Kreiskogel: (ne)známe hory a via ferrata, kde to vedeli vymyslieť aj bez kramlí

Ak sa ti páčia Roháčske plesá v Západných Tatrách alebo hory a lesy v Krkonošoch, Lavanttalské Alpy si celkom určite obľúbiš tiež, či už na bežnú turistiku alebo pre dobrodružstvo na via ferrate. Na via ferrate však nečakaj žiadne pomocné kramle, Lukas-Max je ferrata, na ktorej ťa čaká len čisté lezenie po skalných stenách a pri troche šťastia ti počas týždňa atmosféru dotvorí zvuk výstrelov z druhej strany kopca, kde sa nachádza niečo ako vojenský obvod.

 

Lokalita: Kreiskogel

Pohorie: Lavanttalské Alpy

Oblasť: Rakúsko, Štajersko

Vzdialenosť od Bratislavy: 275 km (3:20 hod)

Parkovanie: neďaleko chaty Winterleitenhütte (súradnice), bezplatné

Obdobie: august 2025

 

Trasa: parkovisko – Kleiner Winterleitensee – Großer Winterleitensee – via ferrata Lukas Max – Kreiskogel – Ochsenlacke – parkovisko

Vzdialenosť: 6,8 km

Celkové prevýšenie: cca 580 m.

Najvyšší bod: 2 306 m. n. m. 

Náročnosť: náročná (via ferrata obťažnosti D/E) alebo bez ferraty jednoduchá turistka

Čas: 4,5 hod

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

Je posledný augustový deň a my sme sa vybrali na ďalší výlet. Po niekoľkodňovom daždi už tak nejako počítame s tým, že budeme zablatení až po uši.

Smerujeme do Judenburgu, vedie sem pohodlná cesta po diaľnici. Pripájame sa na moju obľúbenú S6 (má mnoho tunelov a zákrut), ktorá plynule nadväzuje na S36, ktorá pokračuje a zároveň aj končí práve v Judenburgu.

Po ceste sa nám to úplne nezdá na pekné slnečné počasie, ale uvidíme snáď sa to zlepší. 

Z Judenburgu pokračujeme cez časť Oberweg pohodlnou asfaltovou cestou hlboko do hôr až do horského strediska, kde sa nachádza vojenský výcvikový priestor Seetaler Alpe. 

Cestou sa dá pokračovať až na parkovisko (súradnice) do výšky 1 750 m. n. m., neďaleko Winterleitenhütte (tesne pri nej je ešte jedno parkovisko, vyhradené už len pre hostí).

Vyviezli sme sa teda až sem, cesta je tu len zhutnený štrk a treba ísť pomaly, ak teda nešoférujete zrovna nejaký terénny špeciál. Cestou si hovorím, či ten asfalt nemohli dotiahnuť už až sem (a vyzerá, že moje želanie sa čoskoro naplní, čítaj až do konca).

Na parkovisko prichádzame po siedmej hodine a zatiaľ je takmer úplne prázdne.

Vonku je celkom chladno, obliekame teda ďalšie vrstvy oblečenia a vyrážame smerom k chate po červenej značke.

Prekračujeme horský potok cez drevený most a už o malú chvíľu sa nám otvorí pohľad na vrcholky Lavanttalských Álp.

Prechádzame popri jazere Kleiner Winterleitensee a rovnomennej chate Winterleitenhütte, nad ktorou akurát vychádza slnko zalievajúce krajinu teplými slnečnými lúčmi.

Ešte dva týždne dozadu sme boli v Ennstalských Alpách a krajina mala letný vzhľad, dnes však už v Lavanttalských Alpách vnímame jemný jesenný nádych, ktorý sa prejavuje v žltých až hnedooranžových odtieňoch vegetácie.

Vchádzame medzi stromy prechádzajúc pomedzi blato a tečúce pramienky vody, ktoré tu zanechali uplynulé daždivé dni. Napriek tomu však stále možno nájsť suché miesta, či kamene a prejsť tak suchou nohou. Bez ohľadu na dážď je táto oblasť vlhkejšia s mnohými mokraďami aj v suchšom období, čomu svedčí aj drevená lávka. 

Nasleduje krátke prudšie stúpanie, ani sme sa nenazdali a sme pri ďalšom jazere, tentokrát väčšom Großer Winterleitensee. 

Náš dnešný cieľ sa približuje. Pozorujeme Kreiskogel (2 306 m. n. m.) a snažíme sa v kamenných častiach jeho inak trávnatých svahov nájsť náznaky ferraty, zatiaľ však neúspešne.

Pokračujeme teda ďalej po turistickej značke, čoskoro však narazíme na smerovník k via ferrate, ktorý nám káže značenú trasu opustiť. 

Vyšliapaným, avšak už výrazne zarastenejším, chodníkom sa blížime ku skalnatej stene a začiatku via ferraty Lukas Max (topo). Táto ferrata je zaujímavá v tom, že vedie celá po skale a prirodzených stupoch, bez použitia kramlí. 

Nejde o tradičnú súvislú ferratu, ale o sériu 8 skalných stien, ktoré treba prekonať. Každá zo stien má ťažšie miesto, kde si treba premyslieť jeho prelez. Obťažnosť je poctivé D-čko, na jednej stene s možnou variantov D/E (dá sa obliezť).

Pod ferratou si oblečieme ferratovú výstroj a pripneme sa na lano. 

Prvý úsek sa začína pozvoľna, netrvá však dlho a čaká nás šmykľavý úsek obťažnosti C/D, na ktorom musíme dôsledne hľadať vhodné chyty a stupy. Lezeckú pasáž nahradí prechod po trávnatom teréne smerujúcom opäť ku skale a takto sa to ešte párkrát zopakuje.

Za chrbtom máme pohľad na údolie a jazero, pred sebou ešte pomerne ďaleko vrchol Kreiskogel (2 306 m. n. m.). Tento úsek nás trochu zdržal. Na kolmej stene skúšame spôsoby ako hravo prejsť. Po troche uvažovania sme objavili skrytý hmat v skalnej štrbine a vyhupli sa hore.

Tá najhoršia stena nás ešte len čaká, variant D/E. Bez zaváhania sa vyberiem priamo naň, zatiaľ čo Zuzka ma pozoruje zo skaly nižšie. Ide síce o krátky, ale celkom výrazný previs. Odporúčam si vopred premyslieť kam presne treba dať nohy, prvý pokus som nezvolil optimálnu pozíciu a tento úsek ma celkom potrápil pocitovo skôr slušné E-čko (pri ďalšej návšteve som však už vedel, kde bola chyba, technika je dôležitá a pri správnom zvolení stupov na nohy to bola hračka). 

Zuzka sa zatiaľ vybrala jednoduchším variantom a skalu obchádza z ľavej strany. Stretávame sa na križovatke oboch variant a pokračujeme vyššie. Sme približne v jednej polovici, čaká nás druhá polovica, čistého lezenia bez pomocných kramlí.

Pri lezení sa mi párkrát stane, že obchádzam lano z jednej strany a potom z druhej strany. Je to nezvyk, keďže zvyčajne oceľové kramle jednoznačne naznačujú kadiaľ liezť. Ide skôr o taký boulderingový typ lezenia ako štandardnú via ferratu. 

Lukas Max však nekončí na vrchole Kreiskogel, ale niekoľko výškových metrov pod ním, ktoré si ešte musíme vyšliapať.

Na vrchole si doprajeme čas na obedovú pauzu, alebo skôr desiatu keďže je ešte len krátko po 10:00 hod. a sledujeme okolie.

Z vrcholu sú výhľady na vojenský výcvikový priestor Seetaler Alpe, kde však cez víkend nijaký vojaci necvičia. Rovno na turistickej trase sa nachádza aj malý kamenný kryt.

Čo je však zaujímavejšie (aspoň pre nás) ponúka sa odtiaľto panoramatický výhľad na Julské Alpy v Slovinsku. Krásne rozoznať výrazné vrcholy, ako napr. Triglav (2 864 m. n. m.), kde sme boli pred nejakým časom (článok z Triglavu nájdeš tu) alebo tiež Mangart (2 679 m. n. m.), ktorý sme navštívili dokonca dva krát (článok tu alebo tu).

Kúsok vedľa za hrebeňom Lavanttalských Álp zas vidíme ďalšie slovinské pohorie Kamnicko-Savinjské Alpy, výrazne tu trčí ich najvyšší vrchol Grintovec (2 558 m. n. m.) z tohto uhla pripomínajúci pyramídu, rozhodne jeden z najintenzívnejších výletov, hoc nie úplne pozitívne (o dramatickom priebehu výstupu si môžeš prečítať tu).

Keď sa vrátime k spomínanému hrebeňu, od vrcholového kríža sa dá ďalej pokračovať po ňom a spraviť okruh cez najvyšší vrchol Lavanttalských Álp Zirbitzkogel (2 396 m. n. m). Tam sa určite niekedy vyberieme, odtiene prírody sú tu naozaj nezvyčajné, trochu sa podobajú našim Západným Tatrám.

Dole sa vyberieme turistickým chodníkom vedúcim popri plese Ochsenlacke, ktoré pozorujeme už z diaľky.

Schádzame do údolia, preteká tadiaľto horský potok vytvárajúci množstvo mokradí. Neskôr nám križuje horský potok aj turistický chodník, hravo ho preskočíme a pokračujeme ďalej.

Čoskoro sa napojíme na cestu z rána, ktorá nás vedie až naspäť k autu. V týchto obedných hodinách však začíname stretávať pomerne veľa turistov (na rakúske pomery)  a parkovisko je úplne plné. Niet sa čomu diviť, toto údolíčko Lavanttalských Álp je ako z rozprávky.

Zapáčilo sa mi tu až natoľko, že o približne týždeň som sa sem vrátil opäť. A tu sa vraciame k tej mojej predstave o asfaltovej ceste až na vrchné parkovisko. Moje prianie asi vypočuli, cesta bola tentokrát uzatvorená a pracovali tu ťažké stroje, tak možno predsa... Museli sme zaparkovať na parkovisku nižšie (súradnice) a pešiu túru si tak človek o pár kilometrov predĺžil. 

Tentokrát bol pracovný deň a výlet bol doprevádzaný streľbou zo zbraní niekde vo vedľajšom údolí a neskôr sme stretli aj vojakov stavajúcich základňu kúsok vedľa turistického chodníka.

Výlet možno odporučiť aj menej skúsenému turistovi, ferrata sa dá vynechať a vzdialenosť ani prevýšenie nie sú obrovské. My sme okruh zvládli už za pol dňa.