysleli, že išlo o náš posledný výlet. Počasie sa však postupne vylepšovalo, prišlo babie leto a sneh aj v Alpách znova ustúpil. Keďže na víkend hlásili pekné počasie a naša diaľničná známka ešte stále platila, rozhodli sme sa, že si dáme tohtoročný posledný alpský výlet. Začínali sme v pohorí Dachstein (výstup na Scheichenspitze) a v pohorí Dachstein to aj ukončíme – ide sa na Grimming.

Grimming je dominantný kopec na východnej strane Dachsteinu, ktorý nie je obklopený nijakými väčšími vrcholmi, čo pridáva jeho veľkosti. Doteraz sme ho obdivovali len cestou z auta, ale keďže sme nemali v pláne liezť nijakú ferratu rozhodli sme sa, že mu dáme šancu.

Na Grimming vedie niekoľko turistických chodníkov a my sme sa rozhodli urobiť si okruh z jeho južnej strany. Síce sme sa pripravovali na obyčajnú túru, realita mala iné plány – tento výstup bol hotová lezecká výzva!

V aute sme sedeli už o 4:00 a krátko pred 7:30 sme prichádzali ku Grimmingu. Chceli sme stihnúť východ slnka a prvé slnečné lúče opierajúce sa o jeho skalné steny. Spočiatku sme mysleli, že kvôli hmle nič neuvidíme, ale nakoniec sa hmla mierne rozostúpila a vychádzajúcim slnkom sfarbená obloha nám pripravila neuveriteľné divadlo. Grimming nás už z diaľky vítal svojou majestátnou siluetou – strmý, hrdo vztýčený masív vyzývajúci, aby sme sa ho pokúsili zdolať.

Táto scenéria trvala len pár minút a my sme sa pobrali ďalej, k štartovaciemu bodu nám chýbal ešte kúsok jazdy. Za pár minút parkujeme na menšom bezplatnom parkovisku pri hlavnej ceste v usadlosti Niederstuttern. Hoci je len krátko po svitaní, parkovisko je už zaplnené autami (napriek tomu sme stretli len pár ľudí cestou nahor, dole sme už ušli úplne sami).

 

Vyrážame smer Grimming, prvých pár metrov prechádzame po asfaltovej ceste, ale čoskoro sa pripájame na lesnú cestu povedľa potoka.

Potok čoskoro opúšťame a cestou postupujeme ďalej bez neho. Miestami je turistický chodník preťatý lesnou cestou pre autá (zrejme pre prístup prevádzkovateľom chaty).

Slnko sa konečne dostalo nad okolité kopce a hmlistý opar opadol. Ranné lúče sa opierajú o listy stromov a sfarbujú ich do ešte výraznejších žltých a oranžových odtieňov. Hneď sa nám kráča nahor o niečo lepšie.

Opäť prichádzame na širokú lesnú cestu a chvíľu pokračuje značka súbežne s ňou. Máme z nej výhľad na Grimming, ktorý sme doteraz pomedzi stromy vôbec nevideli.

 

Síce podľa tabule nám mala cesta ku Grimminghütte trvať hodinu, podarilo sa nám to zvládnuť aj s nejakou tou pauzou za necelých 50 minút, to však bola jediná tabuľa, ktorú sme dnes obehli. Ďalej sme už s vyznačeným časom vôbec nestíhali, toto rakúske značkovanie je fakt zvláštne.

Dlho sme sa nezdržali, krátka prestávka na doplnenie energie a tekutín a pokračujeme v ceste lesom, tentokrát však príjemným miernym klesaním. Stretávame tu zaujímavý obrovský balvan, cestou na vrchol nám ich ešte zopár skríži cestu.

 

Cesta opäť stúpa smerom nahor a les začína byť redší, po pár metroch sa ocitáme na čistinke pod skalnými bralami. Zatiaľ však cesta nie je nijak obzvlášť náročná. Avšak čoskoro prichádza prvý náročnejší úsek, ktorý je doistený oceľovým lanom.

 

Nasleduje strmšie stúpanie po zvláštne formovaných skalách.

 

Prechádzame okolo malej skalnej jaskyne, kde by mal byť premeň Grimmingbründl, ktorý však, napriek výdatným dažďom a sneženiu v uplynulých týždňoch, len kvapká.

 

Výhľady za chrbtom na krajinu zaliatu vychádzajúcim slnkom sú naozaj očarujúce. Ani sa nenazdáme a prichádzame pod vysokú skalnú stenu, pod ktorou sa nachádza skalná pláň. Rozhodneme sa tu trochu oddýchnuť a posilniť sa. Sú z nej výhľady smerom dole do doliny a na malý vrchol Tressenstein (1 1196 m.n.m.), ale aj hore na Grimming na zaujímavé skalné terasovité vrcholky.

 

Pokračujeme ďalej a po krátkom výšľape prichádzame na kľúčovú križovatku. Odtiaľto je možné pokračovať vľavo cez Südostgrat (topo) alebo vpravo cez Multereck. Vzhľadom k tomu, že smer vľavo je označený ako „nur für Geübte“, teda len pre skúsených, je určite tým, čo náš už poznajú, jasné kadiaľ sme sa vydali.

Terén tu začína byť strmší a miestami si vyžadoval zapojenie všetkých štyroch končatín, aby sme prekonali niektoré prevýšenia, stále však nejde o nič závažné. Za chrbtom máme naďalej krásne výhľady na slnkom zaliatu krajinu.

Prichádzame do mohutného skalného kotla – Schneegrube. Trochu sa rozhliadame okolo, nič len strmé skalné steny. Skúmame terén, kadiaľ bude pokračovať cesta. Je to zrejmé, čoskoro sa bude liezť.

Kráčame po kamennej suti, ktorá sa z veľkých kameňov postupne mení na menšie a menšie, až sa dostávame na pomerne nestabilný štrk. Musíme našľapovať pomaly. Míňame zostatky snehovo-skalnej lavíny.

Prichádzame k skalnej stene, ktorej stavba je terasovitá, zreteľne vidno obrovské skalné pláty akoby naukladané jeden na druhom.

Hor sa prudko hore! Kráčame po strmej skalnej platni so slnkom priamo oproti nám. Popri skalnej stene je tu štrk, ktorý sa pri každom kroku sype smerom dole, kúsok ďalej od skalnej steny zas takmer dokonale plochá skalná platňa, na ktorej sa kvôli jej vlhkému povrchu dosť šmýka, volíme teda štrk.

 

Cestou prechádzame krátkym tunelom pomedzi skalu a zvyšky snehu.

 

Hranica skalnej plošiny sa zdá byť na dohľad. V závere menší prelez a sme tam. Otvorili sa nám pohľady na druhú stranu údolia. V tomto momente nám bolo jasné, že Südostgrat nie je len bežný turistický chodník. Značky viedli po strmých skalnatých výbežkoch. Cesta sa stávala čoraz náročnejšou a bolo zrejmé, že na niektorých miestach budeme musieť prejsť na všetky štyri a dávať pozor na každý pohyb.

 

Suťové polia sa zmenili na skaly porastené trávou. Odtiaľto začína byť cesta naozaj výživná. Čaká nás strmé stúpanie, aj traverzy po úzkych skalných terasách, a to všetko s priepasťou pod nohami.

 

Keď už by si človek myslel, že cesta nebude naberať na obrátkach, lezenie po skalách ho rýchlo vyvedie z miery. Nebola to via ferrata, ale miestami sa to veľmi podobalo! Ruky aj nohy makali ostošesť, ale práve to pridalo výletu na intenzite. V hlave sme si kládli otázku: „Naozaj sme si mysleli, že to bude ľahká prechádzka?“ Záverečné úseky si vyžadujú zapojiť ruky aj nohy. Už je úplne jasné, prečo je táto cesta len pre zdatných a skúsených. Vrchol však máme na dohľad, len posledných pár výškových metrov, a to doslova, musíme si ich totiž vyliezť priamo hore do výšky.

Rozprestrel sa pre nami výhľad, ktorý berie dych. Sme na vrchole! Človek by si myslel, že tam snáď nikdy nedorazíme. Vyčerpaní si sadáme a rozhliadame sa po okolí. Okrem nás je na vrchole ešte skupinka rakúskych turistov, ktorí sa však pomerne rýchlo pobrali smerom dole. Ostávame tu sami.

Z druhej výstupovej strany sledujeme malý núdzový bivak.

Počasie nám tento deň neuveriteľne prialo – je úžasné s výbornou viditeľnosťou. Rozhliadame sa a snažíme sa identifikovať okolité pohoria a vrcholy. Tie chvíle ticha a samoty, kedy si len stojíte na vrchole a cítite, že svet je zrazu oveľa väčší – to je presne ten pocit, pre ktorý sa oplatí každý krok.

Na západnej strane vidíme hlavný masív Dachsteinu, z celkom netradičného uhla (aspoň pre nás).

 

Na severnej strane vidíme v pozadí svojim tvarom nezameniteľný Schafberg (1 782 m.n.m.), a vpravo v popredí charizmatický Loser (1 837 m.n.m.), ktorý sme tento rok tiež navštívili (článok tu). Z tohto uhlu však nemá svoj príznačný tvar.

Na severe až severo-východe môžeme pozorovať celé pohorie Mŕtvych hôr (Totes Gebirge) ako na dlani.

Na južnej strane sa nachádzajú zas Nízke Taury.

Čas pokročil, na vrchole sme sa zdržali takmer hodinu a je čas vrátiť sa naspäť. Zostupujeme však už inou cestou.

Vykročili sme po hrebeni, musíme prejsť celým hrebeňom Grimmingu (2 351 m.n.m.) na jeho druhý vrhol Multereck (2 176 m.n.m.). Kúsok pod vrcholom prekonávame menšie snehové pole.

Cesta hrebeňom je miestami zaistená oceľovými lanami. Na neistených miestach je dôležité sledovať značky, my sme niekoľkokrát odbočili mimo cesty a museli sme sa vracať naspäť na trasu. Človek by si povedal, že sledovať hrebeň nie je náročné, opak bol však pravdou, nachádzalo sa tu niekoľko výbežkov, ktoré sa tvárili ako cesta.

Prichádzame na Multereck, nachádza sa tu meteorologické zariadenie, údajne merač snehu. Posledné výhľady na Mŕtve hory (Totes Gebirge) a odbočujeme prudko dole.

 

Klesanie je naozaj prudké a miestami je potrebné pridŕžanie sa skál aj rukami.

 

Niektoré úseky sú doisťované oceľovými lanami, čo je pomoc, ktorú rozhodne vítame.

Po zlezení väčších skál prichádzame na ďalšie suťovisko. Značený chodník je zničený skalnými lavínami a cesta je teda voľným zjazdom, hlavne nespadnúť. Pred sebou máme počas celého zostupu výhľady na dolinu zaliatu poslednými slnečnými lúčmi a jesennými farbami sfarbený Tressenstein (1 196 m.n.m.).

Prichádzame ku križovatke (Südostgrat/Multereck) odkiaľ nás už čaká len zostup známou cestou. K autu sa nám podarilo dostať až s poslednými zvyškami svetla.

To bol teda výlet, na Grimming sa len tak nezabúda. Naučil nás, že aj keď mámé plán, príroda vždy dokáže prekvapiť a postaviť pred výzvu, ktorá preverí odvahu. Südostgrat nie je len chodník; je to cesta, na ktorej sa ocitnete sám so sebou, svojou vôľou a rešpektom k horám.

Takže, ak niekedy budete v Dachsteine a budete premýšľať o výstupe na Grimming, vedzte, že je to hora, ktorá má veľa tvárí. Nech je to aj pre vás dobrodružstvo plné objavovania a pohľadu na svet z nových výšin.