Mojstrana: oddychové ferratky s historickým kontextom a výhľadmi

Po náročnom výstupe na Triglav sme hľadali program, ktorý by bol aktívny, no menej vyčerpávajúci. Voľba padla na Mojstranu a jej ferraty – kombináciu histórie, príjemného lezenia a krásnych výhľadov na dolinu Vrata, Triglav i okolité vrcholy a pohoria. Ideálny tip na oddychový deň, keď chcete namiesto kilometrov zdolať len pár metrov skaly po oceľovom lane a odmeniť sa panorámou z vrcholu.

Lokalita: Mojstrana

Pohorie: Julské Alpy

Oblasť: Slovinsko, Alpské Slovinsko

Vzdialenosť od Bratislavy: 444 km (5 hod)

Parkovanie: parkovisko na Triglavskej ceste (súradnice), 0,95 eur/hodina cez EasyPark

Obdobie: august 2025

 

Trasa: parkovisko – ferrata pot mojstranških veveric – Grančišče - parkovisko

Vzdialenosť: 2 km

Celkové prevýšenie: cca 200 m.

Najvyšší bod: 844 m. n. m.

Náročnosť: mierne náročná

Čas: 2 hod.

 

Sleduj nás aj na našich sociálnych sieťach, aby ti už neutiekol žiadny nový článok:

facebook //automnahory 👤

instagram @automnahory 📸

 

 

Po včerajšom Triglave sme si potrebovali trochu oddýchnuť. Ráno sme si preto pospali, a na náš tretí deň v Slovinsku nemali nijaké veľké plány. To však neznamená, že by sme deň neprežili aktívne.

Pred obedom sme z kempu vyrazili smerom do Kranjskej Gory a jej okolia. Keďže nás navigácia vždy pri presune z južnej strany Julských Álp na tú severnú posiela cez Taliansko a horský priechod Predil, rozhodli sme sa tentokrát pre zmenu a vydali sa horským priechodom Vršič v Slovinsku. Počas cesty sa nám pomaly ujasnilo, prečo nás navigácia posiela tak ako posiela – prechod cez Vršič je totiž nie len časovo dlhší, ale aj šoférsky náročnejší, a najmä plný turistov a odparkovaných áut.

Prvú zastávku sme si spravili už v dedinke Gozd Martuljek, nachádzajú sa tu dve ferraty, Hvadnik a Jerm'n, ktoré sme už síce navštívili minulý rok, no návštevu tej ťažšej z nich vedúcu po kolmej stene popri vodopáde sme si jednoducho museli zopakovať.

Ďalej sme už pokračovali do dediny Mojstrana, kde sme mali trochu problémy zaparkovať. Prvé sme navštívili verejné parkovisko (súradnice), ktoré bolo blízko k začiatku ferraty, avšak šťastie sme nemali, v poobedných hodinách bolo plne obsadené.

Prešli sme tak ešte kúsok ďalej k múzeu (súradnice), na jeho parkovisku bolo rovnako plno, avšak podarilo sa nám vystriedať s autom, ktoré práve odchádzalo. Toto parkovisko je primárne určené pre návštevníkov múzea, a keď sme zistili, že pre turistov stojí hodina parkovania cez EasyPark 3,45 €/hod pobrali sme sa radšej ďalej a ukázalo sa, že sme urobili len dobre.

Na ďalšom parkovisku (súradnice), ktoré je posledné pred mýtnou bránou na Triglavskej ceste, sme konečne zaparkovali, chvíľu sme ale čakali na prestriedanie s autom, kapacita nie je príliš veľká. Ak však chcete navštíviť ferraty v Mojstrane ide o najlepšie parkovisko – lokalitou aj cenou. Nie je síce úplne najbližšie k začiatku ferraty, avšak zostupová trasa vychádza z lesa priamo pred ním. Zároveň, spomedzi všetkých troch má najnižšiu cenu, len 0,95 eur/hod cez aplikáciu EasyPark (dokonca cez parkovací automat ešte o niečo menej, avšak prídete o výhodu variabilne si v aplikácii upravovať čas parkovania počas výletu).

Prechádzame popri miniatúre Triglavu a okolitých chát.

Približne do pätnástich minút sme už stáli nastúpení pri tabuliach ferrat v úväzkoch. Prišli sme sem až okolo tretej poobede a stena bola už v tieni, čo je super, doobeda to tu môže byť v lete dobrá grilovačka. Napriek pokročilému času sme na naše prekvapenie liezli takmer celú dobu sami.

Nachádzajú sa tu dve trasy (topo) – Aljaževova cesta a cesta Mojstranských veveríc. Obe majú historický kontext, Aljažev bol kňaz, ktorého netreba predstavovať (Aljaževov Dom, Aljaževov Stolp) a Mojstranské veverice boli zas skupina lezcov z tejto oblasti – všetko sa nachádza na informačných tabuliach.

Trasy sa vzájomne na niekoľkých miestach prelínajú, pričom križovatky majú laná označené farebnými strunkami. Ťažšia červená trasa Mojstranských veveríc (C) začína na ľavej strane a zvyšok cesty (od rebríka) pokračuje pravou stranou. Ľahšia modrá trasa (Aljaževova) začína vpravo a zvyšok cesty (za rebríkom) pokračuje ľavou stranou.

Kúsok za začiatkom ferraty sa nachádza rebrík, ktorý je súčasť ťažšej trasy, a tiež výrazná skalná preliačina (výklenok, nie však jaskyňa).

My sme si už tradične vybrali tú ťažšiu trasu. Vysoko odporúčame mať prilbu a dávať pozor, nakoľko skala sa dosť rozsýpa, a ak je tu vyššia frekvencia lezcov nejakému tomu padajúcemu štrku sa nevyhnete. Lezenie je, ale veľmi príjemné, množstvo praktických úchytov je na každom kroku.

Na vrchole via ferraty sa nachádza malá verzia Ajlaževovho stolpu, slovinská vlajka a pod stromami tiež lavička.

Za pekného počasia ide o výborné vyhliadkové miesto, okrem dediny Mojstrana vidno aj okolité vrcholy a pohoria.

V diaľke za dedinou možno vidieť najvyšší vrchol pohoria Karavanky - Hochstuhl (2 237 m. n. m.), a kúsok za ním pretŕčajúci najvyšší vrchol pohoria Kamnicko-Savinjských Álp – Grintovec (2 558 m. n. m.), ktorý sme minulý rok navštívili, naozaj intenzívne dobrodružstvo, ktoré prinieslo veľmi veľa spomienok, nie len príjemných (ak chceš zistiť, čo tým myslíme, pozri na článok).

Na druhej strane pomedzi stromy vidno dolinu Vrata. V pozadí sledujeme vykúkajúci Triglav (2 864 m. n. m.) a sedlo Luknja, kadiaľ sme včera prechádzali. Prekvapene naň pozeráme v diaľke, bol to obrovský kus cesty na vrchol skalným terénom.

Po krátkej prestávke na jedlo a výhľady pokračujeme ešte kúsok vyššie na vrchol Grančišče (844 m. n. m.).

Odtiaľto už potom zostupujeme cez les naspäť na parkovisko.

Po dvoch hodinách sa vraciame na parkovisko a na dnes, keďže ide o oddychový deň, nám už stačilo. Vraciame sa oddychovať do kempu, zajtra nás čaká Mangart (2 679 m. n. m.), s ktorým máme nevybavené dlhy z minulosti.